tonho

Pasolini ako správny marxista a komunista nenávidel „zahnívajúci“ kapitalizmus a s ním spojenú konzumnú spoločnosť. Aby ich skritizoval, využil motív zoofílie a kanibalizmu a nakrútil film, ktorý ma podľa mňa najbližšie k jeho najkontroverznejšiemu dielu Saló alebo 120 dní Sodomy. Explicitných scén súlože človeka s prasaťom sa však nedočkáme, v Kanibaloch 2, ktoré vznikli necelé desaťročie neskôr áno, ale tento film je určený trochu inému okruhu divákov.

Pre mňa osobne je Teoréma najmenej zrozumiteľným filmom môjho obľúbeného a inými zase nenávideného režiséra Pasoliniho. To však neznamená, že by som sa pri sledovaní tohto filmu nudil, aj keď mi trvalo trochu dlhšie , kým som pochopil, o čo v tomto filme ide. Nič podobné som doteraz nevidel, takže bolo pre mňa zaujímavé sledovať premenu členov jednej „buržoáznej“ milánskej rodiny po tom, ako všetci prídu do styku s tajomným cudzincom, ktorý navštívi ich sídlo. Ten je vlastne „spúšťačom“ ich premeny. Dcéra upadne do kómy, z homosexuálneho syna sa stáva maliar obrazov, pripomínajúcich mi tvorbu J. Pollocka, z matky sa stáva nymfomanka, ktorá si to rozdá s kýmkoľvek a kdekoľvek, no a otec sa zbaví svojho majetku, odevu, odchádza do krajiny pripomínajúcej púšť a vrieska. Takže sa asi zbláznil. A aby som nezabudol na slúžku, tá je neznámym cudzincom „zasiahnutá“ ako prvá, odchádza na vidiek, začne robiť zázraky a konzumovať žihľavu dvojdomú. To všetko uvidíte vo filme s minimom dialógov. Tento film nie je pre každého a chápem, že nie každý ho dokáže stráviť. Jednu z hlavných hrdiniek filmu, nymfomanku, ktorá sa nechá rada pretiahnuť neznámymi mladíkmi, hrá Silvana Mangano. V inom Pasoliniho filme –Kráľ Oidipus sa táto herečka objavuje v roli Oidipovej matky a manželky v jednej osobe.

Režisér Pasolini bol homosexuál, zakladateľ psychoanalýzy Freud bol presvedčený o tom, že neprítomnosť otca v detstve a prílišná náklonnosť matky je „spúšťačom“ homosexuality (tzv. oidipovský komplex). Pasolini mu asi uveril a v exteriéroch Maroka nakrútil adaptáciu Sofoklovej tragédie Kráľ Oidipus. Takýmto spôsobom si asi chcel vyliečiť svoj komplex, každopádne vzniklo dielo, pri ktorom som sa nenudil ani po jeho druhom zhliadnutí.

Pasoliniho druhý celovečerný hraný film Mamma Roma a jeho debut Acattone patria podľa môjho názoru k jeho najlepším filmom, pripomínajú mi skôr neorealistické filmy V. de Sicu alebo F. Felliniho a sú iné ako jeho neskoršie diela (Kráľ Oidipus, Teoréma, tzv. trilógia života, Saló alebo 120 dní Sodomy). Hlavným hrdinom filmu Accatone bol pasák, vo filme Mamma Roma je hlavnou protagonistkou „druhá strana“ –prostitútka. Aj ona, podobne ako Accatone, sa chce vzdať svojho doterajšieho spôsobu života, ale úspešná veľmi nie je. Kým film Accatone sa končí smrťou hlavného hrdinu, Mamma Roma síce prežije, ale príde o svojho jediného a milovaného syna, ktorému tak veľmi chcela zabezpečiť lepší život. Bývalého pasáka Mammy Romy hrá Pasoliniho „dvorný“ herec a predstaviteľ pasáka Accatoneho z Pasoliniho rovnomenného debutu –Franco Citti. O tom, aké ťažké je zanechať doterajší spôsob života, by mohol rozprávať aj portorikánsky mafián Carlito Brigante z de Palmovej Carlitovej cesty.

