Real Tom Hardy

Divák je vrhnutý do už naplno rozbehnutého kolotoča udalostí a od neho v podobnom duchu v závere aj odchádza – abruptne, nečakane, z ničoho nič. Dej nie je (aspoň pre mňa) v podaní podaného úplne zrozumiteľný a jasný, ani tým, ako plynie, ani tým, čo sa na obrazovke odohráva. Bez prečítania anotácie by si ešte v polovici (a možno aj po nej) len ťažko tipoval, čo sa bude diať a o čom dielo vlastne je. Snow Angels viac ako nejaký jednoliaty, štruktúrovaný príbehový počin (o niečom, ktovie o čom?) vnímam skôr ako taký "a day in the life" formát, akoby si mal možnosť skrytou kamerou sledovať každodenný mdlý život niekoľkých postavičiek svojho malomesta. Lebo presne o to tu aj ide – okrem pár momentov dve hodiny sleduješ nemastné-neslané, každodenné, mdlé situácie bežného života, a hoci naozaj všetky príbehové linky do Seba zapadajú, zaujímavo sa prepletajú a miešajú a rozpoloženie aj zmýšľanie postáv dosť pravdepodobne odzrkadľuje to, ako by sa dané postavy v danom čase reálne chovali a konali, okrem záveru vyrážajúceho dych, celkovej ťaživej & dusnej atmosféry a strhujúco-brilantných hereckých výkonov štvrtý celovečerný režijný zárez kráľa južanského filmu Davida Gordona Greena neponúka nič iné, čo je po jeho predchádzajúcich troch veľké prekvapenie... (15.12.2019) (4.12.2023)

Po silnej, niekoľkotýždňovej neochote pustiť sa do tejto snímky bola vôľa nakoniec prelomená pozretím na veľkom plátne spolu s berlínskym osadenstvom, aby som po takmer hodine metania sa na sedačke odchádzal s totálne otvorenou hubou, komplet bez energie, ale zároveň úplne "nahajpený." Skutočne obdivuhodne odvedená práca a pôsobivé natočenie 140 minút bez strihu. Údiv v tomto smere ale spôsobuje najmä fakt, že dielo nie je statické; je neustále v pohybe a odohrávajúce sa na početných lokáciách (seriózne nechápavo krútim hlavou dokonca aj v týchto chvíľach, ako píšem tieto vety). To dokresľuje aj ďalší fakt – herci takmer celú dvojhodinovú konverzačku improvizovali (čo som počas sledovania nevedel a čudoval sa, ako dialógy bezchybne plynú, nadväzujú a dokopy dávajú zmysel; hoci diskutovať o ich hĺbke je na mieste, i keď zároveň je na mieste aj brať do úvahy, že nejak takto pravdepodobne medzi sebou berlínski opilci a feťáci komunikujú). Ďalšie obrovské plus robí hudba, prechod z noci do nadrána a rána a samotné tragické vyznenie s ranným svitom. Najviac je ale nutné vyzdvihnúť kameramana, na ktorého bola dosť možno kladená najväčšia váha a spôsob natáčania bol rozhodne ťažší ako pri štandardnom filme – namiesto toho, aby sa mu scéna odohrávala v hľadáčiku kamery, Grøvlen musel hľadáčikom neustále scénu hľadať. Všímal som si snímanie celú stopáž a veľký rešpekt. Že jeho meno svietilo ako prvé počas záverečných titulkov len potešilo. Okrem celého ansámblu chcem ale vyzdvihnúť najmä Fredericka Laua, po ktorého zočení hneď v úvodných minútach som bol celý bez Seba (hockedy z času na čas spomeniem na jeho výkon v Der Hauptmann). Jak mohol byť Victoria natočený mi hlava vôbec neberie, no potrebujem ho do žíl znova čoskoro, možno už aj dnes... ♪♫

