Arkanoid

Eternal aj Priepasť ma zaujali ani ako filmy, ani ako nejaké dodatky k albumu. Sem-tam vizuálne pekná lyrika, ktorá však naplno nezaujme a nepomáha tomu ani príliš rozťahaný obsah. Rytmus sa to snaží odovzdať posolstvo, ktoré však už určite každý počul inde a tu sa to stratí. Jeho slovník sa hodí do pesničiek, nie však do filmu. Režisér má našliapnuté na sľubnú budúcnosť.

Málo Draka, veľa policajtov. Hlavnému zabijakovi tohto filmu bola venovaná len veľmi malá pozornosť. Boli zobrazené len hlavné udalosti s ním, no čo najkratšie, najrutinnejšie a vôbec žiaden čas nebol venovaný jeho prerodu v Draka, radšej jeho činnosť tvorcovia riešili interpretáciou policajtov. William L. Petersen je ako Will Graham fajn, ale viac v ňom vidím Petersena než Grahama. Jeho duševné rozpoloženie v súvislosti so vciťovaním sa do psychopatov ostalo z obrovskej časti nevyužité, zobrazovali ho skôr ako stálu nervozitu, ktorá plynule prechádza do akcie a agresivity. Taký agresívny mód, ako prehodenie Loundsa cez auto, sa k jeho postave nehodí. Takisto mu nepasujú cigarety, pridávajú mu na drsnosti, na ktorú uňho nie som zvyknutý. Okrem nekvalitnej kolínskej má aj zlý módny vkus. Navyše jeho domov na pláži vyzerá pre túto postavu až príliš komerčne. Dennis Farina sa prišiel len ukázať, no ani nedostal veľa priestoru. Brian Cox vyzerá byť viac šialený ako inteligentný a pritom postava Hannibala trpí. Vôbec nie je spomenuté, že Hannibal je kanibal, tvorcovia asi predpokladajú znalosť postavy alebo knižnej predlohy. Jeho postava ostala tragicky nevyužitá, sú tu s ním len 2 scény, viac priestoru dostal aj Freddie Lounds, ktorý tu vyzerá neskutočne hlúpo. Ale môžete sa aspoň pozrieť na Stephena Langa s inými, ako bielymi vlasmi. Michaela Manna poznať len vo vizuálne príťažlivých záberoch, ako na začiatku, vo Willovom dome a okolí. Scenár obsahuje aj zbytočné reči policajtov, čiže aj zbytočné scény, ktorých vynechaním by sa dal zrýchliť dej. Samozrejme, neopovážili sa vynechať ani mravné rodinné poúčanie, nech je to americký film so všetkým, čo k tomu patrí. Tigria scéna má na tú dobu pekné ozvučenie, ale príliš rýchly strih na to, aby si ju človek plne vychutnal. Tvorcovia minimalizovali aj krvavé udalosti, sú ako odtučnené mlieko. A pritom rok vzniku filmu sa nachádza v čase Rambov a pár krvavých hororov mala už kinematografia za sebou a tak je smutné, že tvorcovia z krvi nespravili svoju devízu. O nejakej atmosfére tu nemôže byť ani reči, skôr než thriller mi to príde ako propagačné video FBI. Osemdesiatková hudba sa k tomu absolútne nehodí. V tomto filme nemalo ísť o vykreslenie doby pomocou hudby, ale o vykreslenie psychiky dvoch psychopatov a agenta FBI, ktorý sa vie do nich vžiť, to sa neporadilo, veľmi málo načrtli len z Grahama. Najnevhodnejšia hudba je pri sexuálnej scéne Dolarhyda s Rebou, prestrelili riadne, aj kvôli faktu, že ho pár minút pred ňou vykreslili ako voyeura. Ďalší song, Strong As I Am, je kult, ale mne rozhodne nepasuje k filmu o Hannibalovi, skôr k nejakému motivačnému tínedžerskému filmu typu Karate Kid. Hviezdy sa to, že prvýkrát filmovo spracovali niečo o Hannibalovi a bolo to pozerateľné, druhá za Petersena, ktorý sa tam ako jediný snaží. Ak nie ste fanúšikmi série o Hannibalovi, na každú jednu scénu z tohto filmu zabudnete hneď na druhý deň alebo po pozretí Red Dragon a seriálu Hannibal, tie majú rozhodne napínavejší a pútavejší záver ako ten nezáživný v Manhunter. Hannibal, ktorému niekto riadne obrúsil zuby a žiadne chúťky vám rozhodne nenarobí.