Jeden z najlepších a najúspešnejších filmov rámci žánru peplum v histórii svetovej kinematografie. Režisér S. Kubrick v ňom líči priebeh Spartacovho povstania (74 pred Kr.). Sústreďuje sa hlavne na boj thráckeho otroka a gladiátora Spartaca (K. Douglas) proti jeho úhlavnému nepriateľovi, rímskemu patricijovi Crassovi (L. Olivier), ktorému sa nakoniec podarí Spartaca poraziť. Nezabúda ani na romantiku, takže vo filme sa stretávame aj so Spartacovou veľkou láskou, otrokyňou Variniou (J. Simmons). Spartacovo povstanie, tak ako je zobrazené vo filme, nemá s históriou nič spoločné, určite bolo spojené s pľundrovaním, vraždením, či znásilňovaním, ktorého sa povstalci dopustili. Okrem Spartacovho povstania sa film zaoberá aj mocenskými bojmi, ktoré medzitým prebiehali v Ríme a ktorých súčasťou bol aj J. Caesar (J. Gavin). Zaujímavá je aj postava intrigánskeho patricija a senátora Graccha (Ch. Laughton), ktorý politiku považuje za praktickú profesiu, v ktorej je dovolené spojiť sa s kýmkoľvek, aj so zločincom („keď má to, čo chceš, tak to kúpiš“). Ináč táto postava je fiktívna, na rozdiel od Spartaca, Crassa, či Caesara, Gracchus je vymyslený. Dočkáme sa aj Crassovej slabej „gay“ chvíľky v kúpeľoch, v ktorých sa ocitá spolu so svojim fešným otrokom Antoniom (T. Curtis), ktorý sa mu zrejme páči, keďže má v jeho prítomnosti čudné reči o tom, že má rád „morské plody“, ale aj slimákov, takže je asi bisexuál. Vtipná je postava Batiata, ktorého hrá Peter Ustinov alias cisár Nero z iného sandálového filmu Quo vadis. Nechýba ani pátos, typický pre tento žáner, ale S. Krubrick bol šikovný režisér, takže sa to dá vydržať, v Ben Hurovi ho bolo podľa mňa viac.

Vzbura pretoriánov je v podstate kópiou Dvoch gladiátorov, ktorých som videl ako prvých. Obidva filmy boli nakrútené v tom istom roku (1964), v obidvoch filmoch si zahrali Američan Richard Harrison a Talian Guliano Gemma. Aj zápletka obidvoch „meč a sandálových“ filmov je takmer totožná – revolta, či vzbura proti rímskemu cisárovi – tyranovi. V prípade Dvoch gladiátorov je tým zloduchom cisár Commodus, vo Vzbure pretoriánov je ním iný rímsky cisár – Domicián. Kým v Dvoch gladiátoroch sme sa dočkali brata – dvojičky, vo filme Vzbura pretoriánov nastupuje na scénu akási obdoba, variácia, či klon Zorra alebo Čierneho tulipána – Červený (skôr ružový) vlk (skôr medveď), za maskou ktorého sa skrýva jeden pretorián Valerius Rufus, ktorý je nespokojný s Domiciánovou vládou. Práve jemu a jeho priateľom, s výdatnou pomocou trpasličieho dvorného šaša, sa podarí zlého cisára odstrániť. Obidva filmy veľkým rozpočtom určite nedisponovali, sú skôr komornejšie, nie sú také výpravné, sú skôr pseudohistorické ako historické, strašne naivné, súboje v nich po rokoch pôsobia nevierohodne a smiešne. Ale zabával som sa slušne až do konca. Vychutnajú si ich skôr milovníci sandálových filmov, ostatní budú sklamaní.

