ScarPoul

Machiavelli a Sun-c´ by mali radosť. Sympatická Angourie Rice spriada plány, poťahuje za motúziky v pozadí a pomaly dostáva všetkých tam, kde ich chce mať. Jej postava, prerážanie štvrtej steny a umná práca s archetypmi robia z tohto filmu veľmi svieže a príjemné dielo. Najväčším plusom je charakterizácia. Na pomerne krátkom priestore vie film veľmi trefne a dôsledne vytvoriť fungujúce postavy, ktoré medzi sebou kooperujú a vzájomne sa dopĺňajú do takej miery, že to zaváňa až seriálovými možnosťami. Tým, že je to ale film, ukazuje sa tu zručnosť režiséra všetkým postávam dodať úvod, jadro aj záver a tak nič nezostane vynechané a všetko tam má zmysel a opodstatnenie. A aj to, čo sa mi na začiatku javilo ako chyba ( nebudem spoilerovať) bolo nakoniec veľmi presvedčivo a logicky vysvetlené. A za to klobúk dole. Nemyslím si, že sa z toho stane klasika, ale čakal som niečo iné, ako som dostal a som z výsledku celkom potešení. Nejedná sa totiž o romancu v pravom zmysle slova. Skôr je to film o seba prijatí a seba hodnote. A tentoraz bez zbytočných a nechutných klišé (až na ten muzikál). Za mňa super film. Rice má obrovský talent. A Mintz-Plasse by už nikdy nikde nemal hrať.

Príjemné žánrové prekvapenie, ktoré je aj napriek svojej jednoduchej zápletke veľmi inteligentné. Celá tá iniciácia členky kmeňa je správne zmotivovaná a každým svojim neúspechom sa učí. A že ich za film zažije niekoľko. Bohaté na pohľady a detaily, ktoré neverbálne dokresľujú myšlienky postáv a do toho veľmi inteligentne zvolený prístup točenia v reáliách, ktorý, nech si hovorí kto chce, čo chce pôsobí jednoducho inak. Lepšie. Pritom je to aj zábavné. Niekoľko jazyčné. Každá jedna vec je tam vysvetlená. To ako vyriešili angličtinu, ktorá znela celým filmom a ktorú som považoval zo začiatku za zbytočnú chybu... klobúk dole. Ak by malo byť pokračovanie v podobnom duchu, tak si ho poprosím. Inak som úprimne rád za tento počin, ktorý si vystačil s malým rozpočtom ale bol v každom jednom ohľade nápaditý. Dokonca aj tie akčné scény nenudili a bavil som sa pri nich. Som veľmi rád, že ma ešte niečo vie takto príjemne prekvapiť.

Pozrel som naschvál Extended version. A už dlho som sa nepozeral 2 hodiny a 40 minút na niečo tak strašne nudné a nezáživné. Motívy z iných dielov nevyužité. Filozofické presahy smiešne a polopatistické. Potenciál, ktorý to mohlo mať je absolútne nevyužitý. Charakterizácia nefunguje vôbec. Aj návrat starej bandy je natoľko účelový, že by ich doslova mohli hrať akýkoľvek iný herci a nič by sa nestalo - neprinášajú totiž do príbehu nič nové, akurát neznesiteľný podtext romantickej línie, ktorá mala byť buď sofistikovaná ako v tretej časti, alebo tu nemala byť vôbec. Generický záporák, generické zvraty, generické frázy. Ten film vlastne nefunguje takmer v ničom, až na skvelé efekty a vizuál. Ale to je všetko. Najviac ma uráža tá snaha "akože" prísť s niečím novým, pričom jediné čo to skutočne robí, je že to robí z diváka hlupáka. Ako keby divák nedokázal oceniť originalitu. O postavy sa tu vôbec nebojíme. Vieme, že to každá jedna zvládne. A tým pádom aj umne natočená naháňačka na Malte zaváňa trestuhodnou nudou. Tak, ako prvý Jurský park a prvé Star Wars kedysi ukázali, že film dokáže predstaviť nové svety, do ktorých by sme radi zavítali, tak súčasná kinematografia nám ukazuje, ako krásne sa dajú zničiť. A bez hanby si pozývajú hercov, ktorý kedysi tým filmom pomáhali vytvárať kultový status, aby im ho v súčasnosti pomáhali zase zničiť. Hanba. A najväčšie sklamanie tohto roku.

Drobná návnada na Dominium. V zásade ale ničím zaujímavá. Tým to ale haniť nechcem. Čokoľvek s dinosaurami mám rád, ale takýto scenár vie napísať každý na záchode. 3* preto, lebo aj napriek svojej jednoduchosti, to v zásade neurazí.

Pre mňa je táto séria trošku krok späť. Síce oceňujem premyslenosť Dufferovského univerza a páči sa mi, že na veľa vecí dostávame aj odpoveď, ale kameň úrazu je v rozvetvení dejových línií. Tie síce na konci krásne zapadnú do seba ( čo znova ukazuje na premyslenosť), ale samostatne niektoré fungujú viac a iné menej. Najsilnejšia je Dustinova línia. Najslabšia línia s Eleven. Zvyšné dve striedajú skvelé momenty( návšteva u Suzy, finále v Rusku) s tými prapodivnými a pritiahnutými za vlasy( pizza dodávka dokáže utiecť agentom, dvojica divných Američanov sa vie infiltrovať na stráženú ruskú základňu). A hoci to v rámci štruktúry série dáva zmysel, tá nevyváženosť humoru, fantasy a drámy je tu citeľná. Plus mi vadia veci typu - sme v zime, ale neparí sa nám z úst. Ku koncu sa to trošku zachráni, ale pozorný divák vie rozoznať čo je štúdio a čo interiér. V zásade ale spokojnosť, ktorá ponúka fun servis, posunutie určitých vzťahov na novú úroveň a zároveň si to drží aj  potrebný nadhľad. Ale v tomto prípade platí menej je dakedy viac. A nech je v ďalšej sérií akákoľvek zlá postava - už ju prosím nenechajte rozprávať - Kapitán basketbalového mužstva, Papa aj Vecna kecajú únavne a často krát o suchom z nosa. Tí mi vadili najviac. Uvidíme čo prinesie finále. 4. séria - 75%.

