tonho

Zápletka filmu je neuveriteľne dementná, na druhej strane si myslím, že aj takáto bezduchá zábava má právo na svoju existenciu. Takže moje hodnotenie môže pripadať trochu prehnané. Hlavný hrdina – bodyguard Aaron (Dylan Walsh) bez väčších problémov zlikviduje teroristov, ktorí ohrozujú zaoceánsky parník Britannic . Teroristov vedie Josef (Ice T), ktorý má zrejme rád F. Nietzscheho a ktorý sa spolu so svojimi kumpánmi chce zmocniť cenností, ktoré sú uložené v trezore a ktoré patria zámožným pasažierom Britannicu. Aaron s pomocou hlúpej blondíny Glorie (Erika Eleniak), ktorú ma ochraňovať, však teroristov premôžu a úplne na koniec sa „mladšia sestra Titanicu“ za pár sekúnd potopí.

Ivan Mistrík ako dedinský učiteľ a Leopold Haverl ako nemecký dôstojník v čiernobielej vojnovej dráme Jána Lacka nakrútenej podľa scenára jedného z najplodnejších slovenských scénaristov Ivana Bukovčana. Film je síce z obdobia normalizácie, hlavnú úlohu v ňom však nehrajú partizáni, ale dedinský učiteľ, ktorý sa náhodou dozvie o sabotáži proti Nemcom pripravovanej partizánmi. Ja chvályhodné, že náckovia hovoria po nemecky, len škoda absencie slovenských titulkov. Nevierohodne pôsobí perfektná slovenčina Leopolda Haverla, ktorý hrá nemeckého dôstojníka. Partizáni majú vo filme len veľmi malý priestor a nepôsobia veľmi sympaticky. Ich sabotáž (vyhodenie mosta do vzduchu) spôsobí viac škody ako úžitku, nemá žiadny strategický význam, Nemcom neuškodí, na druhej strane trpí civilné obyvateľstvo, konkrétne učiteľ, ktorý odmietne prezradiť páchateľov tejto sabotáže, čo v praxi znamená trest smrti. Film je modelovou drámou z obdobia 2. svetovej vojny, sústreďuje sa na psychológiu postáv resp. ich vývoj v existenciálnej životnej situácii.

Vizuálna stránka filmu je naozaj pôsobivá, hlavne útok na Pearl Harbor, len škoda, že som sa ho dočkal až po hodine a pol. Niektoré dialógy boli slaboduché, pri dialógoch nadržaných zdravotných sestier- patriotiek som mal pocit, že sledujem Prci, prci, prcičky v dievčenskom vydaní. Pátos a patriotizmus vo filme bol neznesiteľný ako v Emmerichových filmoch. A správanie amerických pilotov mi pripomínalo patetické japonské filmy zo 60. rokov o pilotoch –samovrahoch (kamikadze).

Anarchisticky ladený príbeh dvoch Márií – plavovlásky a írskej teroristky (B. Bardot) a tmavovlásky a šansónovej speváčky (J. Moreau) sa odohráva v Mexiku začiatkom 20. storočia. Ich „kariéra“ začína v cirkuse, v ktorom prerazia ako striptérky spoločným striptízovým číslom a vrcholí, keď sa z nich stávajú revolucionárky, ktoré v Mexiku bojujú za práva utláčaných roľníkov. Žánrovo je ťažko zaraditeľný, pripomínal mi western, komédiu či paródiu na western, v niektorých momentoch vo mne evokoval filmy francúzskej „novej vlny“. Film podľa môjho názoru vôbec nezostarol. Veľmi dobre som sa dve hodiny bavil, určite viac ako pri Chytilovej Sedmikráskach, ktorých hlavnými hrdinkami boli zhodou okolností tiež dve Márie. Zvlášť vtipná bola pasáž, v ktorej sa J. Moreau prihovára utláčaným roľníkom a vyzýva ich k povstaniu citovaním Shakespeara.

