ScarPoul

Príde mi to ako fajn hra s rozumom a očakávaniami. Tá moja myseľ furt očakávala nejaký príbeh, nejaké nahliadnutie do komplexného života dievčaťa čo uteká z mesta na dedinu. Ale Mori sa na to zvysoka vykašľala. Jej hrdinka Ai Hašimoto( inak veľmi krásne dievča), nám predstavuje hospodárstvo malého mestečka. Predstaví nám pár receptov, ktoré by som veľmi rád ochutnal a občas sa prejde po krásnej prírodnej scenérií a užíva si výkyvy a krásy počasia. Ale príbeh je tu minimálny. Je to akási poetika všednosti, ktorá aj napriek systematickosti a nezaujímavosti nie je nudná. Postava sa zdanlivo posúva v cykle ročných období, ale aj tak sa vnútorne posúva. Či už vyššie, alebo nižšie. Ako špirála. Čo je aj posolstvo filmu. Pre mňa zoznámenie s úplne novým rozprávačským štýlom, ktorý hlavne formálne precízna kamera posúva do akejsi dychberúcej poetiky. Ale pravdou je, že Komori mi príde ako raj na zemi. Hlavne ak tam pobehuje viacej takých krásnych a zručných dievčat. Prvý aj druhý film beriem ako jeden celok, preto aj tento hodnotím 4*.

Snažiace sa niesť na vlne Love in the Puff a Love in the Buff. A aj keď to má krásne momenty. Morriconeho Trio rozhodne vedie a je to plné všakovakých drobných vtipov a emócií nedosahuje to kvality vyššie spomínaných filmov. Z formálneho hľadiska je film tiež skôr jednoduchší čo vyslovene nevadí, lebo Pang stavia na skvelých charakteroch. A som rád, že aj napriek tomu, že dievčatá sú tu iritujúce, je tu jedna, ktorá krásne prezentuje dokonalú polovičku a dievča do ktorého sa oplatí zaľúbiť. Film ale aj napriek faktu, že si na zápletku musíme trochu počkať veľmi pekne graduje. Postavy nie sú hlúpe a zároveň je film vysoko sebareflexívnym. Nielen z odkazmi k iným dielam či už v žánri, alebo mimo žáner( spomínaný Morricone), ale aj tým, že postavy nekonajú hlúpo a sú pomerne inteligentné. Je to bez zbytočného pátosu a podáva to zase niektoré skutočné myšlienky. Síce nie najlepší Pang, ale rozhodne zapamätateľné.

Ho-Cheung Pang predstavuje veľmi osviežujúci rodinný film/drámu, ktorá s rovnakou gráciou ako jeho romantické komédie predstavuje citlivý a komplexný pohľad na život rozdielnych členov rodiny. Funkčné po všetkých stránkach a na informácie bohaté, čo je pri hodine a pol naozaj prekvapujúce. Potešia šteky dvorných Pangových hercov, ale aj samostatné epizódky fungujúce aj ako jednotlivé časti a aj v rámci celku. Formálne Pang znova experimentuje. Maketa mesta, farebnosť interiérov aj exteriérov pôsobiaca kontrastne k všedným a smutným životom hlavných predstaviteľov. Kontrastov je tam veľa ale každý je podaný citlivo. Snímanie plavkyne rozdeleným obrazom(jeden je pod hladinou, druhý nad), zase pojednáva o rozpoltenosti. Každá postáv sa môže vybrať akoukoľvek cestou. Mnohý z nich sa vyberú tou nesprávnou. Alebo aspoň začnú. Ale súhra na konci spolu so záchranou veľryby vytvára podnetnú katarziu. Nič sa nevyrieši ale pritom sa zmení všetko. A ešte k tomu veľmi pozitívne. Pre mňa naozaj prvotriedna ukážka žánrovej filmárčiny, ktorá žáner ešte k tomu posúva ďalej a mimo výrazných rozprávačských postupov je aj značne ironická.

Ako fanúšik hier som bol celkom potešení inou dejovou líniou, než na akú som zvyknutý u seriálu, ale chýbala tomu hlbšia vzťahová rovina aby som si postavy obľúbil. Síce je to pekne nakreslené, ale radšej siahnem po starom dobrom originále. Ale pozerateľné. Hlavne finálny súboj medzi Mewtwo a Charizardom.

Vážnejšia rovina Ho-Cheung Panga. Pred tým, než Macao získala Ľudová republika Čína, bol pod nadvládou Portugalska. Gangy a bossovia medzi sebou neustále bojovali, ale to film neukazuje. Len nám sprostredkúva tieto informácie pomocou medzitituliek. V centre diania je vzťah otca s dcerou. Lenže postráda lyrickosť a nejakú pamätnosť. Aj napriek tomu, že výkon Isabelly Leong a Chapmana To držia film nad vodou, film spadá do akejsi pomalosti. Tá je síce podporená vizuálne krásnou kamerou( predsa len je Pang režisér, ktorý vie ako zachytiť obraz), ale postráda silnejšiu motiváciu či už zo strany postáv, alebo nejakej výraznejšej dejovej štruktúry. Film je dobrý, ale mdlý. Chýba mu živelnosť, tempo a vizuálna chrumkavosť neskorších Pangových diel. Videná režisérska verzia.

