ScarPoul

Pozerať sa na obyvateľov dedinky v Narajame ukazuje v mnohom primitívnosť a jednoduchosť jej obyvateľov. Hnaný pudmi sa stávajú sami zvieratami, ktoré ich neustále obklopujú. To či budú žiť, alebo sa tešiť závisí od veľmi jednoduchých faktorov. Ak sa im narodí chlapec - zabijú ho, lebo načo živiť ďalší krk. Ak dievča ( a jedná sa už o početnú rodinu) tak ju predajú. Kolobeh od zimy do zimy je tu vnímaný cez zmeny v prírode a tiež u zvierat( v zime potkan zje hybernujúceho hada a v lete je to zase opačne) ktoré reflektujú aj správanie ľudí. V určitom období sa s jednou rodinou kamarátime a keď sa zistí že kradne od iných lebo sama hladuje, je dedina neľútostná rovnako ako príroda. Finálny pochod na horu, aby tam mohla žena( ktorá dala tej svojej rodine, neskutočne veľa) umrieť je potom poetickým zobrazením viery a prirodzeného výberu, kedy starší ustupujú tým mladším. Hoci sa tu nevyhneme explicitnosti a erotike( s ktorou tu Imamura narába bravúrne) film má viac rovín a vrstiev na ktorých sa dá aplikovať hádam každá zložka ľudskej existencie. Šokujúce( gerontofília, zoofília) krásne ( zasnežená dedina) a poetické ( čakanie na smrť na hore). Jedna z najlepších vecí, čo Imamura natočil. Vec v ktorej budete objavovať stále nové a nové veci. S vekom a so skúsenosťami.

Najväčším problémom filmu je kolektívny hrdina. Namiesto epizodiek, ktoré by boli logicky rozčlenené tu máme miš maš osudov a postáv, ktoré sa neustále objavujú a odchádzajú a potom zase objavujú a začína byť z toho po určitom čase scenáristický bordel. Imamura je znova dekadentný. Máme tu nahotu, aj nejakú tú krv. Výtvarnú stránku Eda pred pádom šogunátu zvládol zobraziť na výbornú. Ale aj napriek tomu, že tu máme Gendžiho, ako sprievodcu tak sa mi nedostáva potrebnej katarzie, akú by som v tomto prípade čakal. On sa neustále zmieta v pocite odísť, neodísť. Stále chodí za nevernou ženou. A ona ho podvádza a znova sa k nemu vracia. Chápem tomu do určitej miery, ale pozerať sa na to ma nebaví. Historickým aspektom a faktom verím. Ale tomu celému čo sa tam dialo som skrátka nevedel prísť na chuť. Chápem, že nedostatok peňazí robí zo všetkých zlodejov, prostitútky a vrahov. Ale tá temná strana je tu podaná príliš farebne a bez hrozivej scény. Keby film vznikol v súčasnosti bol by funkčnou sondou. Takto sa v Imamurovej filmografií stráca. A pritom kolektívneho hrdinu využíva aj vo filmoch, ktoré sa mi naozaj, že páčia.

Taký ten konvenčný film bez výraznejších prekvapení a so zbytočne uplakaným záverom. ALE... ak odhliadneme od základnej línie, film je plný mikropríbehov, ktoré nielenže reflektujú provinčné cítenie a názory a nedôveru k zmene ale aj vytvárajú rýdzo ženské postavy s túžbami, motiváciami a snami. Havajské tance v ťažobnom horskom mestečku môže prísť nejednému ako veľká hlúposť, ale výsledok tohto spojenia je viac ako uspokojivý. Aj napriek funkčnému humoru a skvelému castingu, je tu priestor aj na drsnú drámu, ktorá do príbehu logicky a účelovo zapadá a obohacuje samostatný príbeh o hlbšie a vyzretejšie roviny. Čo by sa v prípade keby sa jednalo o normálnu komédiu nestalo. Sang-il Lee je dobrý režisér. A vytrieskal z toho maximum. Vadil mi naozaj len ten uplakaný záver. Jú Aoi je tu božská.