„Meč a sandálové“ filmy ( Sword and Sandals, Peplum) sú pseudohistorické filmy, ktoré sa väčšinou odohrávajú v období staroveku. Sú situované najmä do obdobia antiky (Staroveké Grécko a Staroveký Rím). Čerpajú však nielen z dejín Starovekého Grécka a Starovekého Ríma resp. z gréckej a rímskej mytológie, ale z aj z Biblie. Využívajú, či skôr zneužívajú históriu, keďže s históriou nemajú skoro nič spoločné. Kolískou tohto žánru resp. subžánru bolo Taliansko. Najväčší rozmach zaznamenali „meč a sandálové“ filmy v 50. a 60. rokoch v USA (Desatoro prikázaní, Ben Hur, Spartacus, Kleopatra) a Taliansku (Romulus a Remus). Čiastočné „zmŕtvychvstanie“ zaznamenal tento žáner po roku 2000. Po úspechu Gladiátora Ridleyho Scotta vzniklo v Hollywoode niekoľko ďalších viac alebo menej úspešných filmov tohto druhu (napr. Alexander Veľký, Trója, 300: Bitka pri Termopylách). Jedným z početných zástupcov tohto žánru, či skôr subžánru je aj málo známy film Dvaja gladiátori – relatívne naivný príbeh Lucia Crassa, fiktívnej dvojičky rímskeho cisára Commoda. Zápletka okolo Commodovho dvojčaťa nie je vôbec originálna, poznáme ju napr. z viackrát sfilmovaného Dumasovho Muža so železnou maskou. Takže tu máme dvoch protikladných bratov -dvojčatá, jeden je dobrý, ten druhý je zlý. Všetko sa to skončí happyendom, ako v rozprávke, dobro zvíťazí nad zlom, Lucius Crassus zabije v záverečnom súboji svoje zlé dvojča – cisára Commoda. V tomto období (vláda cisára Commoda) sa odohrávajú aj ďalšie dva sandálové eposy – Pád Rímskej ríše z roku 1964 a Gladiátor z roku 2000. Kým však Pád Rímskej ríše a Gladiátora môžeme považovať za veľkofilmy, o Dvoch gladiátoroch sa to povedať nedá, ide skôr o chudobnejšieho príbuzného spomínaných veľkofilmov. Je to také nenáročné, lacné talianske „béčko“ odohrávajúce sa v kulisách Starovekého Ríma.

Tento sandálový film začína v desiatom roku trójskej vojny, na rozdiel od Pettersenovej Tróje sa odohráva až po smrti Hectora, Paridovho brata, ktorý zahynul v súboji s Achillom. Hlavným hrdinom filmu je Aeneas, jeden z obrancov obliehanej Tróje, ktorý je kladnou postavou, čo nemožno povedať o Paridovi, ani Helene, kvôli ktorej došlo k vypuknutiu trójskej vojny. Aeneas bojuje nielen proti Grékom, ktorí obliehajú Tróju, ale aj proti Paridovi, ktorí naňho žiarli. Aenea stvárnil údajne Schwarzeneggerov a Staloneho idol, kulturista a herec Steve Reeves. Vo filme uvidíme aj trójskeho kráľa Priama, jeho dcéru a veštkyňu Kasandru, spartského kráľa a Heleninho manžela Menelaa, jeho brata Agamemnona, či hrdinu a vynálezcu trójskeho koňa Odyssea. Film končí dobytím Tróje, narodením Aenehovho syna a smrťou jeho ženy – Hectorovej a Paridovej sestry Kreúsy, ktorá zomiera pri pôrode a útekom Aenea z horiacej Tróje. Dočkáme sa aj trójskeho koňa, ktorý vyzerá celkom slušne a pomocou ktorého sa Grékom (Achájcom) podarilo dobyť Tróju. Ináč, Aeanes sa po úteku z Tróje usadil v Taliansku, je považovaný za predka legendárnych zakladateľov Ríma – dvojičiek Romula a Rema, teda za praotca Rimanov. Jeho životné príbehy spracoval Vergílius v epose Aeneas. Predstaviteľ Aenea herec S. Reeves si v tom istom roku zahral aj Romula v ďalšom sandálovom filme, tentokrát o založení Ríma, Romulus a Remus. Podobne ako v Pettersenovej Tróji, ani v tomto spracovaní trójskej vojny, bohovia nezasahujú do jej priebehu. Film ma síce chvíľami nudil, ale myslím si, že na svoju dobu ide o slušne odvedené remeslo.

