ScarPoul

Sam Raimi už nie je ten režisér, ktorého som mal rád a ktorého som obdivoval. Poslednú dobu je jasné, že zapredal svoju dušu komercií a počítačovým spektáklom. Takže je vlastne na tom podobne ako Tim Burton. Mocný vládca Oz nie je zlý film. Len nenesie v sebe nič čo ho spravilo osobitejším, zaujímavejším a divácky prístupnejším. Ako iste- budete sa zabávať. Stále to má peknú dramatizáciu, ale Franco je v postave skôr rušivý ako sympatický. Väčšina postav tam hrá druhé husle, alebo sa len promenáduje pred zeleným plátnom. Jediná dobrá postava, ktorá bola výborne napísaná, zahraná a obsiahla tiež najvýraznejší hlasový prejav celého filmu bola Mila Kunis. Keď sa jej rozopol korzet skoro som nedýchal. A úprimne bola mi najsympatickejšia zo všetkých aj keď bola zelená. Páči sa mi ako sa film hral na to, že je podstou starému filmu, ale niečo čo by bolo naozaj tak nutné preto aby som sa nechal uniesť do magickej krajiny sa jednoducho nekonalo. Podobne ako Alenka sa jednalo o strašný vizuálny výplach a vyššie hodnotenie dávam len preto, lebo Raimi nemá aspoň takú tendenciu opakovať svoje motívy ako Burton. Priemer, ktorý neurazí, ale ktorý rozhodne nenadchne aj keď sa o to všemožne snaží.

Konečne som sa dostal k svojmu prvému Sonovi. Takýto bravúrny a zároveň nechutný zážitok som nezažil od prvého dielu Battle Royale. Ale ideme sa pustiť do toho, prečo je toto tak geniálne dielko. V prvom rade treba povedať, že film zaváňa veľmi malým rozpočtom. Kamera je prevažne ručná, na obrazovkách a monitoroch vidno čiary, čo hovorí aj o kvalite kamery, plus si očividne tvorcovia myslia, že pri každom záreze do tela, je treba aby krv doslova vybuchla na všetko a všetkých. Je očividné, že tieto veci hrajú v prospech filmu aj keď pri inom diele by boli všemožne zatracované. V nočných scénach skoro nič nevidno, divák, ktorý nepozná komiks, tápe v symboloch a hľadá nejakú pomôcku, ktorú nedostane. Čo sa týka formy je presne taká ako má byť. Špinavá, roztrasená a krvavá. Myšlienka je to, čo posúva film do roviny dokonale zvládnutého filozofického diela. Filozofického preto, pretože filozofia náboženstva a osvietenia sa tu prejavuje v podobe vrážd, ktoré majú zabrániť zlyhaniu v živote, ktoré majú dopomôcť vidieť veci také aké sú a ktoré spájajú všetkých ľudí, bez rozdielu. Deti osloboďte sa, rodičia osloboďte sa, ľudia osloboďte sa. Život je večný kolobeh, máme reinkarnáciu a v ďalšom živote sa vám bude možno dariť lepšie. No a samozrejme odľahčenie v podobe detskej kapely má podstatne väčší zmysel ako by sa na prvý pohľad zdalo. Takéto filmy dokážu natočiť len géniovia.

Podľa môjho názoru nie až tak strašné ako sa z hodnotení javí. Dont be afraid of the Dark je síce jednoduchý film, bez výraznejšej scény, alebo pod kožu sa derúceho napätia, ale ten náznak niečoho temného a rozprávkového tam je. Práve toto pohrávanie si s atmosférou a tiež žánrové zameranie, ktoré nie je hororové, ale len s hororovými prvkami spôsobuje, že mi nelogickosť, alebo nepútavosť až tak nevadila. Nixey na malom priestore totiž dokázal spraviť vierohodný mytologický príbeh. U neho zamrzí, že nešiel viacej do hĺbky, a že boj s príšerami nebol omnoho výraznejší. Zaváňa to premárneným potenciálom, ale našťastie sa film nehrá na veľké umenie ani na to, že by vás chcel stále lakať. Tí čo očakávali niečo budú asi sklamaný. Tí čo neočakávali nič môžu byť len milo prekvapený.

