kamil.i

Vtipné ako sú už v Scorseseho študentskom filme zjavné prvky typické pre jeho neskoršiu tvorbu. Veľmi sugestívny film o nepríjemných pocitoch súvisiacich s udržiavaním osobnej hygieny.

Neochotne musím priznať, že v detstve/puberte sa mi tento film páčil. Hlavne kvôli temnejšej atmosfére a rôznym príšerkám zasadeným do zaujímavého obdobia ľudskej civilizácie. Ligu som si pozrel s odstupom času a na tom, čo sa mi kedysi páčilo, som sa len neveriacky chechtal. Logika tu nie že dostáva zabrať, ale rovno ju pošlapali, zabalili do balíčka, skrčili a vyhodili von oknom. Sranda tu ale ostala, lenže je to sranda iná :)

Nebudem znovu chváliť scenár a hercov, len pridám tri poznámky: 1. Európska dráma si drží pomerne vysoký štandard a raz za čas sa objaví film, ktorý predčí všetky ostatné. Môže byť akokoľvek pútavý a prínosný, ale masového diváka nepritiahne. A to nie je výčitka. 2. Zaujímavé ako je možné na ploche úctyhodných 162 minút vybudovať tak komorný príbeh. Dokazuje to, že vykreslenie vzťahov, emocionálnych pohnútok a vypovedanie myšlienky vyžaduje čas. Daná stopáž sa dá zmysluplne vyplniť štúdiom charakterov a sociálnej situácie, nie iba povedzme CGI vojnami vo vesmíre. 3. Toni Erdmann ma donútil prehodnotiť niektoré moje životné kroky a moju súčasnú situáciu.

Badať tu snahu o návrat ku Cronenbergovým starším filmom, ktoré sa vyznačovali bizarnosťou, skrytou kritikou, či metaforou a balansovaním medzi thrillerom/hororom a drámou. Bohužiaľ to nefunguje. Myšlienka sa hľadá len veľmi ťažko a daná bizarnosť pôsobí nechcene absurdne, či dokonca až parodicky. Ani Shoreova hudba nijak neoslní. Zachraňujú to aspoň herci. Mapy ku hviezdam sa napriek spomínanej snahe o návrat ku klasicky cronenbergovským námetom predsa len vezú na zvláštnej vlne posledných režisérových filmov (počnúc Nebezpečnou metódou), ktoré sú príliš ukecané, bez pamätného vizuálu a akosi absurdné.

Trojan hrá takmer bezchybne, takisto Vášaryová a obstojne im sekunduje Norisová. Václav je po formálnej stránke kvalitne natočený, no inak máme pred sebou neinovatívnu drámu vyplnenú predvídateľným príbehom. Osobne mám problém i s morálnym posolstvom Václava. Čo chce film povedať? Mali by sme viac súcitiť a pomáhať ľuďom s mentálnym hendikepom? Alebo Václav ukazuje ako spoločnosť trpí na toleranciu takýchto ľudí a neschopnosť s nimi jednať? Alebo sa snaží "nezúčastnene" ukázať sociálnu realitu? Ani jedna z myšlienok nie je plnohodnotne dotiahnutá do konca, takže ťažko povedať.

Milujem Cronenbergovu tvorbu, ale toto je veľký krok vedľa. Ako inak sa dá pomenovať film v ktorom hodinu a pol sledujeme zmäteného schizofrenika s oidipovským komplexom a fetišom na rozličné predmety, pričom pointa filmu je jasná už po prvej štvrtine stopáže? Horší ako skoré odhalenie je už len text distribútora. Musel to byť kapitálny kretén inteligenčne na úrovni ústrednej postavy Pavúka, ktorý vložil do anotácie filmu hlavný dejový spoiler.

Scény z duelov a z pretekárskych áut nemajú chybu. Zbytok stopáže je však nesmierne nudná plnka trápnej drámy.

Jedna z najviac prehliadaných komédií po roku 2010 a jeden z najlepších a najnedocenených "buddy" filmov. Úplne vážne, skvelá komédia.

Romanca podľa Cronenberga. Bizarná, no bezchybne natočená. René Gallimard je postava typická pre jeho filmy. Ambiciózny, talentovaný, sebaistý a arogantný muž v najlepšom veku a najvyššom spoločenskom postavení sa už v úvode dostane do problému, ktorý je mimochodom očividný, no nevidí ho pre svoje ego, postupne sa norí do tohto bahna, až to vedie k jeho úpadku a zániku. Tento typ postavy Cronenberg často používa s miernymi obmenami v rôznych príbehoch, podobne to robí i Scorsese a vždy ma filmy týchto pánov režisérov pohltia. A je tu aj druhá, taktiež mimoriadne zaujímavá stránka M. Butterfly- príbeh o predstavách a stereotypoch v mysli západného človeka, ktoré môžu veľmi tvrdo naraziť na často protichodnú realitu, pričom k pochopeniu vedie dlhá cesta a uvedomenie zväčša príde neskoro.

Jeremy Irons exceluje! Fenomén dvojčat, milostný trojuholník, drogová závislosť a experimentálne kovové nástroje vo vagíne - zozačiatku to vyzeralo ako cronenbergovsky podivuhodný thriller o povahe dvojčat, ich sexualite a špecifikách gynekológie. Nakoniec z toho bola emotívna dráma, ktorá obzvlášť v závere chytí za srdce. Do toho nám hrala krásna citlivá Shoreova hudba. A všetkému kraľuje Ironsov výkon.