tonho

Stredná časť Pasoliniho trilógie života je asi najvulgárnejšia. Aj tento film vznikol podľa klasického diela svetovej literatúry, tentokrát podľa Canterburských poviedok, ktoré sú dielom anglického básnika Geoffreya Chaucera a odohrávajú sa v stredovekom Anglicku. Podobne ako v Dekamerone, aj v tomto filme je množstvo viac, či menej sympatických figúrok z ľudových vrstiev, ktorí riešia svoje sexuálne problémy. Pasolini sa nevyhýba ani zobrazeniu prenasledovania homosexuálov. Jeden z nich skončí kvôli svojej sexuálnej orientácii na hranici, keďže nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby podplatil sudcu. Samozrejme nechýba prdenie, močenie z balkóna, holé zadky a samozrejme penisy, ale aj homosexuálny styk, či variácia na chaplinovskú tému. V závere filmu Pasolini demonštruje svoje antiklerikálne názory a ukáže nám, ako vyzerá sranie mníchov zo Satanovho zadku. Toto všetko pôsobilo možno začiatkom 70. rokov šokujúco, v dnešnej dobe to šokujúco a kontroverzne môže zapôsobiť asi len na naozajstných puritánov.

Záverečná časť Pasoliniho trilógie života. Dej filmu, známeho tiež ako Arabské noci, sa presúva z Talianska (Decameron) a Anglicka (Canterburské poviedky) do arabského prostredia, do Orientu a je opäť inšpirovaný klasickým dielom svetovej literatúry, tentokrát Rozprávkami tisíc a jednej noci. Aladina, Alibabu, či Sindibáda sa síce nedočkáme, za to obnažených tiel, samozrejme hlavne mladých mužov, je tu neúrekom, asi najviac zo všetkých filmov trilógie, až je to samoúčelné. Pasolini sa opäť sústreďuje na fyzický aspekt lásky, resp. lásku redukuje len na sex. Nezabúda, podobne ako v Canterburských poviedkach, ani na homosexualitu. Humoru je v tomto filme oveľa menej, tento film je z trilógie asi najvážnejší. Triky sú zlé, ale mizerné boli už v Canterburských poviedkach, takže ma to neprekvapilo. Anachronicky pôsobí hlavne využitie zadnej projekcie pri scéne s levom.

Čiernobiela dráma je druhým celovečerným filmom A. Lettricha. Odohráva sa v 50. rokoch 20. storočia na východnom Slovensku . Zaoberá sa negatívnymi javmi, ktoré sa vyskytli pri zakladaní JRD (nečestnosť straníckych funkcionárov – viď Molčan, rozkrádanie JRD...). Film síce neodsudzuje kolektivizáciu (združstevňovanie) poľnohospodárstva, len poukazuje na niektoré jej temné stránky, napriek tomu bol zakázaný a skončil v trezore. Film vznikol v roku, v ktorom sa uskutočnil 20. zjazd KSSZ, ktorý odsúdil Stalinov kult, pre súdruhov bol však neprijateľný a preto rozhodli o jeho zničení. Napriek rozhodnutiu ÚV KSČ sa film podarilo zachrániť v podobe duplikátu negatívu. Karol Machata hrá opäť kladnú postavu Greca, Ctiborovi Filčíkovi sa zase ušla negatívna postava Harmana, ktorého manželka podvádza s farárom Ožvátom. Asi najnegatívnejšiu postavu, intrigánskeho Molčana, si zahral Viliam Záborský. V úlohe Čisárika sa predstavil režisér filmu – Andrej Lettrich.