Prvý Imamurov film z tých menej dobrých, ktorý je pre mňa viac ako priemer. Vengeance is Mine je veľmi zavádzajúci názov.Človek by čakal, že budeme sledovať besnenie vraha, pritom ale sledujeme jeho snahu nebyť chytený. Kradne, sexuje, je a skrýva sa. Omnoho viacej ma bavila rovina s jeho manželkou a otcom medzi ktorými vzniká romantický románik. Ako to už u Imamuru býva, film má množstvo presahov a má aj niekoľko miest o ktorých sa dá s chuťou polemizovať. Či už sa jedná o lásku zranenej ženy k vrahovi. O vzťahu chorľavej manželky k mužovi, ktorého očividne priťahuje mladšia partnerka, ale aj množstvo ľudí a ich mlčanie, hoci o vrahovi vedia. Ken Ogata je nepríjemný a slizký. Jediné čo mi tam vadilo bol náznak hľadania nejakej motivácie, ktorý ale vyšumel do prázdna. Film rozhodne nepatrí medzi Imamurove klenoty, ale má určitý autorský prístup vďaka ktorému sa mu nedá uprieť kvalita. Hlavne je to prvý film v ktorom sa nebojí ukazovať explicitne násilie a erotiku. Oproti predchádzajúcemu filmu je tu ale kamera o triedu horšia.

Po Prascoch a Bojových lodiach najlepší Imamura. Táto sonda do primitívnej kultúry ostrova, kde žijú prostoduchý dedinčania, kde existujú povery a kde je incest síce zakázaný, ale nie až tak nezvyčajný, prichádza inžinier z Tokia, aby tu postavil studňu. A odrazu je konfrontovaný s úplne iným svetom. Snaha o modernizáciu, globalizáciu tvárou v tvár tradičným hodnotám a šamanizmu sa tu cez postavy prepletá, rozvíja a mimo drámy a sily prírody tu máme aj zložky magického realizmu a obrazovej meditácie. Imamura je v každom zábere a detaile istý. Hoci sa jedná o jeho prvý farebný film a o posledný pred 11 ročnou prestávkou u dokumentu, vypovedal tu úplne všetko. Film je funkčný a dychberúci aj dnes. A tých 172 minút ubehne ako voda. Neskutočne funkčná dynamika a postavy. A prostredie exotického ostrova na ktorom ukazuje zmenu jednej hlúpej generácie za inú tomu len pridáva na pútavosti.

Film, ktorý je postavený na malých láskavostiach. V nehostinnom svete Bombaja je každý sám za seba ak chce prežiť. Príbeh dvojice súrodencov je poznačený nešťastnou náhodou, ktorá výrazne poznačí ich životy. Práve ale vďaka tým láskavostiam a tomu, že pomáhajú aj keď sami nevedia čo so sebou, robí z tohto filmu výraznú kultúrnu drobnokresbu života v jednej z najväčších a najšpinavších metropolí. Od prostitúcie, drog, kást alebo nespravodlivého právneho systému sú postavy zmietané v emocionálnom spektre bezútešnosti, strachu a láskavosti. To, že je kamera nádherná, dodávať nemusím. Majidi si na tom necháva dosť záležať. Rovnako ako aj jeho majstrovstvo ukazovať skutočné hodnoty cez detské oči. Rahman ako obvykle pekne doplňujúci. Film, ktorý asi nie je pre každého a nie každý ho bude vedieť doceniť. Nehrá sa to na veľké umenie ale vďaka znalostiam zúčastnených je film krásnou sodnou do jednej krajiny. Ktorá je dodnes pre mňa, hoci som tam bol niekoľko krát, záhadou. Na konci zostal ale veľmi príjemný pocit. Pre tých čo chcú zmenu oproti Bollywoodu a pre tých ktorý hlásajú kresťanské hodnoty a sami ich nedodržiavajú, odporúčam tento film. V dokonalom svete by boli všetci šťastní. V nedokonalom je to o tej ľudskosti. Jeden z tých filmov, ktorý ukazuje, že sa vlastne od kultúr a ľudí až tak veľmi nelíšime.