Tragikomický príbeh čašníka Jana Dítěte, ktorý sa chce stať milionárom a mať vlastný hotel, nakrútil režisér Jiří Menzel podľa literárnej predlohy Bohumila Hrabala. Kvalitou zaostáva za iným Menzlovými adaptáciami Hrabalových diel ako sú napr. Ostře sledované vlaky, Skřivánci na niti, Postřižiny, či Slavnosti sněženek. Po 14 a ¾ roku (vyfasoval 15, ale bol predčasne prepustený) vychádza Jan Dítě z komunistického väzenia , začína nový život ako cestár v Sudetoch (česko –nemeckom pohraničí) a nám divákom rozpráva svoj „smutno -smiešny“ príbeh. Príbeh, ktorý sa v odohráva v období prvej a druhej Československej republiky, Protektorátu Čechy a Morava, „ľudovej demokracie“ i komunistickej totality. S hlavným hrdinom prežijeme oklieštenie Československa, ktoré je dôsledkom mníchovského diktátu, vyhlásenie Protektorátu Čechy a Morava, 2. svetovú vojnu, odsun sudetských Nemcov i Víťazný február. Na pozadí týchto historických udalostí sledujeme „kariéru“ hlavného hrdinu, ktorý začína ako predavač párkov a vďaka svojej manželke Líze, ktorá má nemecký pôvod a je Hitlerovou obdivovateľkou, sa z neho stane milionár. Teda vďaka poštovým známkam, ktoré Líza získa v Poľsku, v bytoch po deportovaných Židoch. Po komunistickom prevrate však Dítě skončí ako „triedny nepriateľ“ vo väzení, z ktorého vychádza až takmer po 15 rokoch, aby nám mohol vyrozprávať svoj príbeh... Niektoré scény z filmu stoja za pozornosť, či už je to banket habešského (etiópskeho) cisára, premena hotelu Tichota na šľachtiteľský láger, súlož Jana s Lízou (alebo Hitlerom?),nemeckí vojaci zmrzačení po návrate z frontu, milionári s perím v komunistickom väzení. Kladne hodnotím herecký výkon Oldřicha Kaisera, či Martina Hubu, ktorý „obsluhoval anglického kráľa“, naopak Bulhar Ivan Barnev ma o svojom hereckom umení veľmi nepresvedčil, nebol mi sympatický ani ako človek, čo je podľa mňa problém, keďže je hlavným hrdinom, ktorému by mal divák držať palce. No a parochňa, ktorú vyfasoval vo filme, bola katastrofálna. Aj v úlohe Marcely si viem predstaviť niekoho iného, nie Zuzanu Fialovú.

Zaujímavý western s Charlesom Bronsonom, ktorého dej sa väčšinou odohráva vo vlaku. Film disponuje detektívnou zápletkou. Miestami, hlavne, keď sa objavila ďalšia mŕtvola, som mal pocit, že sledujem variáciu na Vraždu v Orient Exprese, odohrávajúcu sa na Divokom Západe. Finále filmu však bolo rýdzo westernové.

Netradičný western, ktorý ma síce veľmi jednoduchú, ale netradičnú dejovú zápletku. Jeden bandita sa chce učiť čítať a preto unesie ženu (C. Bergen), o ktorej je presvedčený, že je učiteľkou. Jej manželom je G. Hackman, ktorý si ctí nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva a preto usporiada hon na banditu a jeho kumpánov s cieľom fyzicky ich zlikvidovať a dostať svoj majetok naspäť. Situácia sa však skomplikuje, pretože obeť únosu „ trpí“ tzv. štokholmským syndrómom a zamiluje sa do svojho únoscu. Podobný problém majú aj diváci tohto atypického westernu, keďže tí fandia banditom -únoscom a nie manželovi, ktorý bráni svoj majetok.

Tento film je béčkový (producenti Amritraj/Stevens). Nemá preto význam hodnotiť herecké výkony treťotriednych hercov , ktoré sú samozrejme mizerné. Ani vizuálne efekty, ktoré sú lacné. Ani zápletku , ktorá vôbec nie je originálna, či scenár, ktorý je deravý, s množstvom logických chýb. Toto všetko sú znaky, ktoré sú charakteristické pre filmy B-kategórie, pripadá mi scestné kritizovať tieto „prednosti“ B-filmov. Samozrejme sú béčkové filmy, ktoré sa stali kultovými. Tento nie je taký dobrý resp. zlý, aby sa stal kultom, v kontexte žánru B-filmov ide o podpriemerný až priemerný film. Film sa odohráva v troch časových rovinách (minulosť – 1990, súčasnosť – 1997 a budúcnosť - 2077). Svet v roku 2077 vidia tvorcovia v post apokalyptických farbách (ľudstvo zdecimované jadrovým holocaustom, totalitná spoločnosť , cyborgovia verzus ľudia). Vo filme sa prelína viacero žánrov resp. subžánrov: akčný film, sci-fi, „ponorkový“ film , či post apokalyptický film odohrávajúci sa v budúcnosti ,vo svete, ktorý je výsledkom jadrovej katastrofy, v spoločnosti, ktorá je totalitná. A samozrejme , ako v každej totalitnej spoločnosti, aj v tej z roku 2077, funguje odboj, rezistencia pod vedením vnuka hlavného hrdinu. Hlavného hrdinu Alana Deakinsa a jeho vnuka, ktorý má look ako pirát, hrá ten istý herec – celkom sympatický Jeff Fahey. A aby som nezabudol, keďže film sa odohráva v troch časových rovinách, nechýba cestovanie časom v štýle Návratov do budúcnosti (snaha zmeniť budúcnosť) a samozrejme Bermudský trojuholník, v ktorom k cestovaniu v čase dôjde (tentokrát zmizne ponorka Alabama). Tvorcovia nezabudli na znásilnenie jednej z dvoch žien , ktoré sa vo filme vyskytnú, nadržaným černochom. Tá druhá, ktorá je manželkou hlavného hrdinu, je na konci filmu zabitá. Obidve ženské hrdinky tak zrejme splnili cieľ, ktorý im vytýčil scenárista, jedna je znásilnená, druhá zavraždená, ich prínos pre dej je ináč zanedbateľný. Ani o černochoch nemajú tvorcovia vysokú mienku, jeden je znásilňovačom, przniteľom bielych žien, z druhého, ktorý sa vo filme objaví, sa vykľuje zradca. Režisér filmu je určite ženský šovinista a rasista o:).