Bol to (paradoxne) práve Grečner s jeho spracovaním Chrobákovej knihy, ktorý ma namotal/naviedol začať si vážiť (česko)slovenskú kinematografiu a niektoré jej počiny. V Brázdovej (myslím) prvotine tu Edo dostáva bohatý priestor na reflexiu svojho života, primárne teda z pohľadu práce a diel. Na jeho vek (92) rozpráva skutočne záživne, energicky, nesenilne, ale hlavne neletargicky, skoro s takou gráciou a záujmom ako o pol-dekádu mladší Friedkin. Mimo faktoru pútavosti predmetného režiséra je aj dokument samotný zručne natočený a absentujú v ňom hluché miesta. Že sa doku nerovnomerne venuje tvorcovým filmom by som ako značnú chybu nevnímal, skôr štandard; opak ani neviem, či som niekedy videl. Dodatočne vyzdvihujem i atmosféru dosť harmonického charakteru, čomu dopomáha aj diváka sprevádzajúci hudobný podkres Dávida Kollára (najmä skladba z úvodu). A cením RTVS za skoré nasadenie do telky po premiére v kinách.

Počas najhoršej diarey, aká ma za posledné roky sužovala, mi sekundy a minúty noci spríjemňovala táto pozoruhodná žabožrútska miniséria, ktorej epizód by som si prial šesťdesiat, nie šesť. Francúzi otvorili historické knihy nedávnej minulosti a na paškál si zvolili okupáciu Mosulu Islamským štátom v roku 2016 a snahy Francúzov, Iračanov a Kurdov s touto situáciou pracovať, i keď prvých menovaných skôr viac motivovali snahy predísť útokom na domácej pôde. Tému slušne vyťažili a z Cœurs noirs vznikol pôsobivý, skvostný počin, ktorý kľudne valcuje áčkové produkcie spoza Veľkej mláky. Choreografia akčných sekvencií priam až na videohernej úrovni, mnohé z nich pôsobia ako vystrihnuté z príbehových scén novších diel zo sérií Battlefield (najmä trojka) a Call of Duty (hlavne tie s podtitulmi Modern Warfare). Druhá epizóda v tomto smere totálne vojvodí a plus aj exemplárne pracuje s napätím. O autenticite sa hovorilo veľa, pod to sa len rád podpíšem (dopomáha aj štvorjazyčnosť seriálu, čo vždy cením). Scenár mal tiež ambície ísť viac pod povrch, mapovať situáciu zvnútra ISIS (a aj celého konfliktu), koniec-koncov ale len letmý pohľad na vec (dokument pasuje zrejme viac) a zameranie tvorcov na vzťahy medzi členmi jednotky. Počin je ale svieži, prekvapí a zaujme. Za mňa topka a ďalší adept na niekoľko opakovaných zhliadnutí. A miestnych 90% veľmo potešilo x) (1.11.2023)

Menej ohyzdnejšie triky robil dokonca aj Karel Zeman v 50. rokoch. Toto bola čistá tragédia a strop estetickej odpornosti. Aj by sa dalo viac-menej odpustiť, no ani neviem kedy a či vlastne vôbec som za posledné roky videl po dejovej stránke väčšiu debilinu ako Q. Nadprirodzená entita opereného hada aztéckeho pôvodu menom Quetzalcoatl sa usídlila v strešných útrobách ikonického newyorského art deco skvostu menom Chrysler Building, ktorého veľkosť je skoro taká ako veľkosť kopuly samotného mrakodrapu, podotýkam. Tento operenec dni-noci lieta ponad ulice Manhattanu a jeho obyvateľom pravidelne každodenne odhrýza hlavy a/alebo ich odchytáva do svojho hniezda. Samozrejme, ako inak, nikto nič nevidel. Okrem, prirodzene, okrem nášho hlavného hrdinu, bývalého feťáka, ktorému z toho úplne jeblo. V pozadí taktiež úraduje aj aztécky kult, ktorý vykonáva rituálne vraždy, no film samotný sa mu venuje menej ako ja v tejto vete, takže tu to utnem. Tejto príbehovej stupidite však môžem vďačiť za faktor, kvôli ktorému som film videl opakovane – je preplnený zábermi z výšky, najmä preletovými, na celý Manhattan a jeho mrakodrapy, ale aj interiérov lobby Chrysleru. Ako dôvod postačilo. Čo ma ale najviac mrzí – až teraz zisťujem, že existuje aj Shout! remaster, ktorý vyzerá vynikajúco, čo znamená len jedno – že toto hovno si budem musieť pozrieť aj do tretice... (x / x) (x) (x) (12.10.2023) (3.11.2023)

