tonho

Pokračovanie filmu Život na úteku dopadlo ešte horšie ako prvá časť. Hlavným hrdinom filmu je opäť bývalý dôstojník letectva Ľudovít Kukorelli, ktorý sa po tom, ako opustil slovenskú armádu pridal k odboju a stal sa náčelníkom štábu partizánskej skupiny Čapajev, ktorej náčelníkom štábu bol Ivan Baľuta – Jagupov a ktorá vyvíjala svoje aktivity na východnom Slovensku, kde mala primát. Išlo hlavne o priestor Slanských vrchov. Aj tento film je skôr životopisom svätého, ako objektívnym pohľadom na túto významnú postavu partizánskeho hnutia u nás. Konanie niektorých postav mi pripadalo nelogické, čudné, záverečná „bojová“ scéna musela pôsobiť smiešnym, trápnym dojmom už v čase , keď mal film premiéru v kinách. Obidva filmy o Kukorellim vznikli na základe žurnalistických kníh Emila Kadnára Komu bič a komu ruže (1966) a Smrť prichádza na úsvite (1972). V 70. rokoch 20. storočia sa obeťou normalizačnej kinematografie stal aj iný partizánsky veliteľ – kapitán Ján Nálepka, o ktorom Martin Ťapák nakrútil v koprodukcii s Bieloruskom širokouhlý film Zajtra bude neskoro (1972). Film Choď a nelúč sa sa zásluhou spoločnosti Řitka video dočkal uvedenia na dvd, pre mňa je však nepochopiteľné, že prvá časť filmu pod názvom Život na úteku uvedená nebola.

Oficiálny text distribútora je podľa môjho názoru trochu zavádzajúci, keďže v prípade filmu Niet inej cesty sa nejedná o klasický životopisný film. Ľudovít Štúr je síce hlavnou postavou filmu, ale dej filmu skôr ako jeho život opisuje revolučné udalosti z rokov 1848 – 1849, hlavne ozbrojené povstanie Slovákov proti politike Pešti. Film je čiernobiely a je nakrútený v širokouhlom formáte. Je druhým kolibským filmom režiséra J. Zachara, tým prvým bola komédia Zmluva s diablom, ktorú nakrútil rok pred tým. Snímka zrejme vznikla pri príležitosti okrúhleho (120. výročia), ktoré uplynuli od ozbrojeného povstania Slovákov v roku 1848. V tomto revolučnom roku sa odohráva aj iný kolibský titul nakrútený v roku 1968 – Bielikovi Traja svedkovia. V hlavnej úlohe Ľudovíta Štúra sa predstavil Štefan Kvietik, jeho lásku Adelu Ostrolúcku si zahrala Emília Vášáryová , jej otca, grófa Ostrolúckeho stvárnil František Dibarbora. Ivanovi Rajniakovi sa ušla postava J. M. Hurbana, v menšej úlohe J.V.Friča sa mihol český herec Josef Laufer. Exteriéry filmu sa natáčali aj vo Viedni, kde sa časť filmu odohráva. Film ma nenadchol, ale ani nesklamal, pri jeho sledovaní som mal pocit, že mám pred sebou učebnicu dejepisu. Ide o zabudnutý titul, ktorý tak trochu právom zapadol prachom.

Hollywoodským štýlom vyrozprávaný , tak trochu romantický a melodramatický a hlavne univerzálne platný príbeh na tému „cesta z mesta“, odohrávajúci sa v období 2. svetovej vojny, v ktorom sa na môj vkus príliš veľa pilo. Ale ináč nemám žiadne výhrady, pozitívne hodnotím hlavne herecké výkony hlavných protagonistov ( A. Geislerová, G. Cserhalmi), vynikajúcu hudbu P. Ostrouchova a samozrejme prostredie, v ktorom sa film odohráva. Nakrúcalo sa na Slovensku, v okolí Zázrivej.