Western je môj obľúbený žáner, takže moje hodnotenie nebude veľmi objektívne. Western ako žáner má svoje najlepšie časy za sebou a v 90. rokoch, v ktorých vznikol aj tento film, zaznamenal tento žáner značný úpadok (výnimky ako napr. Tanec s vlkmi, či Nezmieriteľní potvrdzujú pravidlo). Navyše film, ktorý vznikol produkcii Amritraj/Stevens, je evidentne dielom z kategórie B- filmov, takže mnohí budú nad ním ohŕňať nos. Režisér filmu sa zrejme inšpiroval európskou odnožou westernu, ktorú Američania posmešne nazvali spaghetti westernom. Už úvodná scéna, v ktorej bičujú ženu – prostitútku, je povedomá, poznáme ju zo spaghetti westernov (napr. Django). Fred Olen Ray nie je síce novým Sergiom Leonem, ani Michael Dudikoff nie je Clintom Estwoodom, napriek tomu môj výsledný dojem z filmu bol relatívne dobrý. A stačilo tak málo. Jedno xenofóbne mestečko na Divokom Západe, jeden záhadný cudzinec – Yankee, veterán americkej občianskej vojny, v ktorej bojoval na strane Severu, jedna zločinecká banda terorizujúca obyvateľov mestečka, nie príliš schopný šerif, starosta so sadistickými sklonmi, na ktoré doplatí aj jedna miesta prostitútka, minimum žien, ktoré sú väčšinou poňaté ako prostitútky (režisér filmu je zrejme mizogýn o:) ), prostitútka, ktorú hlavný hrdina zachráni a ktorá sa do hlavného hrdinu zamiluje, motív pomsty, prestrelky, násilie (ktorého mohlo byť aj viac)... Áno, dej je schematický, zápletka notoricky známa, film je plný klišé, ktoré poznáme z podobných filmov, všetko sa nakoniec na dobré obráti, dobro zvíťazí nad zlom, ale schematizmus patrí k žánrovému filmu, takže mne , ako fanúšikovi westernov, stokrát videné neprekážalo. Ale viem pochopiť tých, ktorí práve tento schematizmus resp. tuctovosť príbehu, zápletky budú kritizovať.

Ľudovít Kukorelli je hlavný hrdina filmu, ktorý je biografiou (alebo hagiografiou ?) jednej z najznámejších postav odboja v období Slovenského štátu (1939 – 45). Predtým, ako sa pridal k partizánom, bol dôstojníkom letectva a práve túto etapu jeho života opisuje prvá časť filmu. Jeho pokračovaním, ktoré vzniklo o 4 roky neskôr je film Choď a nelúč sa. Film, aj jeho pokračovanie boli nakrútené na čiernobiely materiál. Neviem, či to bol zámer, ktorého cieľom bolo zvýšiť autenticitu filmov, alebo nedostatok farebného materiálu, každopádne sa u nás v druhej polovici 70. rokov 20. storočia nakrúcali prevažne farebné filmy. V úlohe Kukorelliho sa predstavil Milan Kňažko, ktorý je síce dobrým hercom, ale scenár mu neposkytuje priestor na to, aby ukázal svoj talent, keďže jeho postava „šuští“ papierom, je jednoduchá, čiernobiela, schematická a psychologicky nevierohodná. Kapitán Dabač z rovnomenného filmu z roku 1959 je určite psychologický vierohodnejšou postavou ako Ľudovít Kukorelli. Vojnová téma sa v našej socialistickej kinematografii tešila veľkej obľube, 70. roky znamenali v tomto smere krok späť, nielen v porovnaní so 60. rokmi ( napr. Zvony pre bosých), ale aj v porovnaní s Kapitánom Dabačom, ktorý vznikol na sklonku 50. rokov. Vojnové filmy, ktoré sa u nás nakrúcali ako na bežiacom páse, boli skôr štátotvorné a keďže štátostranou bola v období komunistickej totality KSČ, slúžili tieto filmy komunistickej propagande resp. preceňovali význam KSČ, komunistov v odboji, v SNP. V 70. rokoch sa našlo len zopár svetlých výnimiek (Keby som mal pušku, Trofej neznámeho strelca).