ScarPoul

Rovnaký problém aký má asi každé súčasné sci-fi. Nevyužitý potenciál. Príde mi to ako keby Johnson chcel natočiť veľký film a tak tam musel dal všetko a dokázať nám, že to dokáže namixovať tak, že to dáva zmysel. No všetka česť - zmysel to dáva, ale to čo sa javí ako originálnost vytriskne do neuveriteľnej nudnosti a to čo sa javí ako dobrý nápad, je následne zabité množstvom neznesiteľných klišé a bizarností. Malý chlapec ma neuveriteľne vytáčal. Tieto typy múdrych detí som nikdy nemal rád a nikdy mať rád nebudem. Problém je stotožnenie. Aj keď je Levitt dobre zamaskovaný a hrá svoj štandard a Willisovi stačí hodiť ten svoj typický pohľad, obidvaja sú jednoducho príliš chladný k divákovým emóciam, takže vlastne ich hašterenie nie je ničím zaujímavé. Je to skrátka dvojica ľudí, ktorý sa nechápu a zhodou okolností ich delí od seba doba. Vedľajšie postavy spomínať nebudem, pretože sa zase zbytočne rozčúlim. Jediné pozitívum je nahá Piper Perabo v jedinej scéne filmu, ktorá mala atmosféru. Ukážkový príklad premárnenej šance.

Z odstupom času priznávam že je to zábavné. Tommy Lee Jones je natoľko charizmatický, že si jeho herecký prejav jednoducho užívam a Will Smith mu tu fantasticky sekunduje. Má to skvelé vtipy, super masky a výborné efekty. Síce sa nejedná o sofistikovanú zábavu ani o úplnú bláznivosť ale scenáristicky je príbeh krásne vypointovaný a dramaturgické chyby by sme hľadali naozaj len ťažko. Je to ako keby Sonnenfeld natočil svoj vysnívaný príbeh a podarilo sa mu to. Nie som veľký fanúšik série ale prvý Muži v čiernom v celej tej svojej konšpirácií a schopnosti hláškovať ako zmyslov zbavený, vytvárajú veľmi podarenú ak nie kultovú sci-fi komédiu. Kedysi mi to neuveriteľne vadilo kvôli hlavnému hmyziemu záporakovi. Tentokrát som to prekúsol. Škoda že tam Linda nemala trocha väčšiu úlohu.

Výborne spravený a natočený konštrukt. Tri dejové línie, ktoré sa vzájomne prepletajú a ktoré vďaka fantastickej hudbe a hereckému výkonu Bradley Coopera a Jeremy Ironsa naberajú omnoho väčšiu naliehavosť ako samotný príbeh ponúka. Tri rozdielne časové línie, tri rozdielne spôsoby rozprávania a pritom každý sa dotýka rovnakej veci. Ťažko povedať, čím bol film tak úchvatný. Možno svojou uvoľnenosťou. Alebo faktom, že si užíval svoje rozprávanie. A aj keď by sme mohli mnohé veci logicky vyvrátiť a spochybniť ako si nad tým mávneme rukou, pretože samotný výsledok aj napriek rýchlemu koncu je predsa len kvalitný. Jediné čo film zráža okrem niektorých dramaturgických chýb na kolená je príšerný výkon Dennisa Quaida. Jeho mimika, gestika, spôsob akým rozpráva a akým predáva divákovi emócie je neuveriteľne iritujúci. Ženy tu bohužiaľ hrajú druhé husle. Jediné na čo slúžia je motivovanie mužských hrdinov. Je to kupodivu film zameraný na chlapskú ješitnosť, túžbu po uznaní a lásku, kedy sa miesi túžba s egom a naopak. Výborná vec, ktorá si svojich fanúšikov zaručene nájde a ktorej sú niektoré chyby odpustené.

Je to tu. Veľká príprava na jednu z mnohých filmových udalostí roka. Nie nehovorím o Bondovi ani Life of Pi alebo Cloud Atlase, aj keď predpokladám, že budem mať z nich rovnako silný filmový zážitok ako z nového filmu Rona Frickeho Samsara. Jeho prvotina Chronos - ktorá nesie podobnosti s Reggiovými hudobnými dokumentami, je oproti podobne ladeným filmom nevýrazná.. Chronos nie je ničím výnimočný na poli hudobného dokumentu - jediné pozitívum je, že je osobitejší. Reggio samozrejme posunul hudobný dokument na vysoký piedestál, ktorý Fricke porazil až Barakou. Každopádne ako jednohubka s príjemnou hudbou a s typickými paralelami medzi modernou spoločnosťou a kultúrou prezentovanou tu v podobe sôch a stavieb po ktorých pomaly plynie tieň času, je tento filmík dostačujúci.

Musím sa priznať že som prekvapený. Niečo tak úžasné a farebné som naozaj nečakal. Po prvej dvojici filmov, ktoré som pretrpel ma tento nadchol hádam všetkým čím mohol. Všetky chyby vyčítané v predchádzajúcich dieloch zostávajú. Jediným zlepšením je funkčnosť hlavnej zápletky, ktorú film tentokrát má a ktorá ho vďaka svojej pútavosti posúva do nadpriemerných vôd. Neuveriteľne som sa bavil a nevedel som z plátna oči odtrhnúť. Zimmer mal tentokrát dostatok priestoru a krásne ho doplňoval Bocelli alebo Kate Perry, ktorej Fireworks pri predstavený v Londýne prezentoval asi najfarebnejšiu a najkrajšiu scénu na poli animovaného filmu vôbec. Pre mňa príjemné prekvapenie, ktoré doslova a do písmena schováva predchádzajúcu dvojicu filmových omylov do zabudnutia a týči sa na animovanom poli ako majestátny jedinec svojho žárnu, ktorého status zostane tentokrát nespochybniteľný. Výborná vec, ktorá zabaví hádam všetkých.