Pred dlho očakávanou štvrtou sériou Night Country nastal vhodný čas zopakovať si tú z trojice nie príliš oceňovanú, nie príliš chválenú a dnes už možno aj zabudnutú. Hodne svojské, cítim z toho netradičnosť, šarm, charizmu, ale aj chaos. Dianie sa dá pochopiť aj z prvej, je však značne po malých kúskoch rozkvetnaté na všetky strany a vzájomne poprepájané kúskami ešte menšími. Priznám, že sám neviem, či mal scenár kapacitu na to byť takýmto spôsobom prezentovaný, alebo kapacitu mal, len jeho podaním vyznel ako prázdny len s kopou vaty, hoci nebol (pláva tu istá teória o Tibetskej knihe mŕtvych). Páčilo sa mi rozhodnutie produkcie nenatáčať priamo v Los Angeles, ale radšej v jeho bezprostrednom okolí so zámerom navodiť, podľa slov tvorcov, tzv. psycho-sphere atmosféru, čo sa rozhodne podarilo. Tej určite dopomohlo aj presakovanie znepokojivých tónov T Bone Burnetta (aj delikátne použitá hudobná knižnica), ktorými si ale zároveň seriál ako celok, myslím, nepomohol, pretože imitáciou len pripomína fanúšikmi milovanú prvú sériu. Ústredná pätica úplná nálož, all-star zostava. Vaughn a Farrell... k predvedenému nemám slov. Postava Raya Velcora, pre mňa, na míle ďaleko v rámci nezabudnuteľnosti než "nejaký" Rust a Marty. A ďalšia vec hlavne je, ako sa dá zvládnuť ten nápor a tlak očakávaní nastolených po prvej sérii často častovanej ako jeden z vrcholných produktov televízie vôbec. Čokoľvek, čo by z druhej série nakoniec vzišlo, výsledok by bol dozaista viac-menej rovnaký – sklamanie (možno preto tu ešte stále nemáme ani po dvoch dekádach Half-Life 3, všakže?). Tento počin mať tak iné meno, hodnotenia a chvály by boli úplne inde. Veď už teraz retrospektívne sa na naň pomaly začína hľadieť oveľa pozitívnejšie, najmä bez použitia optiky ovplyvnenej prvou sériou. A ten sekundový záber na ten mobil v závere mi rozbil srdce... ♪♫ (x / x / x) (20.12.-21.12.2018) (30.10.-31.10.2023)

Nerátajúc niektoré (vlastne dva) opusy z 90. rokov, toto, po stránke lokácií a komparzu, viac autenticky snáď natočiť ani nebolo možné. Notorické Imperial Courts (plus Baldwin Village) bolo po prvýkrát vo filme zvečnené a zachytené v čase, ktorý už je, svojim spôsobom, dávno preč. Training Day je produktom nového milénia, ktoré sa v oných prostrediach nieslo najmä v znamení škandálu Rampart, ktorý snímka viac-menej reflektuje (scenár, navonok vyznievajúci ako pritiahnutý za vlasy, možno až hraničiaci s absurdnosťou, sa s prihliadnutím na vyčíňanie vyššie spomínanej divízie až tak nereálny nakoniec nejaví) a hl. záporák je tomu skutočnému paralelou. Tým nie je nikto iný než Rafael Pérez, ktorý bol naprieč rôznymi spektrami popkultúry zmapovaný opakovane, no je to práve jeden jedinečný Denzel Washington, ktorý mu svojim elektrizujúcim, grandióznym výkonom dal život na obrazovke ako nikto iný pred ním, ani po ňom. A zároveň je to taktiež on, ktorý z obyčajného krimi-trileru o skorumpovaných policajtoch počin posúva do nových výšin a pevne ho zapisuje do eventuálnej historickej previerky z kinematografie. Training Day nie je filmom, Training Day je synonymom hereckých možností Denzela Washingtona (GOAT). Nič menej... "You motherfuckers will be playing basketball in Pelican Bay when I get finished with you. SHU program, nigga! 23 hour lock-down. I'm the man up in this piece! I run shit here! You just live here! I'm gonna burn this motherfucker down! King Kong ain't got shit on me!" (x) (x) (x) (x) (∞2010-2014) (14.4.2016) (2.4.2017) (22.10.2023) (23.10.2023)

