M.a.t.t.

I keď mali tvorcovia filmu asi dobré umysly, tak trochu sa s nimi minuli. Respektive sa s nimi minuli poriadne, hoci úvod a krásne graficky štylizované záverečné titulky nenasvedčujú, že by malo ísť o fiasko. Nestačí nahodiť slušné westernové kulisy a do nich obsadiť obrovské kvantum postáv - ak medzi nimi nevytvorím logicky fungujúce vzťahy a väčšina si odbije len svojich samoúčelných päť minút slávy, výsledkom bude zákonite chaos, ktorému nepomáha ani chabé réžijné vedenie. Miesto akejkoľvek pointy sa naviac dostaví len nezmyselný, s finále okrajovo súvisiaci dovetok, ktorý pôsobí akoby patril inému filmu. Rád by som naivne veril, že dojmy vylepší Directors cut, lenže tie sa v prípade direct to dvd projektov nenosia a aby dej dával aký taký zmysel, minutáž by musela byť minimálne dvojnásobná. A zatiaľ čo táto verzia je aspoň občas nechcene zábavná, dlhšia by bola možno väčším peklom ako prejazd Pekelnou bránou.

Za originalitu a nápad. Chybičky krásy by sa našli ale technicky ide o projekt zvládnutý na jednotku a už len za realizáciu tohoto nápadu v domácich končinách chválim.

Prekvapenie na domácej scéne. Scenár je občas prvoplánový, v používaní vulgarizmov samoúčelný, občas sa vyskytnú menšie diery v logike a dialógy by potrebovali menšiu úpravu. Lenže inak je Lóve v porovnaní s väčšinou slovenskej tvorby posledných rokov až nezvyčajne kvalitný pokus, s uveriteľnými postavami, adekvátnymi hereckými výkonmi a emóciami, ktoré fungujú presne tak ako si režisér a scenárista v jednej osobe praje aby fungovali. Jedinou výraznou nevýhodou snímku môže byť primárne zameranie na mladšieho diváka ale je to logicky dané aj vekom tvorcu. Jakub Kroner je každopádne talent, len by nemal plytvať energiou na nezmysly ako Lokal TV.

Relatívne vtipné, no príliš dlhé čakanie na dych nevyrážajúcu pointu. V rámci amatérskych počinov nejde o sklamanie ale existujú aj lepšie krátkometrážne filmy.

Čakalo sa, že Touch bude jednou z televíznych udalostí sezóny. Akurát to príliš nevyšlo. Kiefer Sutherland sa síce snaží, ale ústredná zápletka vlečúca sa na úkor nepodstatatných epizódnych línií s nevierohodnými prepojeniami mu nedáva veľa priestoru vyniknúť. Touch mal našliapnuté na viac ale po pár epizódach sa stratil v únavnom schématizme, ktorý mali maskovať hlboké myšlienky v úvodoch a záveroch epizód. Akoby si to uvedomil aj sám Tim Kring, v druhej a záverečnej sérii servíruje úplne iný seriál. V niečom lepší, ale nie výrazne. Nepodstatné charaktery sú preč, na ich miesto nastupujú noví ťahúni a dej sa sústreďuje výlučne na hlavný príbeh. Dokonca aj Kieferova postava chvíľami pripomenie časy Jacka Bauera. Priestor na záchranu však už nebol, aspoň však išlo rozlúčku so cťou.

Spočiatku indonézsky Counter Strike, neskôr prvotriedna bojovka s perfektnou choreografiou a množstvom nápadov. A napriek očakávaniam má predsa len popri slabšom a béčkovo vystavanom deji aj fungujúce charaktery a vzťahy medzi nimi. Tento žáner síce nepatrí medzi mnou primárne preferované ale to nič nemení na tom, že v v rámci žánru je The Raid prvotriednou záležitosťou, ktorá rozruch vzbudila oprávnene.

Taylor Kitsch je smoliar roku. Battleship má pritom navzdory reklamnej kampani ala Transformers čo ponúknuť a Peter Berg ukazuje že má remeslo v malíčku. Možno to chcelo zacieliť kampaň inak, možno obsadiť nejakú celebritu a hlavne určite neriskovať pri novej značke s tak obrovským rozpočtom. Veľmi slušná oddychová zábava, ktorá síce neprinúti pracovať mozog diávaka na maximálne otáčky ale v rámci svojej konkurencie si miesto na veľkom plátne zastáva bez problémov. A že ho pravdepodobne neskazia ďalšie sequely je možno len dobre.

Space Opera, aká nemá obdoby. Prastará klasika scifi žánru, ktorá ovplyvnila knižný a neskôr aj ten filmový svet pritom rozhodne nie je tak detská a naivná ako sa môže zdať a vyniká striedaním odľahčených a vážnejších nálad podľa potreby či nepolopatistickým dávkovaním informácií pre diváka. Aj ten nie úplne chronologický vývoj deja slúži príbehu a zo záverečnej pointy aj zásluhou fantastického Giacchinovho soundtracku žmýka maximum, pričom emócie fungujú aj v iných kľúčových scénach. Že John Carter prepadol ma vlastne vôbec neprekvapuje, ale veľmi ma teší, že som aspoň jedno dobrodružstvo mohol zažiť s ním. I keď nie je zďaleka pre každého, ja som sa v ňom našiel.

Zaujímavo bizarné (počnúc výraznými zmenami oproti predlohe, končiac bollywoodskym záverom) , pôsobivo divadelné a plné vizuálnych nápadov, čo však u Singha nie je prekvapením. Prekvapením je, že pri správnych očakávaniach je nová verzia Snehulienky pomerne premyslenou a vtipnou záležitosťou a so skvelo obsadenou postavou zlej kráľovnej. Ale zároveň treba bez okolkov priznať že plní skôr rolu experimentálneho zážitku, ktorý svojho diváka dôkladne otestuje, ako klasického mainstreamu. U mňa však prekvapivo obstál nad očakávania.

Skôr sklamanie. 21 Jump Street vsádza na sympaticky zohranú dvojicu Tatum-Hill, no z potenciálu, ktorý má k dispozícii, ťaží vcelku málo. Kadencia vtipov je pritom v poriadku, no s kvalitou je to výrazne horšie. Tento návrat na strednú školu nakoniec ničím neurazí, ale ani nenadchne a zďaleka najzábavnejším momentom filmu je tak cameo postáv z pôvodného seriálu.