O triedu horšie ako jednotka. Tento zlepenec rôznorodých klišé by fungoval podstatne lepšie, keby to nevyzeralo, že tvorcovia vytvorili úplne nové línie, bez toho aby vzali do úvahy prvý diel. Odrazu sa dozvedáme že má Alex znamienko, že je Melman zaľúbený do Glórie - ale v predchádzajúcom dieli nebolo ani náznakom spomenuté, že tieto veci skutočne dotvárajú charakter postáv. Keď si potom zoberieme fakt, že je tu jeden nechutný tučko ako záporák a línia otca a syna, tak úžasne plytká, až je tomu jednému na zaplakanie, dostaneme podpriemerný animák, snažiaci zarobiť nejaké tie peniaze na úspechu svojho predchodcu. Pre mňa veľké sklamanie. Jediný kto spolahlivo bavil boli tučniaci a opice. Plus všetci tí New Yorčania mali tú otravnú babku zabiť a zjesť hneď ako prišli o dopravné prostriedky. Deťom sa to bude páčiť, ale dobrý vkus a príbeh tu jednoducho nenájdete.

Jednorázová záležitosť obalená do atraktívneho prostredia. Až posledné filmy štúdia DreamWorks ako Kung Fu Panda a Ako si vycvičiť draka nesú v sebe známky dospelosti a diváckej pútavosti ako tomu bolo u Pixaru do posledného Toy Story. Všetky filmy pred tým - počnúc Shrekom a končiac Madagascarom sú farebné, parodické jednohubky s nesympatickými zvieratkami, ktoré idú po pevne vyšlapanej ceste animovaných klišé bez známky osobitosti. Nechápte ma ale zle. Aj napriek tomu, že je to hovadina, dá sa na nej pobaviť a dá sa na nej zasmiať, ale nikdy to nebude Rango a ani Hľadá sa Nemo. V rámci žánru asi dostačujúce, ja ale hľadám niečo viac. Niečo čo ma vráti do detských časov a do pocitu, že dobrodružstvo dokáže presiahnúť plátno aj pri animáku. Tu sa to nestalo.

Vyspelosť Charlie Chaplina ako autorského tvorcu je každým jedným filmom posunutá do inej, uvedomelejšej, politicky angažovanejšej a humorom prívetivejšej roviny. Diktátor je otvorenou politickou satirou na fašizmus a dokazuje Charlieho postavenie ako ľavicovo zameraného tvorcu. Aj keď sa podľa môjho názoru nejedná už o taký dokonalý film ako jeho filmy tesne po nástupe zvuku, alebo nemej éry aj tak komikou prevyšuje aj niektoré dnešné komédie. Prvá hodina a pol sa nesie v znamení výborných výstupov a výborných gagov, kde Charlie v dvojúlohe dotvára úžasnú atmosféru či už fašistického paláca, alebo židovského ghetta. Všetko formálne prostriedky sú podmienené jeho herectvu. Posledná polhodina filmu sa pomaly ale isto uberá na cestu sentimentu a značnej nedotiahnutosti, ktorá je zakončená zámenou, ktorú som čakal- priznám sa - trochu skôr. Ale aj napriek tomu sa jedná o vysoko kvalitné dielo, ktoré podobne ako všetky ostatné Chaplinové filmy, nestráca ani po rokoch nič zo svojej originality a umeleckej precíznosti.

Smutný film. Jong-Kwan Kwon dostál názvu a priniesol nám 4 osudy zamilovaných, ktoré sú predurčené k neúspechu. Ale to by vás za žiadnych okolností nemalo odradiť. Vo filme účinkuje súčasná kórejská herecká elita a predostiera divákovi citlivé, hravé a úsmevné príhody. Smútok sa dostaví ako katarzia na konci. Jedná sa o výborne odľahčenú a krásne napísanú romantickú drámu, ktorá je výborne vyvážená. Oproti predošlému snímku tohto režiséra, ktorý som doslova pretrpel je Sad Movie príjemným pripomenútím toho čo mám na Kórejskej kinematografií tak rád. Hlavne tá hudba a dážď tvorili nádhernú atmosféru, že som sa prichytil pri túžbe dostať sa do filmu a sledovať osudy hrdinov uprostred dažďa. Z nich mi prišiel najslabší vzťah s mamou a najsilnejší o poslíčkovi a predavačke.

Toto mi ulahodilo vo všetkých možných smeroch. Tieto tiché Kim-Ki Dukové filmy zbožňujem. Práve pre tento štýl som si zamiloval jeho 3-iron a Jar, leto, jeseň, zima.. a jar. Osamelé prostredie jazera s houseboatmi, kde každý skrýva nejaké to tajomstvo je krásnym priestorom pre vytvorenie režisérovej vízie o neschopnosti komunikácie, pochopení sveta v ktorom žijeme a o sexuálnej túžbe a skrytom násilí. Dejová línia zo zaľúbenou prostitútkov ma nadchla a pomaly rozvíjajúci sa vzťah dvojice predstaviteľov mi ako obvykle učaroval. V tejto polohe je Kim Ki- Duk najistejší. Rozprávanie obrazom, cez výraz tváre, alebo dotyky. Všetky jeho kvázi filozofické ukecané diela jednoducho nemusím. Na tieto tiché, pomaly plynúce - nedám dopustiť.