ScarPoul

Ako keby na sklonku života potreboval Kurosawa písať o pekných veciach. O ľudskosti. A namiesto akcie a tragédie sa utiekal k jemnosti a ľahkému humoru. Mrzí ma že nenatočil všetko čo natočiť chcel. V jeho prevedení mohol tento film zarezonovať ešte viac. Ale Koizumi odviedol dobrú prácu. Snaží sa zachytiť atmosféru a formu majstra a nenásilne prezentuje milý príbeh starnúceho ronina s dobrým srdcom. Prostredie koexistuje s postavami a postavy samé sú archetypmi na ktoré sa dobre pozerá a ktoré spĺňajú presne to, čo sa od nich vyžaduje. Je to príjemný žánrový oldschool. Takých akých veľa nie je. Po dopozeraní zostáva veľmi príjemný pocit. Á tá hodinka a pol ubehne doslova ako voda. Jeden z tých malých veľkých filmov. Pre fanúšikov žánru povinnosť.

Typický Cukamotov štýl roztraseného detailu, tentoraz na historický spôsob. Prostredie využité na maximum. Súboje šťavnaté - len zase raz zamrzí, že ich je tak málo. Jediný problém, ktorý Cukamoto vždy mal, bolo vykreslenie vzťahu medzi postavami. Tu síce na akejsi úrovni vzťah medzi samurajom čo ešte nikdy nezabil, a prostou dedinčankou ako tak funguje. Ale finálny stret dvoch samurajov mi prišiel trochu prázdny. Čo bol možno Cukamotov účel. Veď na konci plače dedinčanka práve preto, že sa z jej milého stal niekto úplne iný. A že sa tejto zmene snažil samuraj úpenlivo vyhnúť. Významovo bohaté a vo svojej krátkosti aj zábavné. Minimálne to dáva zaujímavý pohľad do kontextu žánru filmu o samurajoch. Invenčné, krvavé a iné. Nie dokonalé ale pre mňa po všetkých stránkach (až na tie postavy) aj funkčné.

Budem ešte mierny. Páči sa mi prejav aj fucked up stories, ktoré pôsobia v Tomovom podaní ako niečo všedné a normálne. Je aj kontroverzný a má aj pár fucked up momentov. Ale je to asi jeho pohodovým prejavom, ktorý je skôr ležérny, a pôsobí dojmom že nemá túžbu šokovať alebo niečo konkrétne vypovedať. Každopádne ma zaujal natoľko, že idem skúsiť jeho ďalšie veci. Zatiaľ slušný priemer.

Uf. No toto je jeden z tých filmov, ktoré by sa dali analyzovať a rozoberať donekonečna. Nielen v kontexte Sionovej tvorby, ktorá je bohatá na takéto bizarnosti, ale aj v kontexte filozofickom a kultúrnom. Inšpiráciou mu je znova reálny príbeh vrážd, hoci o snahe o realistické zobrazenie tu nemôže byť ani reč. Les Lásky je skĺbením metafilmu, komédie, thrilleru, muzikálu, hororu a z každého žánru si berie to podstatné, aby vymodeloval silné a pamätné scény. Na porcovanie tiel sa mi bude ťažko zabúdať. Film má až don Quijotovskú premisu, kedy postavy radšej veria fikčnej realite, ktorá sa im začína postupne s tou skutočnou realitou miešať, než aby skutočne vnímali zlo a deštrukciu, ktorá sa ich zmocnila. Viera vo väčší zmysel...v podvod...v lásku ich núti robiť veci z ktorých sa jednému zdvíha žalúdok. Až následne precitnutie je pre nich osudové. Sono si požičiava prvky zo svojich predchádzajúcich filmov. Či už je to Večera s Noriko, Klub samovrahov alebo Studená ryba. Ale namiesto opakovania sa snaží byť invenčný a stavia svoje typické prvky do iných situácií a atmosfér. Výsledok je prapodivný zlepenec, ktorý bude divákov deliť na dve časti. Niektorí budú znechutení a iní budú radi, že tu máme ďalší originálny film, ktorý si neberie servítky pred ústa a šokuje lebo môže. Vzhľadom na to, že to má dve a pol hodiny a je to neustále dynamické to hodnotím pozitívne. A to som sa do toho veľmi dlho bál pustiť.