Debut režiséra Andreja Lettricha na poli celovečerného hraného filmu, po Rodnej zemi v poradí druhý farebný film nakrútený na Slovensku. Zároveň jediný, ktorý v roku 1954 vo filmových ateliéroch na Kolibe vznikol. Ide o typický produkt 50. rokov –sociálnu, či budovateľskú drámu s čiernobielym vykreslením postáv, ktorá bola nakrútená podľa rovnomenného Františka Hečka, predstaviteľa socialistického realizmu. Schematizmu, ktorým je poznamenaný román, sa nevyhla ani jeho filmová adaptácia. Každý film je viac, či menej poznačený dobou, v ktorej vznikol a výnimkou nie je ani Drevená dedina. Tendenčne ladený príbeh sa odohráva v rokoch 1945 až 1948 na Orave, v dedine Stodolište, začína sa na sklonku 2. svetovej vojny a končí Víťazným februárom. Dej filmu sa sústreďuje okolo postavy starého Púplavu, ktorého hrá Samuel Adamčík. Púplava začne po vojne bojovať za znovuvybudovanie osady Mrzáčka, ktorú na sklonku vojny vypálili Nemci, čím si proti sebe popudí bohatých sedliakov – kulakov. Postavy vo filme sú čiernobiele, schematické, všetci boháči, kulaci sú samozrejme zlí, ostatní dedinčania - chudoba, bezzemkovia dobrí. Predstavitelia Demokratickej strany ( napr. Ctibor Filčík alebo učiteľka sympatizujúca počas vojny s Nemcami) sú zobrazení negatívne, komunisti ( Karol Machata ako P. Šechnár) sú vykreslení pozitívne. Hlavne P. Šechnár, ktorý je jednou z hlavných postáv filmu, je vykreslený tak pozitívne, že je toto stelesnenie dokonalosti miestami až neznesiteľné. Z povstania sa domov vracia ako komunista („Mamo, ja som komunista!“) a neznaboh, ktorý sa prestal modliť, čo mu jeho matka nevyčíta , skôr naopak, utvrdzuje ho v tom, že ako dobrý človek sa nepotrebuje modliť. Takže v tejto komunistickej agitke nechýba ani ateistická propaganda. Nechýbajú teatrálne herecké výkony, ktoré dnes pôsobia smiešne, hlavne vtedy, keď sú herci príliš patetickí .

Po filmoch Hotel Rwanda, Nepohodlný, Krvavý diamant je Posledný škótsky kráľ ďalším „africkým“ filmom približujúcim západnému publiku reálie afrického kontinentu. Príbeh „posledného škótskeho kráľa“ sa odohráva v Ugande v 70. rokoch 20. storočia, v období neobmedzenej vlády diktátora Idiho Amina, ktorému pripisujú umučenie a zavraždenie okolo 300 000 príslušníkov vlastného národa. Idi Amin je zároveň jednou z dvoch hlavných postáv, tou druhou je naivný škótsky mladík a čerstvý absolvent medicíny Nicholas Garrigan, ktorý podľahne jeho „osobnému čaru“ a stane sa jeho osobným lekárom. Na rozdiel od Amina je táto postava vymyslená, fiktívna. Udalosti, ktoré sú v tomto filme zobrazené, sa naozaj stali (Aminiho sklony ku kanibalizmu, ktorými sa rád vystatoval alebo vražda jednej z jeho manželiek, ktorá zomrela pri potrate a ktorej telo dal rozštvrtiť a potom opätovne zošiť). Po nevydarenom útoku na susednú Tanzániu, ušiel Idi Amin za hranice a usadil sa v Saudskej Arábii, kde v roku 2003 zomrel.

Ďalší hollywoodsky film o Afrike, tentokrát zo Sierra Leone, kde koncom 90. rokov zúrila občianska vojna, financovaná z peňazí získaných z nelegálneho obchodu s diamantmi. Okrem „krvavých“ diamantov sa film dotýka aj fenoménu detských vojakov. Leonarda di Capria nemám rád, ale musím uznať, že je vynikajúcim hercom, nesklamal ma ani tentokrát. Film, v ktorom nechýba pátos, ale v znesiteľnom množstve (nie ako v Pearl Harbor),končí happyendom ako väčšina hollywoodskych filmov. Je to dobrodružný film z Afriky s posolstvom, ktorého adresátom je bežný mainstreemový divák - konzument.

Nudný, trápny, klišovitý, predvídateľný film s fekálnym humorom, otrepanými pseudovtipnými situáciami. Navyše, hlavný hrdina a večný študent Van Wilder (Kevin Reynolds) mi bol strašne nesympatický,to isté platí aj o jeho nadržanom indickom asistentovi. To sú zhruba hlavné „prednosti“ jedného z ďalších zástupcov žánru „teensploation“. Vo filme Prci, prci, prcičky 3: Svadba došlo ku konzumácii psieho extrementu, v Sexy party tvorcovia nechali protagonistov skonzumovať psí ejakulát. Nie som žiadny puritán, fekálny humor mi neprekáža, ale psie semeno tečúce po brade Van Wilderovho soka v láske je aj pre mňa dosť veľká nechutnosť a vôbec sa mi to nezdá vtipné. Konzumácia hovien, moču a semena sa zrejme definitívne stala „žánrovým klišé“ v „komédiách“ o nadržaných teenegeroch. Zasmial som sa asi 3-krát, na komédiu je to strašne málo, to si radšej x-tý krát pozriem český film Sněženky a machři. Zavádzajúci je aj názov filmu, nechápem, čo bolo na tomto filme sexy. Na Sexy party 2 a 3 si už asi netrúfnem.