V roku 1962 vzniklo na Slovensku 6 celovečerných hraných filmov. Okrem Polnočnej omše to bola prvá časť Bielikovho Jánošíka, Uhrovo Slnko v sieti, Solanov Boxer a smrť, Hollého Havrania cesta a Lackov Výlet po Dunaji. Všetky, s výnimkou nie príliš vydareného Výletu po Dunaji, obstáli v čase a sú pozerateľné aj v 21. storočí. Film Polnočná omša nakrútil český režisér Jiří Krejčík podľa rovnomennej divadelnej hry slovenského dramatika Petra Karvaša. Vynikajúca psychologická dráma z obdobia druhej svetovej vojny sa odohráva na Štedrý deň roku 1944 v čase, keď na Slovensku prebiehala partizánska vojna proti nacistickým okupantom. Po potlačení Slovenského národného povstania boli totiž partizáni nútení stiahnuť sa do hôr, kde bojovali proti Nemcom. Film je situovaný do slovenského malomesta a hlavnými protagonistami filmu sú členovia malomeštiackej rodiny Kubišovcov. Rodinu okrem otca a matky tvoria aj ich tri, viac či menej vydarené deti – Marián, ktorý je veliteľom miestnej Hlinkovej gardy, Angela, ktorá spáva s nemeckým veliteľom a je arizátorkou židovskej cukrárne a nakoniec je tu ešte najmladší syn Juraj. Pre ostatných členov rodiny je to neznaboh, komunista, boľševik, lebo sa pridal k partizánom . Práve na Štedrý deň utečie Nemcom, na úteku je ranený a ukrýva sa v podkroví rodičovského domu. V dome, v ktorom je ubytovaný nemecký dôstojník. Takže o napätie je postarané do konca filmu. Film sa končí smrťou partizána Juraja, ktorého udá miestny farár, ktorý neváha porušiť spovedné tajomstvo, ešte predtým ho však zaprú všetci členovia rodiny, vrátane vlastnej matky. Za ukrývanie partizána totiž Kubišovcom hrozí trest smrti. Rozmýšľam, ako by som sa v podobnej situácii zachoval ja. Moji obľúbení slovenskí herci (Meličková, Króner, Machata, Mistrík), slušné herecké výkony, výborná čiernobiela kamera, pekná hudba, napätie – to sú hlavné atribúty tohto filmu . Prekážali mi neotitulkované nemecké dialógy. V roku 1962 vznikol na Slovensku ešte jeden film odohrávajúci sa v období druhej svetovej vojny – Boxer a smrť, tentokrát z prostredia nacistického koncentračného tábora. Škoda, že sa film Polnočná omša nedostal do výberu slovenských filmov, ktoré vyšli v edícii Slovenský film 60. rokov I a II. Určite by si to zaslúžil ako dielo, ktorému patrí čestné miesto v Zlatom fonde slovenskej kinematografie. Film som videl tretíkrát, napriek tomu ma nenudil, takže sa k nemu niekedy určite vrátim.

70. roky 20. storočia boli v našich zemepisných šírkach chudobné na kvalitné filmy. Na Kolibe sa síce nakrúcalo asi 10 celovečerných filmov ročne, ale keďže niektorí úspešní tvorcovia z uplynulej dekády sa museli odmlčať (napr. Juraj Jakubisko), príležitosť dostali nie príliš talentovaní režiséri, ktorí nakrúcali aj 1 - 2 filmy ročne. Väčšinou išlo o filmy, na ktoré si dnes už skoro nikto nespomenie. Nemali úspech u divákov, ani u kritiky. Jedným z normalizačných a nie veľmi úspešných režisérov bol aj Jozef Režucha, ktorý v roku 1976 nakrútil komédiu Pozor, ide Jozefína! Normalizačná komunálna satira o partii murárov - fuškárov odohrávajúca sa na jednej západoslovenskej dedine poteší účasťou známych slovenských (František Dibarbora, Eva Krížiková) a českých hercov (Helena Ružičková, Jiř í Hrzán, Karel Effa). Zvláštne bolo počúvať českých hercov nadabovaných do slovenčiny (najmä Helenu Ružičkovú, ktorú nahovorila Magda Paveleková). Celkovo ide o priemerny film (50 %) s (pre mňa) trochu infantilným humorom (Effa na love myší určených pre Hausnerovú, ktorú takýmto spôsobom chce Dibarbora vyštvať z dediny, lebo im kazí kšefty) a niektorými trápnymi dialógmi. Osobne mám radšej komunálne satiry, ktoré v Čechách nakrúcal Petr Schulhoff. Kedže mám slabosť pre slovenské filmy, moje hodnotenie je trochu prehnané.