Oddychovka od Sorseseho. Newman je ťahúňom filmu. Jeho výkon je väčší ako jeho postava, zužitkoval svoje umenie v predchádzajúcich úlohách a toto hral s chuťou. Cruise je ešte mladé ucho, zaúča sa od Newmana asi aj ako herec, nie len ako jeho postava. Nevidíme žiadnu biliardovú hru celú, ani necítime napätie a vzrušenie z priebehu hry, len nepokoj z predpokladaného a realizovaného konania postáv, ktoré vieme predvídať a nemá na postavy taký fatálny vplyv, aby to diváka strhlo zo stoličky. Na psychologickú drámu aj na kvalitný športový film je to málo. Béčko, ktoré veľmi nepoteší, ale ani veľmi neurazí.

Nechápem výčitky k tomuto filmu a zároveň lepšie hodnotenie marvelovskej obdoby, samozrejme myslím Civil War. Videl som plnú, trojhodinovú verziu DC filmu, film bol konzistentný, všetko do seba zapadalo a žiadnu scénu by som nevynechal. Sny a predstavy efektne doplnili epický dej a vystupňovali atmosféru radikálnych rozhodnutí hrdinov. DC film sa zameral na dvoch komixových hrdinov, marvelovský Civil War prejavil taktiku zobrazenia psychológie svojich hrdinov, ktorá by sa dala nazvať z každého rožku trošku, bolo to o každom jednom Avengerovi, až v závere sa film užšie zameral na menej postáv (Civil War neodsudzujem, len porovnávam, užil som si ho). Vďaka zameraniu sa na menej postáv v Dawn of Justice už od začiatku deja bolo pre mňa jednoduchšie sústrediť sa na motivácie oboch hrdinov, pričom budovanie ich psychológie bolo pre mňa oveľa intenzívnejšie. Voči Snyderovi nemám výčitku, Dawn of Justice mal dokonca spoločné klady s jeho masterpiece filmom, Watchmen. Tam takisto budoval psychológiu dlho, a stupňoval ju, pričom do deja miešal politickú atmosféru a vplyvu superhrdinov na svet. Tieto filmy sa líšia len počtom postáv, Podobajú sa dĺžkou akčných scén. Žezlo prebraté po Nolanovi Snyderovi právom patrí, postave Batmana dal nový rozmer, ktorý sme u Nolana nevideli a dokázal ho naplno využiť. Batman plný nenávisti, snažiaci sa zanechať po sebe odkaz, ktorý by ho definoval, tu ešte nebol. Ben Affleck nie je Christian Bale, ale svojej úlohy sa zhostil naplno a dal zo seba von všetko, čo mohol. Jeremy Irons ako Alfred Michaela Cainea prekonáva a necháva ho ďaleko za sebou. Cavill v Snyderovom podaní je vhodný Superman a jedine pod jeho taktovkou sa mi táto komixová postava v hranom filme páči. Einsenberg spolu s úlohou Zuckerberga Social Network najlepší výkon kariéry. O správnu atmosféru jednotlivých scén je taktiež postarané. Zimmer sa spolu s Junkie XL vhodne dopĺňajú. Záverečný pohyb hliny je pre mňa rovnako fatálnym momentom ako záverečné roztočenie Cobbovho totemu v Inception. DC fanúšik, aj filmový kritik po tomto filme odchádza spokojný po všetkých stránkach. Ak chcete kultovú komixovku a Snyder má v ruke námet, stačí len čakať.

Animovaný Batman: Assault on Arkham, mal štylizáciu, atmosféru, postavy, ktoré nadchli fanúšika DC, akciu, čo rozprúdila krv v žilách. Čo z toho má Suicide Squad? Myslím, že nič, dej aj postavy sú ako z béčkového filmu, navyše bez highlightov. Jediná zaujímavá akcia je na začiatku pri predstavení práce Deadshota. Na začiatku máme záporákov, pričom nevieme, čo také negatívne každý spravil, žeby to ľutoval a potreboval sa z toho vykúpiť (až na jedného). Na konci sa kvôli vtieraniu sa mainstreamovému divákovi tvária, že sa polepšili, pričom nespravili žiadny dobrý nezištný skutok, len spravili, čo museli, aby prežili. Dokonca sa film tvári, že postavy ako tím prešli nejakým vývojom, pričom prešli len pár ulicami, mŕtvolami a poschodiami jednej budovy. Joker je smiešny tým nechceným spôsobom, ktorý kazí jeho postavu, a nezdá sa mi, žeby to bolo vinou Jareda Leta. Pozitíva vidím jedine pri pohľade na Willa Smitha a Margot Robbie, ktorým ich postavy (škoda, že bez rozvinutých charakterov) pristanú. Spočiatku sa tvárili ako hlavné postavy filmu, no scenárista a producenti im nedokázali dať adekvátny priestor. Požutie, vypľutie a zahodenie sľubného potenciálu do koša. Zatiaľ sklamanie roka.