Stále je to slušná zábava so sympatickým Sam Neillom. Už sa to neberie vážne a nejaké eco filozofické posolstvo tu už dávno nie je. Niektoré veci (velociraptor vykrúti krkom obeti), sú smiešne a akčné scény, aj napriek invenčnosti( pterodaktyly), nemajú správne zakončenie - hoci veľmi oceňujem že sa to snaží stále prekvapovať. Johnston nie je zlý režisér. Je to tvorca, ktorý chápe, že film musí mať správne tempo a hlavne si krásne pohráva s dobrodružnou líniou. Už tomu ale bohužiaľ chýba potrebný nadhľad. Nevadí. Baví ma to rovnako, ako predchádzajúce časti, hoci úplne iným spôsobom. Som veľmi rád, že to svojou priamočiarosťou funguje aj dnes. Aj napriek všetkým možným chybám.

Podobne, ako v prípade prvého dielu aj tu je veľa chýb. Ale sú podstatne lepšie schované. Dôvod prečo sa mi to aj po rokoch páči je fakt, že sa tam neustále niečo deje. Má to skvelé tempo, neustále to mení lokácie, skoro furt tam prší a je tam fantastická scéna s nákladiakom. Dokonca sa mi osobne páči aj to finále v San Diegu. Film je temnejší, krvavejší a hlavne veľmi zábavný. Ukazuje nám nových dinosaurov, nové postavy a hoci sa tá hlavná vyvinula od prvého dielu výrazne, tu slúži ako niekto kto chodí kade tade a hovorí každému: "Hovoril som ti to." Čo mi stále príde veľmi zábavné. Keď som bol krpec išiel som na to štyri krát do kina. Možno nadhodnocujem, ale videl som to skôr ako prvú časť a tým pádom sa z toho stala moja srdcovka.

Vracať sa k tomuto filmu je po takom čase trošku riskantné. Hlavne preto, lebo kedysi, keď som bol ešte krpec som dinosaury žral a Spielbergové filmy do veľkej časti určovali moje povolania. Či už archeológ alebo paleontológ. A stále sú tam veci, ktoré keď vidím aj dnes, tak mi vytvárajú úsmev na tvári. Spielberg je veľmi špecifický v tom ako núti postavy nech sa pozrú určitým smerom, usmejú sa určitým spôsobom, priblížia sa ku kamere kvôli dramatickému efektu a toto mu do značnej miery funguje stále. Či už v novinkách alebo aj v starinách. Jurský park má ale chyby. Aj tie logické aj tie dramaturgické ( celá scéna s T-rexom a autom, ktoré raz má a inokedy nemá otvorené dvere). Ale tú atmosféru si to stále drží. Aj napriek chybám, ktoré som si ako decko jednoducho nemal potrebu všimnúť. Osobne sa mi páči viac Spielbergove pokračovanie v ktorom si je trošku istejší v tom, čo chce povedať a má to aj viac hororovú atmosféru. Ale hodnotenie neznižujem. Toto je jeden z tých filmov ku ktorým sa budem stále vracať a stále sa miestami usmievať ako malý chlapec. Starne to, ale správnym spôsobom. Ako pripomienka začiatku niečoho veľkého. Ako definícia jednej éry a obdobia. A za to veľká vďaka.

Najväčšou devízou je pre mňa v tomto filme vidieť po tretí krát ako Nick Cave pri speve svojich piesní, hľadí do prázdna...ako máva rukami...ako zatvára oči a nadychuje sa...ako reaguje s ostatnými umelcami, čo ho v dôvernom kruhu obklopujú. Ukazuje to jeho spätosť s hudbou. Text ako taký môže byť krásny, ale je to práve táto gestika a mimika, ktorá dodáva slovám hlbší zmysel a ukazuje na obrovskú snahu jedného umelca a jeho dvorného kamoša pochopiť život a rozobrať ho na malé súčiastky. Andrew Dominik je tichý pozorovateľ. Hýbe sa v kruhu, pomáha si svetlom a komornou atmosférou. A preto sa to tak dostáva pod kožu. This much I know to be true sa nesie v rovnakom duchu, ako jeho predchádzajúce dokumenty. Je dôverný, nežný a krásny. A plný melódií a skladieb, ktoré rezonujú. Posledná dekáda umožňuje Nickovi páliť slovami do čiernočiernej tmy a trochu ju rozjasňovať. Hoci aj smutným svetlom.

Terry Gilliam je smoliar. Ale to nemení nič na tom, že jeho filmy mám veľmi rád. Pri sledovaní som cítil neuveriteľnú ľútosť. Každá jedna rana osudu sa podpísala aj na mne, ako na fanúšikovi. Som rád, že po tak dlhom čase Terry svoju víziu uskutočnil, hoci možno nie tak, ako si zo začiatku želal. Dokument, ktorý veľmi krásne ukazuje tvorivú slobodu a detskú hravosť filmára v kontraste s nepríjemnou realitou náhody a nešťastia. Ak dakedy existoval dokument, ktorý ukazoval strasti filmárčiny z prvej ruky, tak je to tento.