Naozaj výborný kraťas, ktorý obsahuje veľa čierneho humoru a zároveň obrovský kus pravdy. Je podaný nenásilne, retro štýlom, hojne využívajúc symboliku a zvukové efekty. Koniec je na to, že sa jedná o všedný príbeh naozaj výborne spravený. Paronnaud rozhodne ukázal svoje majstrovstvo, ktoré potom so Satrapiovou využil v bezchybnom Persepolise. A keď sa to tak vezme aj tu by sme hľadali chyby, len veľmi ťažko.

Ďalší slovenský film, kedy nazeráme na život očami detí. Tentokrát a podobne ako tomu bolo v prípade Solanovho A pobežím až na kraj sveta - je to hlavne o problémoch s akými sa deti musia vysporiadávať. Solan sa sústredil na dedinský život a Štefankovičová na život mestský - konkrétne ten v Petržalke. Film je obzvláštnený animovanými sekvenciami, ktorých význam mi bol priznám sa trocha ukrytý - nepôsobia ako fantázie dietaťa - hlavne keď sa tam objaví Einstein a už vôbec nemajú funkciu doplnenia dejovej línie. Každopádne sú ale zaujímavé a robia dielo zaujímavejším a asi detskému divákovi aj bližším. Film je znova bez moralizovania, poučovania s rýdzo sociálnymi významami, ktoré majú presah do výchovy - či už rodičovskej, alebo tej v škole. Hlavný hrdina ale nie je taký sympatický ako Majka Tárajka, ale ani nelezie na nervy. Film rozhodne nestarne - lebo rozpráva o univerzálnych problémoch dospievania. Ale nezanechal na mňa až taký výrazný dojem aby som sa k nemu dakedy vracal - Je to hlave tým, že postráda výraznejší autorský rukopis - ale ako debut je to viac ako dostačujúce.

Nie dokonalé - samozrejme že nie. Málokedy nájdeme už film, ktorý by bol vo svojom žánri novátorský a pre horory to platí rovnako ako pre akýkoľvek iný žáner. Od Derricksona som mal možnosť vidieť len Deň, kedy sa zastavila zem a to považujem za celkom jednorázový výplach. Som celkom potešený, že ma týmto filmom nesklamal. Čo si na celom príbehu asi najviac vážim je to - že v centre je detektívna zápletka. Hľadáme tu potencionálneho vraha, a dostaneme z neho démona, ktorý ale samozrejme koná vďaka niekomu. Hawke je výborný herec a som veľmi rád, že si tu strihol one man show. Problém celého filmu je tu logicky vyriešený na konci - inak by som fakt nechápal prečo postavy neutečú keď majú možnosť - podľa posledných štúdií je stále pud sebazáchovy najsilnejším ľudským pudom - páči sa mi že súčasné horory sa aspoň tento mýtus snažia zbúrať a nechávajú bubáka nech hrdinov prenasleduje. Síce je tu málo desivých momentov, ale atmosféra je tu natoľko výrazná, že nedovolí divákovi sa ani nadýchnuť. Sinister považujem za výbornú žánrovku, ktorá si mohla odpustiť naťahovaný koniec a mohla v niektorých miestach dupnúť na plyn, ale možno by to stratilo kúzlo. Pre mňa rovnaká pochúťka ako Insidious, ale z úplne iných dôvodov.