Film, ktorý má veľmi silnú formu na to aký príbeh rozpráva. Milostný kórejský trojuholník v Amsterdame sa môže javiť ako veľmi nevkusná záležitosť ale Andrew Lau ( možno aj vďaka skúsenostiam s Volavky) mixuje charakterovo vyspelú drámu, kde si každú postavu postupne obľúbite. Je to jeden z tých romantických filmov v ktorých netreba obrovské srdcervúce scény( hoci dve sa tu asi nájdu) a skôr sa tu kladie dôraz na poetiku všednosti, ktorá nám nielenže osvetľuje motivácie postáv a opakuje rovnaké scény len z iných pohľadov, ale práve vďaka tomu sa stáva citlivejšou, uveriteľnejšou a v mnohých smeroch ľúbivejšou. Umebajaši a Kwong-Wing zase hudobne tlačia na pílu a predávajú emócie aj v tých najjednoduchších scénach. Daisy je milým vybočením s klasického romantického žánru. Má v sebe korenie hongkongských buddy kriminálnych filmoch a zároveň európske prostredie ktoré v skĺbení s ázijskou poetikou ako celok, skvelo funguje.

Majidi sa vrhol na veľkofilm. A zvolil si prvých 13 rokov života proroka Mohameda. Dlho som rozmýšľal nad hodnotením. Filmu totiž chýba presah a univerzálny jazyk, ktorý by zvyky, tradície a život proroka priblížil aj mne, ktorý sa s ním stretáva len sporadicky a oklieštene. Väčšina postáv sa na seba neuveriteľne podobá a mimo žien a samotného proroka bolo pre mňa miestami ťažké sa orientovať medzi protagonistami a antagonistami. Toto sú ale moje jediné dve výhrady. Storaro a jeho kamera využívajú každé prostredie na maximum. Sú neustále v pohode a určujú dynamiku. Preto aj napriek dĺžke film nenudí. Koketovanie s magickým realizmom je tu zvládnuté a poteší - či už ťava alebo začiatok so slonmi. A každá časť sa môže popýšiť silnou scénou - či už spomenuté slony, oživenie matky, narodenie, finále so zničením modly a s rybami. Dokonca aj ten sviečkový manifest a rôznofarebné ruky, ktoré popisne a symbolicky ukazujú na rozmanitosť ľudí spojených v jedn,o mi prišlo v rámci filmu uspokojujúce a krásne prevedené. Film si druhý krát nepozriem a omnoho radšej mám Majidiho civilnejšie filmy. A látka ako taká išla miestami úplne mimo mňa. Ale oceňujem víziu aj citlivosť s akou režisér k látke pristupoval. Je to tam cítiť. A práve preto tomu nemôžem hodnoty, ktoré to má uprieť. Boli to celkom poučné tri hodiny.

Japonskú verziu mám rád. Je veľmi príjemná a pomaly plynúca. Až meditatívna. Kórejská verzia je ale pre mňa príjemným prekvapením. Film je divácky prístupnejší. Tae-ri Kim je roztomilá a jej varenie, pestovanie a chodenie po dedinke sú ekvivalentom akéhosi skrytého šťastia. Aj napriek tomu, že som mestský človek a celý film je veľmi idylicky spravený, nemôžem sa ubrániť pocitu, že by som to chcel. Vedieť variť také dobroty a žiť na svojom malom kúsku zeme, obklopený prírodou, pár dobrými kamošmi a kde je najväčší problém búrka, čo vie zničiť úrodu. Strašne mi to ulahodilo. Veľmi krásny a pohodový film. Každému vrelo odporúčam. A aj napriek tomu, že sa tam relatívne nič nedeje, ku koncu to komplexne vypovedá o jednom roku zmien. Či už v prírode alebo v ľudskom vnímaní - tu krásne podané cez list od mamy.

Joj po dlhom čase som sa vrátil k nejakým restom a som náramne spokojný. Zemeckis namiešal vizuálne a významovo bohatý mix alá 90 roky v ktorom dominuje civilnosť, konfrontácia vedy a viery a dôraz na konverzácie než na vyslovene veľké výbuchy a akčné sekvencie. Podobne ako nedávne Arrival aj tento film pracuje s podobnými témami. Len mi možno kvôli dobe v ktorej vznikli a aj kvôli hereckej predstaviteľke prišiel tento starší zárez o niečo lepší. Od hudby, cez prostredia a výrazne finále mi film príde neuveriteľne funkčný aj teraz. Nezostarol. Dokonca by som povedal, že ho vek preveril. Čo sa inak stalo so všetkými starými Zemeckisovými filmami a takmer všetky z toho vyšli na výbornú.