Tento film, ktorý bol nakrútený v rozsiahlej česko-slovensko-poľsko-francúzskej koprodukcii, patrí k najlepším filmom 90. rokov nakrútených na území bývalého Česko-slovenska. Je to vlastne western, ktorý sa odohráva v období Protektorátu Čechy a Morava v jednej xenofóbnej moravskej dedine, do ktorej v roku 1943 prichádza cudzinec a navyše luterán Jura Baran. Miestni dedinčania lipnúci na svojich gruntoch sú síce kresťanmi – katolíkmi, ale keďže kríž – symbol kresťanstva je pre nich len kusom dreva, nemajú problém Barana vydierať a nútia ho, aby sa stal nájomným vrahom. Chcú, aby im za peniaze zabil nenávideného Ivana Sekala, ktorý je nemanželským dieťaťom, veteránom španielskej občianskej vojny, v ktorej bojoval za komunistov a človekom, ktorý momentálne ako správny pragmatik kolaboruje s nacistami, keďže mu z toho plynú výhody a neštíti sa udávať svojich blížnych s cieľom rozšíriť si svoj majetok. Rovnakí pragmatici sú však aj „pantátové“ , takže nie sú o nič lepší ako Sekal. O podobných „sekalov“ nie je núdza ani v dnešnej dobe, takže film, aj keď sa odohráva v 40. rokoch má nadčasové posolstvo. Na tom, aký Sekal je, majú svoj leví podiel aj dedinčania resp. ich odpor k akejkoľvek inakosti, ktorý spôsobil, že Sekal už od malička bol odstrkovaný a ponižovaný, keďže pre dedinčanov bol vždy len nemanželským dieťaťom, „parchantom“. Myslím, že film disponuje poctivo vyrozprávaným príbehom, skvelým scenárom nedávno zosnulého J. Křižana, vynikajúcou hudbou u nás neznámeho poľského skladateľa , kamerou Martina Štrbu a samozrejme vynikajúcimi výkonmi všetkých zúčastnených poľských, českých a slovenských hercov . V žiadnom prípade si nemyslím, že ide o preceňovaný film, videl som ho druhýkrát a určite sa k nemu v budúcnosti ešte vrátim. Dávam najvyššie hodnotenie.

Prvý skutočne slovenský film je režijným debutom Paľa Bielika – zakladateľskej osobnosti slovenskej kinematografie. Vo filme si zahral aj jednu z vedľajších úloh. Film vznikol len štyri roky po SNP, boli v ňom dokonca použité autentické dokumentárne zábery z SNP a z postupu Červenej armády. V centre diania je rodina Svrčinovcov, konkrétne vdova Svrčinová a jej štyria synovia (Jano, Matúš, Ondrej, Štefan), ktorí sa zapoja do boja proti nemeckým okupantom, konca vojny sa však dožije len jeden z nich a to Matúš, ktorý má vo filme vo filme asi najväčší priestor a ktorého hrá Mikuláš Huba, otec Martina Hubu. Vo filme nie je žiadna ideológia, ani raz sa tu nespomenie slovo komunista. Partizáni sú samozrejme idealizovaní, ale demytizácie partizánskej vojny sme sa dočkali až neskôr, napr. vo filme Smrť sa volá Engelchen. Je to taký hrdinský film o tom, ako sa Slováci so zbraňou v ruke postavili proti nemeckým okupantom. V nasledujúcich rokoch vznikne na Slovensku ešte veľa filmov zaoberajúcich sa problematikou SNP. Zaujal ma František Dibarbora v úlohe nemeckého dôstojníka.

Film uvádzaný ako slovenská lyžiarska komédia nakrútil český režisér Václav Wasserman podľa scenára, na ktorom spolupracovali Ivan Bukovčan s Ondrišom Jariabkom. Ide skôr o pokus o komédiu, o žáner, v ktorom Slováci nikdy neboli veľmi úspešní. Humor, ktorý sa vyskytuje vo filme zostarol, naopak, niektoré momenty sú dnes síce vtipné, ale nechcene, nebol to zámer tvorcov. V niektorých momentoch mi film pripomínal prvorepublikové filmy. Film vznikol v roku 1948, v roku, keď sa v Československu uskutočnil štátny prevrat, takže do filmu sa dostalo aj trochu ideológie, konkrétne motív znárodnenia. Vo filme nechýba polopatistické morálne ponaučenie na tému: pevná vôľa všetko zdolá.

Slovenský herec a režisér a zároveň zakladateľská osobnosť slovenskej kinematografie Paľo Bielik ako Ondrej Muranica a česká herečka Jiřina Štěpničková ako jeho žena Eva v prvom slovenskom zvukom celovečernom hranom filme, ktorý bol nakrútený podľa divadelnej hry Ivana Stodolu Bačova žena. Film sa dotýka fenoménu slovenského vysťahovalectva v rokoch 1880 až 1914, ktorého príčinou boli nielen zlé hospodárske pomery, ale aj národnostný útlak zo strany Maďarov. Odohráva sa v rokoch 1910 až 1922 na Slovensku (Uhorsko, prvá ČSR) a v Amerike, kam hlavný hrdina Ondrej Muranica odchádza za prácou. V Amerike však dôjde k nešťastiu, konkrétne v bani, v ktorej Ondrej pracuje. Ondrej, napriek tom, že katastrofu prežije, je vyhlásený za nezvestného , navyše trpí amnéziou. Z jeho ženy Evy sa stane bigamistka, zoberie si za muža jeho najlepšieho kamaráta Miša (Július Pántik), keďže je presvedčená o tom, že jej muž je mŕtvy. Ondrej sa však po 12 rokoch vracia domov , doma ho však nikto nečaká, pretože všetci sú presvedčení o tom, že zomrel, okrem jeho matky, ktorá však tesne pred jeho príchodom skoná. V závere sa Ondrej stretne so svojim synom, z ktorého je už 18-násťročný teeneger. Keďže slovenská kinematografia bola ešte koncom 40. a v 50. rokoch v plienkach, na Slovensko chodili vypomáhať českí režiséri, čo je aj prípad tohto filmu, ktorý nakrútil významný český režisér Martin Frič.