James Wan už raz dokázal, že dokáže za málo peňazí spraviť veľa muziky. Jeho Saw považujem za jeden z najlepších súčasných hororových trilerov vôbec. Insidious je diametrálne odlišným filmom a jediným spôločným znakom s vyššie spomínaným filmom Saw je úzky priestor v ktorom sa príbeh odohráva. Whanell napísal scenár o veciach, ktoré sú v súčasnosti veľmi populárne - meditácia, astrálne projekcie a sny. Netvrdím, že pred Insidiousom sa takéto veci neobjavili vo filme ako príčina strašenia ale tento film spája všetky tri prvky dokopy a predvádza ukážkový a vlastne jednoduchý spôsob ľakania, ktorý funguje. Najviac ma potešila plynová maska, ktorá akoby vypadla z báji a komiksu o Morfeusovi - vládcovi snov - ktorý ňou cestoval medzi svetmi. Mimo to je film klasickou ukážkou duchárčiny v najlepšom zmysle slova. Byrne je na spapanie a Wilson už nejeden krát dokázal, že možno nie je komerčne najúspešnejší herec, ale svoju prácu odvedie vždy na výbornú. Určitým spôsobom sa na to dobre pozerá, hlavne preto, lebo Wan je v budovaní napätia naozaj majster. A aj keď logické trhliny sa tam nájdu a hneď niekoľko, čoho dôsledkom je nie úplne hodnotenie, film stále spĺňa svoj účel a čo je hlavne krásne navnaďuje na druhú časť. Rodinka je totiž neuveriteľne sympatická a ja pevne verím, že ešte duchom poriadne nakopú prdel.

Mária Ďuríčková vždy vedela krásne opísať detstvo so všetkými starosťami a radosťami, ktoré k tomu patria. Jej knižka Majka Tárajka nemohla prísť pod lepšie ruky ako sú tie Solanové. Toho považujem za jedného z najlepších slovenských režisérov, akých sme kedy mali, hlavne preto, lebo spravil môj obľúbený film Kým sa skončí táto noc. A pobežím až na kraj sveta ako by z oka vypadol tomu môjmu dospievaniu na dedine, kde všetko fungovalo, presne tak ako nám film ukazuje. Pre mňa sa jednalo o exkurziu do môjho detstva, hier, prvých lások, zvierat a nechápavých rodičov. To čo Majke spravila mama so servítkami, mne mama spravila s Káčerom Donaldom. Nebudem klamať, ale nikdy som jej neodpustil:). Je to krásny film, bez štylizovania, bez pátosu, s úprimným pohľadom a s prirodzeným herectvom. Jedno zo svetielok slovenskej kinematografie v tme 70 rokov.

Trocha prehnané hodnotenia. Nie preto, že by bol film zlý, ale akosi tam nevidím tak potrebný a hlboký presah, ktorý by ma ako diváka dostatočne uspokojil. Je to miestami vtipné a určite to nepostráda kórejsku poetiku - či už romantického, alebo komediálneho žánru, ale príliš očividná citácia západného štýlu a ich stroskotancov je natoľko výrazná, že nejako postráda zaujímavejší koniec, alebo výraznejšiu pointu. Ústredná dvojica je roztomilá, ale nechytá za srdce ako tá s Moment to remember, alebo My sassy girl. Vadilo mi, že film epizodicky sledoval osudy každého hrdinu zvlášť a nesnažil sa o výraznejšie prepojenie aj počas príbehu. Stretnutie pri vyvrcholení mi príde ako príliš typické - síce nenasilné, ale pre mňa už nezaujímavé. Kim´s island je pekný, nenudiaci film, ktorý mi ale vyšumí z hlavy podstatne rýchlejšie ako som od neho očakával.

Druhý autorský počin Josha Radnora je presne tým čo človek potrebuje. Je podstatne vyspelejší ako jeho predchádzajúci film, ale rozhodne je viacej naliehavejší čo sa týka vývinu charakteru u hlavnej postavy Jesseho. Jednak je to spôsobené tým, že postáv je tu menej, tiež tým, že s hlavnou postavou trávime viacej času ako tomu bolo v predchádzajúcom filme, ale hlavne je to vďaka nesmiernym sympatiám voči hlavnému hrdinovi. Zaplnil svoj život knižkami, obklopil sa normálnymi postavičkami, ktoré akoby vypadli zo všedného života a aj keď to stále nie je môj Garden State jedná sa o výborný film s niektorými výbornými scénami. Zac Efron v úlohe duchovného posunul svoje herectvo aj to ako ho vnímam o niekoľko levelov vyššie - výborne vymyslená a zahraná postava. A Elizabeth Olsen je na tom podstatne lepšie ako jej anorektické sestry. Dokonca kope za vyššiu ligu. Liberal Arts je povzbudzujúci film o živote a o tom, že v súboji literárnych upírov, dokáže nad akýmkoľvek príbehom podobným Twilightu kontumačne vyhrať Dracula.