Ďalšia hodnotová cestovateľská epika od Zoyi Akhtar. Tentoraz nie o priateľstve ani o kariére, ale o rodine. Chopra je tu zase raz nádherná, ale to sa už nechcem opakovať a Singh kupodivu v pohode. Film je viacej postavený na herectve než na pesničkách a farebnosti, aj keď sa ani v tomto prípade na ňu nezabúda. Ide len trochu do úzadia. V zásade som veľmi spokojný. Tešil som sa na film a hoci na mňa nemal taký silný emočný dopad ako Running with bulls, tak ho stále považujem za vysoko autorský a premyslený projekt. Hlavne ku koncu to super graduje. Škoda, že Farhan Akhtar nedostal viac priestoru. Mám ho ako herca veľmi rád. V zásade taká tradičná story na vysokej umeleckej úrovni ukazujúca to najlepšie a najtradičnejšie z Bollywoodskej kinematografie a to ako sa snaží priblížiť trendu západných produkcií, pritom, ale zostať stále svojou. Jediná vec čo mi tam vadila bol pes rozprávač aj keď z hlasom Aamira Khana. Dej nikde neposúval. Bol len pozorovateľom a moralizátorom. Bohužiaľ aj celkom popisným.

Pre mňa žánrovo nezadeliteľný film. Mori točí o prírode a varení bez dramatizácie, alebo kauzality. O hlavnej hrdinke sa dozvedáme naozaj strašne málo. Vieme, že odišla z mesta na dedinu, ale dôvod nepoznáme. Vieme, že uteká pred problémami, ale akými? Vieme, že ju matka opustila a ona žije v jej domčeku v mestečku Komori, kde sadí, varí a jazdí na bicykli. A to je všetko. Kameraman sa vyšantil do sýtosti. Film má tiež príjemnú atmosféru. Chcel som si hneď zbaliť všetky svoje veci a nechať Bratislavu Bratislavou. Ale čo film v skutočnosti ponúka? Nie je ani artový. Nedrží sa ani typickej Hollywoodskej trojaktovej štruktúry. Nedá sa nazvať ani Indie filmom, lebo vzťahy sa to naozaj neriešia a metaforický film to tiež nie je. Som z neho úprimne zmätený. Ale keďže som fanúšik filmov idúcich proti zaužívaným konvenciám dávam 4. Vo svojej podstate som sa vôbec nenudil, len sa mi v kuse zbiehali slinky na všakovaké dobroty. Uvidíme čo prinesú zvyšné 2 časti.

Veľmi prostoduchá vec. Na to, že sa jednalo o Cravenov posledný film je to škoda. Úvody mu idú, ale je to znova bez nápaditosti. Jednotka dupla na pílu a hoci sa v pokračovaniach dosť kecá o všetkom možnom aj nemožnom. O konvenciách a ako ich prekročiť vo výslednej podobe to postráda sofistikovanosť. Potešia šteky krásnych dievčat z úvodu, a prítomnosť Panettiere, ktorá je kupodivu znesiteľná. Emma Roberts prekrýva starú školu hrdiniek - o čo jej asi aj išlo, ale vo výsledku mi to neponúklo nič. Málo pŕs, málo premyslenosti a aj tá výsledná bitka je zbytočne naťahovaná. Každopádne 2 za Emmu a Panettiere.

Ďalší opus pod drobnohľadom Ho-Cheung Panga. Syžet je vystavaný veľmi dobre. Neustále retrospektívy a prekrývajúce sa udalosti tvoria veľmi zaujímavú kombináciu scén, ktorá aj napriek jednoduchej a pomernej priamočiarej zápletke pôsobí ako ozvláštňujúci prvok. Výborná kamera a explicitné násilie radia tento film do žánru nového Hong Kongského filmu a súčasnej postmoderny, ktorá nielenže mixuje rôzne žánre do seba, ale funguje ako samostatný a plnohodnotný film. Máme tu antihrdinku a či už chceme, alebo nie, sledujeme hlavne jej honbu za svojim vysnívaným bytom. A ako inak to spraviť, ako masovou vraždou? Poriadne krvavé a značne prekračujúce hranicu morálnosti. Vypadnuté črevá, zabitie plodu a následne zabitie tehotnej ženy, odrezávanie penisu a podobné nechutnosti fungujú v rámci ozvláštnenia exploitation žánru, takže režisér stále prekvapuje aj keď nechutným spôsobom. Hoci takéto druhy filmov nemusím, celkom som si to užil.

Koreedov najprístupnejší film. Príbeh dvoch rodín ktorým boli v pôrodnici vymenené deti sa po 6 rokov dozvedajú krutú pravdu. Deti cudzieho už považujú za svoje vlastné a odrazu stoja pred rozhodovaním čo ďalej. Ale aj napriek silnej myšlienke Koreedsa neskĺzava do samoúčelnej drámy. Nebuduje napätie, ani sa nesnaží predostierať dva pohľady na vec, hoci tie sa občas vo filme spoja. Film je sondou do života otca snažiaceho nájsť si cestu k synovi. A nielen tomu adoptívnemu, ale aj skutočnému. A v tomto ohľade je film veľmi príjemný aj napriek pomalosti a typickej Koreedovej strihovej rozťahanosti. Pred dôležitou emóciou strihne a dostávame sa do iného priestoru a do iného časového úseku. Bez rozdielu na tento jeho štýl v jeho filmoch bublajú emócie pod povrchom. A pozorný divák ich vie identifikovať a precítiť.