Nie som jediný, ktorý túto novú ruskú verziu porovnáva s tou americko-juhoslovanskou, ktorá bola nakrútená takmer pred polstoročím. Novšia (ruská) verzia sa končí až smrťou (upálením) Tarasa Buľbu, na rozdiel od hollywoodskej, ktorá sa nepochopiteľne končí už smrťou Buľbovho syna Andreja. Americký Buľba opisuje aj štúdium Buľbových synov Andreja a Ostapa na poľskej univerzite v ukrajinskom Kyjeve, ruský Buľba začína až ich príchodom zo štúdií v Kyjeve domov. O tom, že študovali v Kyjeve, sa dozvedáme len z flashbackov. Ruská verzia je samozrejme krvavejšia, ale súvisí to zrejme s rokom vzniku, v roku 1962, keď bola nakrútená americká verzia, neboli ešte samozrejmosťou krvavé detaily a naturalizmus pri zobrazovaní násilia, aj keď našli sa aj výnimky (napr. Kubrickov Spartacus). Bitky a verejná poprava sú vo filme zobrazené pomerne naturalisticky. Zrejme aj ruskí filmári sú stále presvedčení o výnimočnosti Ruska, takže záporožskí Kozáci sú vo filme zobrazení ako ruskí nacionalisti, ortodoxní kresťania a antisemiti, ktorí bojujú za slobodu proti svojim utlačovateľom Poliakom (poľskej šľachte) a hlavne za pravoslávnu matičku Rus. To, že sa dej filmu odohráva na Ukrajine je pre ruských filmárov vedľajšie, zrejme ju stále považujú za súčasť Ruska. Záporožskí kozáci vystupujú aj v poľskom filme Ohňom a mečom, kde sú spojencami krymských Tatárov v boji proti Poliakom.

Americkí filmári v minulosti obľubovali ruskú literatúru, o čom svedčia mnohé filmy, ktoré boli v Hollywoode nakrútené podľa diel ruských autorov. V roku 1962 došlo na Gogoľovho Tarasa Buľbu, predtým boli sfilmované napr. Tolstého Vojna a mier (1956), či Dostojevského Bratia Karamazovovci (1958), tri roky po Buľbovi dostal filmovú podobu aj Pasternakov Doktor Živago (1965). Hollywoodská verzia Gogoľovho príbehu o záporožskom kozákovi Tarasovi Buľbovi a jeho dvoch synoch Andrejovi a Ostapovi bola nakrútená v argentínskych exteriéroch. Záporožskí kozáci sú najprv spojencami Poliakov v boji proti Turkom, vzápätí však povstanú proti Poliakom resp. poľskej šľachte, ktorá ich utláča. Mladší Buľbov syn sa však zaľúbi do krásnej Poľky, zradí vlastnú krv a pridá sa na stranu nepriateľov kozákov – Poliakov. Tarasa Buľbu stvárnil jeden zo „siedmich statočných“ Yul Brynner , v úlohe jeho syna Andreja sa predstavil len o 10 rokov mladší Tony Curtis. Film končí smrťou Andreja, ktorý zomiera rukou vlastného otca, ktorý nevie stráviť zradu svojho mladšieho syna. Príbeh však pokračuje ďalej, Ostap sa dostane do poľského zajatia, je popravený, Taras pokračuje naďalej v boji proti Poliakom, dopláca však na svoj zlozvyk – fajčenie, vracia sa na bojisku po stratenú fajku, padne však do zajatia a je zaživa upálený na hranici.

Prvý a podľa môjho názoru najlepší z trojice Pasoliniho filmov, ktoré sú známe ako trilógia života. V tomto prípade ide o adaptáciu niekoľkých poviedok z klasického diela Dekameron, ktorého autorom je taliansky renesančný spisovateľ Giovanni Boccacio. Takže dej týchto stredovekých „prci, prci, prcičiek“ sa tentokrát odohráva v Taliansku. Protagonistami jednotlivých poviedok sú väčšinou ľudia z nižších spoločenských vrstiev, častokrát s chrupom v dezolátnom stave. Jednotlivé poviedky sú viac, či menej úsmevné. Nechýbajú nadržané mníšky, ktoré obhospodaruje mladý záhradník, neverná žena, ktorá svojho milenca ukrýva v sude, či mladí milenci, ktorí sú pristihnutí v posteli rodičmi jedneho z nich. Kritici vyčítali Pasolinimu, že trilógiou života vyšiel v ústrety širšiemu publiku, ale pochybujem, že jeho svojský štýl, ktorý je charakteristický pre všetky jeho filmy, vyhovuje každému.