ScarPoul

Stále som presvedčený že anglický Sorrentino má v sebe viacej filozofie ako ten Taliánsky. Následky lásky sú žánrovou spleťou romantického filmu s prvkami existencializmu a kriminálky. Vzájomne sa dopĺňajú a v zásade sú funkčné, ale je to veľmi nešťastné spojenie žánrov. Aspoň v mojom prípade. Mafiánske filmy bez nadsázky, alebo zo zvýšenou umeleckou hodnotou moc nemusím. Servillo je zase raz výborný. Magnani má krásne prsia a úsmev a Sorrentino má veľké šťastie na kameru. Bigazzi sa hrá s obrazom a hoci prevažujú interiéry dokáže v nich spraviť množstvo záberov lahodiacich oku. Ale téma starého človeka uväzneného v nedobrej situácií mi nesadla. Film je formálne a herecky tak presný až mi z neho sála akási emočná chladnosť. Nemôžem nadávať na spracovanie, ale z filmu mi sálal veľmi neosobný chlad. Nedotkol sa ma a ani ma nedonútil rozmýšľať. Vyvrcholenie je zaujímavé aj bez výraznej dramatizácie, ale hoci som aj uvažoval o tej 4 hviezde - lebo predsa len som sa nenudil - je mi viac ako jasné, že na tento film zabudnem príliš skoro.

Príbeh, ktorý bol pre mňa rovnako dôležitý počas dospievania ako Star Wars. Indiana Jones bol dôvod prečo som chcel byť archeológom a cestovateľom. Jediné čo Indy postrádal boli pekné ženy ako spoločníčky. Nič proti Allenovej, alebo iným, ale nelahodili oku tak ako dnešné modelko-herečky sekundujúce ostrieľaným hereckým profíkom. Spielberg je zvláštny režisér. Niektoré veci vie sprostredkovať bez chyby. Iné sú celkom kostrbaté. Dobyvatelia sa stali veľmi dôležitým filmom v rámci dobrodružného filmu, Spielbergovej filmografie ale aj kariéry Harrisona Forda. Pre mňa ale zostávajú o triedu nižšie za ostatnými časťami. Hlavne ma zamrzí povedať, že Kasdanom napísaný scenár je pomerne priamočiary a bez výraznejšieho preniku k postavám. Tie sa objavili v iných dieloch a tú boli odprezentované vcelku povrchne. V zásade si tam z odstupom času všímam viac chýb ako by mi bolo pri takomto kulte príjemné. Ale stále to má svoje čaro. Hlavne Williamsova hudba pripomína prečo bol kedysi skladateľskou špičkou.

Nenudilo ma to, ale nepadal som z toho na zadok. Jediné čo môžem naozaj pochváliť je výkon Toniho Servilla. Inak pomerne tradičný film o tom aký je život nespravodlivý a že cesta od sláve k chudobe je veľmi krátka. Sorrentino vo svojej prvotine absentuje na dlhé zábery a presviedča nás, že tempo filmu odpovedá Taliánskemu temperamentu. Ale ja som mal vždy radšej pomalejšie filmy, hlavne keď vezmem v podtaz ako strašne ukecaný tí Taliani vlastne sú. Nejedná sa o zlý film, ale podobne ako v prípade Božského ide téma a jej spracovanie mimo mňa. Pritom Sorrentinov Americký This must be the place zbožňujem.

Formálna stránka má bližšie k dokumentárnym filmovým postupom než k tým fikčným. To má za následok pomalé vťahovanie do problematiky a do prostredia. To je stiesnené a svojím postavám nič nedaruje. Zároveň ale reflektuje prirodzený chod vecí. Aj podradný zamestnanec v hoteli sa bude vyvyšovať nad študenta kdekoľvek na svete, nie len v Rumunsku. Film hovorí o nepríjemnej veci. Zároveň je tento príbeh sprostredkovaný na veľmi vysokej úrovni. Dlhé zábery zbožňujem a tieto témy hrajúce sa na sociálny film, keď v konečnom dôsledku rozprávajú o sile priateľstva ma bavia viac ako čokoľvek čo sa odrazilo v sociálnych témach v našich vodách. Je to silný film, čo bude rezonovať ešte dlho. Hlavne preto, že aj napriek ťažkej atmosfére, aj napriek hrôzostrašným situáciam( celá scéna v hoteli s doktorom je neuveriteľne dobre zahraná aj podaná), zostáva na konci akýsi prísľub niečoho pozitívneho. Všetko dobre dopadlo, hoci nemuselo. A hoci to zanechá jazvy na dušiach obidvoch hrdiniek, možno ich to zblížilo viac ako by bolo za normálnych okolností možné.