Tento film si nezaslúži charizmu Toma Hiddlestona. Scény s Lokim mi pripomenuli The Lord of the Rings, a pohreb bol taký epic, až som si spomenul na Nibelungov. Záver samozrejme scény s Lokim pokazil, bol aj zbytočne naťahovaný kvôli ďalším pokračovaniam MCU. Dej predvídateľný, s postavami sa scenáristi samozrejme charakterovo veľmi nepohrali. Pri spojení Thor a humor neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Fanúšika Marvelu to pobaví, filmového kritika až tak veľmi neurazí. No ani jedného to nenadchne.

Milí filmoví fanúšikovia, zoznámte sa s filmom tak normálnym, až máte pocit, že David Lynch podstúpil úspešný zákrok transorbitálnej lobotómie. Sedemdesiatročný Alvin Straight po ceste na kosačke do druhého štátu za bratom spoznáva ľudí, ktorým rozdáva múdrosti získané vekom, nostalgicky spomína na mladosť, bojuje s fyzickou nemohúcnosťou a počas spoznávania krajiny sa nechajte unášať podmanivou hudbou Angela Badalamentiho. Solídna óda na starobu, avšak monotónna, dej, ani postavy nestrhnú a neprekvapia. Novšia Nebraska s podobnou témou je humornejšia a vtiahne viac aj vzťahom otca a syna.

Súhrn pár možno užitočných aplikácií a hier. Ku každej je povedané stručne a výstižne, čo asi ponúka a na čo slúži. Sú tu aj nejaké pokusy o humor, no Gorduličovi oveľa viac vychádzajú v Ťažkom týždni. P. S. Treba si vedieť aj nastaviť budík a naučiť to aj najmenších.

Pre mňa najnudnejší Scorsese, kvôli výberu hlavnej postavy a celkovej atmosféry filmu. Tentokrát sa režisér nezaoberá v istých kruhoch mocným mužom s vážnymi osobnými problémami, ale ženou, ktorá prechádza krízou stredného veku a jej dni sú plné hystérie, ľutovania sa, riešení otázok, ktorým smerom sa pohnúť a rozhodnutí nutných na každodenné prežitie. Čiže totálne mimo toho, čo majú Scoeseseho fanúšikovia na jeho filmoch radi. Túto ubíjajúcu monotónnosť na chvíľu preruší Harvey Keitel v jeho tradičnej hereckej kreácii. Hviezda zaňho, za prvú scénu filmu natočenú epicky a zobrazenie toho nepochopiteľného uvažovania nežného pohlavia a myšlienky filmu, že ženy niekedy fakt nevedia, čo chcú.

Martin Scorsese aj na staré kolená oslavuje testosterón a zločincov, čo opäť dokázal natočením filmu pre chlapov. Bujaré párty, drogy, sex a podvody na každom kroku na pozadí morálneho ponaučenia, avšak od filmu skôr odítete nepoznamenaní a bez zanechania hlbokej stopy na duši, ale v dobrej nálade zo sledovania povrchného života hlavného hrdinu užívajúceho si každú minútu. Scorsese a herci nešli na plný plyn, ale zjavne si to užívali. DiCaprio vyzerá, že nehrá, Jonah Hill pôsobí chvíľu aj seriózne a Margot Robbie je božská. Herci sú fajn, ale ani jednému sa neušla rola, ktorou by prekonal svoje limity a nemohol ju zahrať niekto iný. Film je variáciou režisérových predošlých počinov, najviac pripomína Godfellas, takisto som v tom videl aj Blow alebo Fear and Loathing in Las Vegas. Film je povrchne zábavný, niektoré motivačné reči a scénky pod vplyvom sa oplatia vychutnať ešte mnohokrát.