Nie je to zlý nápad ani film. Ale vidno, že je to debut. Skúsenejší režisér by sa viacej vyhral s formou aj s napätím. To tu v zásade absentuje. A ku koncu. Znova raz v posledných 20 minutách príde akcia, ale ako keby vycucaná z prsta. A to ako to skončí ma vôbec neprekvapilo. Skôr sklamalo. Musím ale oceniť formálnu stránku. Kamera, masky a hudba sú na vysokej úrovni. Má to niekoľko chuťových scén, len scenáristicky to postráda hlbšiu logiku. Čo výrazne zamrzí. Na film som sa tešil, ale Train to Busan je zatiaľ neprekonaný. Na druhú stranu, nie je to ten typ filmov, ktoré by som zatracoval aj keď sú priemerné. Ak ho dakedy uvidím niekde inde, je vysoká pravdepodobnosť že neprepnem. Ústredný hrdina je na počudovanie veľmi v pohode.

Nie je to také dobré ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Neeson by si zaslúžil podstatne lepší film. Lenže posledných 20 minút to vyťahuje z vody podpriemeru. Až zamrzí, že sa film neniesol v podobnom duchu. Inak sa jedná o typickú žánrovku, kde si musí mladík vykričať nejaké veci s otcom, zamilovať sa a rozhodnúť sa uzatvoriť jednu životnú kapitolu, aby začal druhú. Prostredie Toskánska nádherné. Až máte chuť všetko nechať tak a ísť tam. Korona, nekorona. A potom tých posledných 20 minút. Inak keby ste film nevideli, tak sa nič nestane. Ja si myslím, že na neho pomerne rýchlo zabudnem. Čo je v rámci potenciálu, ktorý film mal škoda. Slabé 3*

Je to zvláštny úkaz s ktorým sa stretávam pomerne často. Napríklad Lost City of Z tiež s Hunnamom trpí podobným problémom. Jedná sa o remeselne skvelo zvládnutý film. Ale pocity u postáv kĺžu po povrchu. Jedná sa o snahu nebyť sentimentálny, nebyť prvoplánový a dávať atmosféru viacej do artu a civilizmu až filmy pôsobia chladne. A Papillon je podobný prípad. Hrôzy väzenia tú síce sú, ale nie sú ukázané explicitne. Nie sú ukázané v kontraste so stratou ľudskosti alebo súdnosti. Čo veľmi zamrzí. Potenciál to malo obrovský. A to myslím smrteľne vážne. Mimo chladu, ktorý ide z postáv je film remeselne zručný a dramaticky zaujímavý. Pôvodný film som nevidel ale rozmýšľam, že to zmením. Hunnam je inak výborný. Zaslúžil by si úlohy vo filmoch, ktoré naplno docenia jeho potenciál. Silné 4*.

Seth Rogen v dvoj úlohe v pohode. Inak je to film, ktorý je tak strašne jednoduchý až to bolí. Nie je na ňom nič zaujímavé, pôvodné a invenčné. Prehliadka zaužívaných klišé bez nápaditosti a s toľkým zbytočným hašterením, až mám pocit, že tvorcovia zaspali dobu. Toto nie sú 90 roky. Ale rok 2020. Možno mi pri tom utiekla nejaká významová črta, ktorá by to všetko uviedla do správnej perspektívy. Ale nemyslím si to. Film nie je úplne komédia a nie je ani úplne dráma. Hudba hoci príjemná, nezodpovedá obrazu a atmosfére snímku. Rušila ma neuveriteľne. Som prekvapený, že som to vôbec dopozeral.

Herecký koncert ústredného dua, ktorý o viere a jej nutnosti vypovedá viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Poľudštenie je v tomto prípade strašne dôležité. Núti diváka zo začiatku, aby si vybral stranu, len aby následne ( ak si to voči sebe dovolí) pocítil voči obom predstaviteľom obrovské pochopenie. Na tak komorný príbeh je tu množstvo láskavého humoru. Silné a nepríjemné scény majú realistický presah a zároveň je tu priestor pre minimalistické potešenie z obrazu, zvuku a hudby. Meirelles veľmi svedomito a hravo predvádza svoju fascináciu týmito dvomi postavami a robí nám ich emočné bližších. Pre mňa príjemné prekvapenie. Bavil som sa a ocenil som o čom film rozpráva. A dokonca aj to o čom nerozpráva. Je smutné, že po takýchto rozhovoroch a osobnostiach je cirkev stále tam, kde je.

Mrzí ma to. Dal som tomu šancu. Snažil som sa. Ale je to rovnaké ako King of Staten Island. Prečo by som mal počúvať akýkoľvek názor od týpka, ktorý má skurvené šťastie a správa sa ako keby mal dvanásť? A ten rádoby citlivý prejav - aj mne sa stávajú zlé veci. Fuck you! Má to 49 minút a mal som obrovský problém to dopozerať.