Po Intimite, či Pianistke je Shortbus ďalším filmom, ktorý obsahuje hardcore scény, ich výskyt je však častejší ako v spomínaných filmoch, takže v istých momentoch som mal dojem, že sledujem heterosexuálne, či gay porno. Vlastne to nebol dojem, ale realita, pretože niektoré scény boli ako vystrihnuté z porna a stoporených penisov bolo vo filme neúrekom . Nie som si istý, či sú takéto scény v umeleckých filmoch resp. vo filmoch, ktoré sa tak snažia „tváriť“, nevyhnutné, ale snáď by mali mať trochu vyššie ambície ako porno. Nezabudnem na scénu, v ktorej ejakulát jedného z protagonistov filmu skončil na Pollockovom obraze. Zhodou okolností, v tom istom týždni som videl ešte jeden film, v ktorom Pollockov obraz dopadol tiež neslávne, a to islandský Z Reyakvíku do Rotterdamu. Pollock sa musí asi v hrobe obracať.

Po Zjazvenej tvári a Nepodplatiteľných je Carlitova cesta ďalšou vynikajúcou gangsterkou režiséra Briana de Palmu. Na rozdiel od Zjazvenej tváre, ktorá líči vzostup kubánskeho emigranta Tonyho Montanu (Al Pacino) až na vrchol drogového impéria , Carlitova cesta je príbehom portorikánskeho gangstra Carlita Briganteho (Al Pacino), ktorý má svoj vzostup už za sebou a po prepustení z väzenia sa snaží polepšiť. Chce zmeniť doterajší spôsob života, ale nie veľmi úspešne, minulosť sa vymazať nedá. Podobne ako v Nepodplatiteľných aj v Carlitovej ceste sa dočkáme „ ejzenštejnovského“ schodiska (tento krát bez detského kočíka). Napriek nesporným kvalitám, ktoré tento film má, dopadol podobne ako o rok neskôr Vykúpenie z väznice Shawshank a nezískal ani jedného Oscara. Zaslúžil by si ho Brian de Palma, aj Al Pacino. A samozrejme aj Sean Penn v úlohe advokáta bol vynikajúci, spoznal som ho až niekoľko minút po začiatku filmu.

Vynikajúca gangsterka odohrávajúca sa začiatkom 30. rokov 20. storočia v Chicagu. V USA je prohibícia, „vďaka“ ktorej sa v krajine rozmohol organizovaný zločin. Súperiace gangy bojujú o kontrolu nad „vďaka“ prohibícii nelegálnym obchodom s alkoholom. Je to doba veľkých gangstrov, je to doba „Zjazvenej tváre“ Al Capona, o ktorom sa hovorí, že bol de facto starostom Chicaga. Proti nemu stojí zvláštny zmocnenec ministerstva financií Eliot Ness (Kevin Costner). Ten zostaví zvláštnu jednotku „nepodplatiteľných“, ktorú okrem Nessa tvoria skúsený policajt , pochôdzkár a „írske prasa“ Jim Malone ( Škót Sean Connery), „zlodejský Talian“ Giuseppe Petri resp. George Stone (Andy Garcia) a Oscar Wallace (Charles Martin Smith). Ich „križiacka výprava“ proti mafii je úspešná, Al Capone je odsúdený (aj keď len za daňový únik) na 11 rokov väzenia. Hlavnou postavou tohto gangsterského filmu nie je Al Capone, ale tí, ktorí proti nemu bojujú – zvláštna jednotka na čele s Eliotom Nessom. Aj preto mi táto gangsterka pripomínala skôr western. Hudbu k filmu zložil Ennio Morricone. Sean Connery získal za postavu Jima Malona Oscara v kategórii najlepší herec vo vedľajšej úlohe. Robert de Niro ako Al Capone by si Oscara zaslúžil tiež, byť ním potrestaný baseballovou pálkou by nechcel asi nikto. Presvedčivý bol aj Kevin Costner v úlohe Eliota Nessa , medzi dvomi hereckými velikánmi – Connerym a de Nirom sa „nestratil“. No a nebol by to de Palma, keby necitoval svojich starších kolegov, scéna prestrelky na schodisku na vlakovej stanici, na ktorej obidve strany ( „nepodplatiteľní“ a Al Caponovi „zamestnanci“) čakajú na mafiánskeho účtovníka, je „ukradnutá“ z Ejzenštejnovho filmu Krížnik Potemkin. Zaujímavosti: R. de Niro kvôli úlohe pribral na váhe a začal nosiť obleky (hovorilo sa , že aj dlhé spodky) ušité Caponeovými krajčírmi, aby sa do postavy dokonale vžil. Al Capone si svoj trest odpykával vo väzniciach v Atlante a Alcatraze. R. 1939 bol zo zdravotných dôvodov predčasne prepustený, stiahol sa do ústrania a roku 1947 zomrel na syfilis.