Remeselne extrémne, extrémne precízne a technicky poctivé, vyšperkované (nemalo by prekvapiť, ehm Scott), a to aj bez ohľadu na prekopanú, dôkladnú štylizáciu počas celej dĺžky snímky. Prekvapí aj nie čisto akčný charakter, ale aj trochu osobnejšie roviny postavy a dávka emócií, ktorá nie je pre Scotta tak úplne typická, pripomínajúca mi však jeho debut Loving Memory. Okrem senzačnej kamery, božskej scénografie a výbornej použitej hudobnej knižnice od pomalých tónov cez energické latino zvuky až po ambientný masterpiece 'The Mark Has Been Made' musím v druhom rade vyzdvihnúť strhujúcu, svojskú a osobitú réžiu (jeden zo stropov v rámci režisérovej filmografie, ale určite ťažký záťah aj v medziach akčného žánru ako takého), no v rade prvom strih, ktorý, ak z rovnice odoberiem tie tradičné scottovské trhané "epileptické" sekvencie, je pre mňa jeden z najlepších. A o levom podiele Denzela Washingtona a jeho hereckého umu (GOAT) na výsledok celého počinu netreba viesť dlhé diskusie. A ak by si si náhodou chcel Man on Fire aj zahrať, sú len tri slová – Max Payne 3... (2008) (2013) (2014) (2017) (25.12.2017) (15.10.2023) "She showed him it was all right to live again."

Kadencia dialógov je slušná, prúd myšlienok detto, zostáva už len posúdiť ich kvalitu a rozhodnúť sa, či ich považovať za pseudointelektuálne kraviny, vatu, alebo relevantné úvahy existencializmu. Hodnotenie vyššie zrejme poukazuje na moje príklony a rozhodne nedopomohla ani ústredná téma o štvoruholníku lásky. Synopsie snímky taktiež nabádajú, vraj je film vyznaním lásky k NYC; zrejme som počas sledovania fetoval, žiadne vyznania smerom k mestu som tu okrem úvodného štvorminútového intra nezbadal, ktoré ale, musím uznať, bolo skutočne impozantné (plus niekoľko záberov neskôr). Tiež musím ale uznať niektoré ďalšie faktory – aj napriek mojej averzii voči predmetu, scenár po formálnej stránke excelencia, Allen sa nestal legendou scenáristiky a réžie preto, že by písal úplné hovná; a tiež celkovo kamera a snímanie v pomere 2.35:1 vykúzlili skvostné obrazy nielen exteriérov či interiérov, ale aj tvári počas rozhovorov. Allenov Manhattan som si vyhľadal so zámerom a nádejou, že by mohol niesť potenciál poraziť Stoneov Wall Street, čo sa vizuálnej pocty New Yorku týka, ten však ale aj naďalej pevne sedí na tróne. A vďaka Danielke za pozretie, cením. Nabudúce snáď pri menšej kktine :D (komplet galéria: x / x) (x / x) "They probably sit on the floor with wine and cheese, and mispronounce 'allegorical' and 'didactism.'"

Na poli krátkej stopáže 46-tich minút až prekvapivo detailný prierez vplyvov a inšpirácií, ktoré viedli ku vzniku nového subžánru rapu s prívlastkom gangsterský. O to viac pôsobivé berúc do úvahy, aké riedke sú ostatné epizódy, najmä A Tale of Two Coasts (oceňujem ale aspoň minimálne uznaný pozitívny prínos lídra DRR na hudobný priemysel, prakticky úplne prvý v rámci dokumentov). V tejto sa ide dosť do hĺbky, na ten ľadovec hip-hopu sa tvorcovia pozerajú skutočne podrobne. Mapujú tri definičné epochy – 'Park Side Killas' / '6 in the Mornin'' / 'Boyz-n-the-Hood' – a zároveň sa im stavia hudobný pomník, aby sa nezabudlo, že celý kolotoč neodštartovala formácia N.W.A, ale práve Schooly D z Filadelfie. Epizódka úprimne zahriala pri srdiečku a potešila znalosťami, tvorcovia hudbu milujú a je to vidieť aj cítiť... ♪♫