ScarPoul

Mám pocit, že film o traktoristoch čo obrábajú pole by bol zaujímavejší ako toto. Pozerať sa hodinu a pol na partu stupídnych ľudí bez základného hodnotového uvedomenia je pre mňa utrpenie. Nie len že ich motivácie sú chabé a nepribližujú nám ich ako ľudí, ale aj ten náznak nejakých dejových zvratov, alebo aspoň príbehovej roviny je tu zabitý hneď v začiatku ako je načrtnutý ( černoch, dievča, hľadanie otca). Ikićova snaha byť čo najrealistickejší padá na fakte, že toto je realita, ktorá je blízka len určitej skupine ľudí a takto to vďaka bohu aj zostane. Nie je tam žiadny presah ani žiadna emocionálna komunikácia medzi divákom. Je to len séria funkčných obrázkov, ktorých nespája príbeh, ale postava, ale v zásade sa o nej nič nedozvieme. Lenže sa jedná o fakt nevyrovnaného debila. To je na film pramálo. Formálna stránka tak značne prevyšuje príbehovú, ale sú to skôr 3 hviezdy s privretými očami, než vyslovene priemer. V rámci umeleckosti mi to nemôže byť vzdialenejšie a to v zásade proti takýmto filmom nič nemám.

Tetsuo povýšil na zvráteného hrdinu. A ubralo mu to na sile. Prvý Tetsuo bol nepríjemný distopický a deštruktívny experiment. Tu sa nachádza aj nejaký ten príbeh. Ten mi v zásade nevadil a rovnako ani ďalšie Cukamotové vizuálne kreácie, len akosi postrádali originalitu jednotky. S hrdinom sa stále nevieme stotožniť, ale už to nemôžem považovať za experiment. Je to menej nepríjemné, menej strašidelné. Farebné filtre umocňujú niektoré scény - hlavne chladne modrá dodáva prázdnote rozpadnutých budov postapokalyptický nádych, ale aj napriek pozerateľnosti som čakal väčšiu pecku. A hneď po výslednej pointe - v rámci toho že sa tam furt niečo deje aj pomerne dobrej- sa film úplne rozpadne a posledné minúty sú akýmsi významovým doznievaním v ktorom som nevidel veľký zmysel. Ak sa dakedy dostanem k tretej časti som zvedavý ako toto všetko zakončí, keďže Body Hammer je v zásade upravená variácia na jednotku.

Sono a jeho boj proti pravidlám a konvenciám. Veľmi by som bol zvedavý čo by na toto povedali feministky. Úloha ženy vo filme a celkovo v ponímaní mužov je tu plná exploatačného násilia a jemnej erotiky( povestné Sonové nohavičky vykúkajúce spod sukničiek). Tag je príbehom o jednej postave a rôznych svetoch. Fikčné svety a snaha nájsť svoju realitu je podfarbená úžasnou variáciou a režisérskou nápaditosťou na nám už známe postupy a témy a vytvára tak vizuálnu žranicu originality a tiež určitej preštylizovanej všednosti - vždy tam musí byť nejaký staroch čo to má celé na svedomí. Ale rúcanie a zároveň využívanie týchto postupov je to čo robí film zaujímavým. Máme tu hororové prvky - funkčné. Máme tu dobrodružstvo a akčnosť - tiež funkčné a rovnako sa tu nachádza transcendentný motív s veľmi príjemným hudobným podfarbením. Teda dielo hodné génia. Významy sa nabaľujú. A príbeh pekne plynie, len aby sa s vami pohral. A dovoľte mu to inak vás každý dejový zvrat sklame. Treba si uvedomiť, že je to o Mitsuko a nie o nás divákoch. Je to o tom že si Sono chcel skúsiť quadrocopteru a tak si ju skúsil. A tiež o tom, že pekné dievčatá sa radi hrajú s perím. Takže si to užite.

Ďalšia komédia zo " skutočného" života. A znova bez originality. Len mi to lezie na nervy. Máme tu teplú BFF etnického BFF a dvoch sympatických a vtipných ľudí, ktorí idú do nezaujímavých a deštrukčných vzťahov. Celé opletanice okolo toho s kým byť a prečo a ako odpustiť tomu kto mi ublížil a u koho si vytvoriť emocionálne puto mi naozaj dáva ako divákovi zabrať. Nezaujíma ma to a trochu ma mrzí že môj obľúbenej Sudeikis hrá v tejto Indie tramédií takého neznesiteľného týpka nad vecou. Veľmi nefunkčné v princípoch čohokoľvek romantického, alebo komediálneho. Radšej si dám poctivú neprekvapivú žánrovku, než aby som sa nechal poúčať od amerických filmárov ako fungujú vzťahy.

Cukamotov zárez do kultovej sféry. Tetsuo je zmesou všetkého neprístrojného. Voyerizmus, sexuálna perverznosť, deformácia, nechutenstvo, snuff, zabíjanie, Kaiju žáner a iné. Tetsuo je manifestom divnosti a nového postmoderného prístupu. Na starých základoch Japonských tradičných umeleckých filmov, vytvára nekompromisnú, ultradistopickú a strihovo šialenú jazdu, kde absentuje príbeh, vzťahy a myšlienka, ale je to natoľko iné a nechutné, že sa na to dá pozerať len s úplnou fascináciou, alebo znechutením. Kedže mám rád divnosť som celkom potešení, ale paradoxne aj napriek krátkej dĺžke je film natoľko šialený, že sa na malú chvíľu stráca vo vlnách svojej vlastnej geniality. V zásade ale obrovská spokojnosť. A s tým využítím pixilácie mi to strašne pripomína mix ranného Lyncha a Švankmajera.