Nie práve ten druh filmov s ktorých padám na zadok, ale som veľkým zastáncom toho, že v jednoduchosti je krása. Čierne duše náznakovo ukazujú dôležitosť rodinnej hierarchie, hlúposti vzájomných súperení a aj chamtivosť po moci a samotný fakt, že ak ste už raz do niečoho namočený aj keď nepriamo, tak vás následky vždy dostihnú. Viacej ako na akčnú strunu, alebo mudrovanie je film postavený na tichosti. Prostredie je krásne, osamelé - pripomína mi niektoré turecké mestečká pánu Bohu za chrbtom. Dej je značne od dramatizovaný, ale na konci dokáže pekne stúpiť na pedál a priniesť za sebou niekoľko naozaj výborne spravených scén. Priznám sa, že mám omnoho radšej iný pohľad na Taliansko a jej obyvateľov, než z pohľadu nejakých mafiánov, ale Čierne duše považujem za veľmi príjemné prekvapenie, kde hlavne posledných 20 minút a pohľad zúfalého otca v kostole vybojovali filmu tú 4 hviezdu.

Aj napriek tomu že Munna a Circuit sú späť ako keby sme ignorovali konečné rozuzlenie prvého dielu a ideme novou cestou. Jediné čo zostáva je Hiraniho štýl a rovnaké využívanie hercov s jedným pomerne vtipným cameom. Tento príbeh sa zaoberá Gandhiho cestou a tým ako ju treba praktizovať v živote. Dutt je nenahraditeľný a jeho postupné chápanie a predávanie informácií sa vyrovná aj jeho doktorovi a zároveň je zarovno Aamurovým prístupom k štúdiu a k náboženstvu. Veľké témy podané veľmi ľahko. Priznám sa, že sa našli scény, kedy mi išli slzy do očí a zároveň scény kde som sa naozaj úprimne smial. Stále nie dokonalé, ale veľmi, veľmi príjemné.

Hiraniho prvotina a už sa tu pritom ukazuje čo bude pre jeho tvorbu dominantné. Príbeh o tom ako by sa doktori mali chovať k svojim pacientom je plný presných fráz a dialógov. Je tu priestor aj pre humor a nejaké tie pesničky. Tie ale nedosahujú takých kvalít ako v Idiotoch, alebo v PK. Vzhľadom na to že Sanjay Dutt hrá veľmi slovne obmedzeného gengstra s dobrým srdcom, je veľkým plusom jeho sympatickosť. Zároveň si nemôžem pomôcť ale takýto druh indických filmov mám veľmi rád. Hirani využíva svojich obľúbených hercov a vidno, že sa film robil s chuťou. Síce nie také dobré ako jeho posledné dva filmy, ale rozhodne debut, ktorý je vysoko nadpriemerný.

Snaha o akúsi vtipnú premysu sa nekoná. Krásne dievčatá, sympatický Vetchý, ale tak do**baný scenár až z toho jednému zostáva rozum stáť. Takže na toto sa dávajú peniaze? Počitačové efekty vo vzťahovej komédií použité tak ako boli tu, my príde ako zlý vtip. V zásade nenudilo, ale takto si českú komédiu absolútne nepredstavujem. A hoci má Kristína pekný úsmev, spieva príšerne. Dosť veľké sklamanie, na to ako som sa na to tešil. Akákoľvek Janáková komédia je oproti tomuto klenot.

Veľmi divný film. Ale páčil sa mi. Dupieux sa vyžíva v podivnostiach. Jeho postavičky sú nepríjemné. Nedá sa s nimi stotožniť a konajú dementne. Zároveň je tu strašne veľa super nápadov. Krysy naplnené marihuanou, adolescent s tvárou a telom Marylin Mansona a strašne divná elektronická hudba, ktorá mi neprestajne liezla na nervy. V zásade je to film vedúci od niečoho nikam, ale má v sebe veľa sebareflexívnych motívov (aj voči režisérovej tvorbe - objaví sa tu postava z jeho filmu Wrong, a rodinka Sunshinea pozerá Rubber), ale aj odkazov na staré béčkové filmy. Nie, že by som sa v takomto štýle filmov vyžíval, ale páči sa mi ako ide striktne a bez kompromisov proti diváckym očakávaniam a kupodivu pri tom nestráca až toľko divákov, ako by sa to od takéhoto druhu filmov čakalo.

Celkom slušný teasing na celovečerák. Manson fantastický, poteší aj štek Jona Lajoia. Weird but funny.