Veľké prekvapenie. Sviličić stavia na jednoduchom príbehu o jednej rodine a jednej tragédii. Emočná vyprázdnenosť je podfarbená kamennými pohľadmi prekypujúcimi silnými emóciami. Režisér netlačí na pílu, nesnaží sa nás zaangažovať ani emočne odzbrojiť. Len poukázať na silu a jednoduchosť vzťahov a vzájomných kauzalít. Manželia po hereckej stránke veľmi sugestívny hoci takmer nič nespravia. A to ako krásne režisér poukazuje na nefunkčnosť lekárstva a polície jednému vháňa adrenalín do žíl. Žijeme vo veľmi divnej dobe, kedy základné pravidlá ľudia nedodržiavajú. Všetko je to zdegenerované od inštitúcií čo majú pomáhať, chrániť a vzdelávať až po tých čo ich vedú a navštevujú. Keď otec prednesie pred tlačiacim sa davom nepríjemnej sestričke že jeho syn je mŕtvy, zasiahlo ma to veľmi. Podané decentne a bez pátosu. Na Chorvatský film veľmi príjemne a silné prekvapenie.

O niečo zaujímavejšie ako jednotka. Má to pár parádnych scén - vlkolak naháňajúci lietajúci tanier, alebo všetko so Slizom, ale inak je to tradičná hodnotová záležitosť. Mierne srandy v rámci popkultúrnych odkazov potešia, ale v zásade sa nejedná o nič svetoborné. Od štúdia Sony sa ale jedná o tú lepšiu vec. Hotel Transylvánia je bláznivý, plný tradičného amerického humoru a tancovačiek. Nebolí z toho hlava a nie je to také hodnotovo neznesiteľné ako posledná Ice Age, ale stále to nezanechá taký skvelý dojem ako čokoľvek od Disneyho, alebo dreamworks.

Ťažko povedať či mi tento štýl vyhovuje. Svojou roztopašnosťou a formálnou dokonalosťou film pripomína Balaďovú Archu Bláznov. Nemám veľmi rád, keď psychologizácia postáv ustupuje režisérskej bujarosti. Veľmi mi to príde ako mix Kristových rokov, a Havettového dyptychu, s akousi až zvrátenou snahou o dramatický nádych. Postava starnúceho profesora v podaní Fijewského je super. Ostatní tam pomätene behajú a riešia veci, ktoré sa dajú vyriešiť mávnutím ruky. Prečo mám taký pocit, že ten Švantner bol pre slovenských filmárov ťažký oriešok?? Na Baladu o 7 obesených a Krotkú to rozhodne nemá.

Chen prekonáva samého seba. Farewell My Concubine je rozvetvenou a komplexnou historickou freskou vnímanou očami dvojice javiskových bratov. Leslie Cheung v ďalšej nezabudnuteľnej úlohe. Spolu s Fengyi Zhangom a Gong Li sú sprievodcami najvýznamnejšími historickými udalosťami 20. storočia. Atraktívnosť a romantizujúca predstava o Číne je tu podriadená politickým machináciám. Postavy sa menia, strach ich mení a ich snaha byť šťastnými závisí od vôle iných, mocnejších ľudí. Láska medzi dvoma hercami a jednou ženou. Láska k opere. Túžba po nesmrteľnosti je tu podaná veľmi citlivo. Chen sa nesnaží o vytvorenie puta medzi divákom a postavami. Ukazuje nám malosť života a malichernosť veľkých túžob. Kamera, hudba, kostýmy, výprava a herci bezchybný. Jedná sa o naozaj pozoruhodné dielo, ktoré aj napriek svojej dĺžke nenudí a vysvetľuje bez násilnosti a bez predchádzajúcej znalosti kontextu Činskú históriu veľmi jednoduchým spôsobom. Obrazová báseň a finále patrí k jedným z najsilnejších aké som za poslednú dobu videl. Už viem o čom Xingjian Gao v Biblií osamelého človeka písal.

Kitanov návrat k úsmevnému žánru sebaparodizujúceho posvätnosť jednej z najväčších japonských kriminálnych organizácií. Kitano ako znalec Yakuza žánru vzdáva hold starému spôsobu vydierania a kódexu oproti novému vydieraniu a novým zločineckým organizáciám využívajúcich sentiment, alebo predávanie výrobkov. Stárnucich 8 yakuzákov na čele s uhundraným Ryuzom sa rozhodne vrátiť Yakuze zašlú slávu. Film má veľmi chabý dej a celý príbeh je postavený na 8 výborne zahraných charakterov. Tým moderná doba vôbec nepraje. Nevedia si v nej nájsť svoje miesto a pomocou postupu pokus omyl sa učia ako to vo svete chodí. Dokým nepríde konfrontácia s gangom, ktorému tak strašne dlho liezli na nervy. Strhne sa finálna a pomerne veľmi vtipná bitka. Ľahký žáner Kitano zvláda a hoci je tento film akousi úvahou nad minulými časmi stále má pár skvelých miest a absurdných momentov - celá scéna kamikaze, alebo útek v ženských šatách uličkou ladyboyov. K dokonalosti tomu stále niečo chýba, ale je uspokojivé vidieť Kitana vo forme, vďaka ktorej som si ho ako tvorcu obľúbil. A dedkovia bojujúci proti odvrátenej strane súčasného sveta, hoci ani nevedia ako na to, má svoje čaro.