leila22

Rozprávka,ktorú si užijú viac dospelí ako deti. Prečo? Pretože je až príliš inteligentná. Neverím, že menšie deti pochopia aj jej hlbšiu pointu, na druhej strane, ich však môže nadchnúť krásny farebný svet, pri ktorých fantázia občas až nestíha. Delfíno-slon, ktorý plače cukríky, dokonale vtipná abstraktná scénka a samozrejme nechýba ani jednorožec...skrátka Inside Out vám poskytne všetko. Jedinečné prostredie jednotlivých ostrovčekov pripomína až Burtonovský svet, za čo dávam ďalšiu hviezdu. Trošku pomalší začiatok, no po 20 minútach sa už ani nenadýchnete. Výborná gradujúca hudba, na žáner rozprávky až vyšperkovaný dej a ja zostávam strašne spokojná.

Mám rada, keď sa netlačí na pílu. Keď sa scenár obíde bez klíše a citovo vydieračských viet. Dej plynul krásne prirodzene a tak nežne smutne. Tažšie pasáže boli odľahčené krásnymi pesničkami (čo inak vo filme nemusím, no tentokrát to bol pre mňa len ďalší príjemný bonus a hneď po skončení filmu som sťahovala soundtrack). Dvaja zaujímaví, v niečom podobní, no naopak v niečom zásadne odlišní dvaja mladí ľudia, ktorí sa spoja a prinesú na svet ďalšieho človeka. Práve po tom, čo ich dieťa dostane rakovinu vyplávajú ich rozdielne povahy prvýkrát výrazne na povrch. Keď vaše dieťa zomiera, prechádzate si rôznymi fázami. Najprv sa pýtate sami seba, čo ste urobili zle, obviňujete sa, potom obviňujete partnera. Niečo ste predsa museli urobiť zle, inak by sa to proste nestalo, nie práve vám. Kto zato môže? Môže zato boh? A existuje vôbec? Naučia sa niekedy holuby, že sa majú vyhýbať sklu?

Nevidieť tento film v IMAX 3D, bol by to určite slabší zážitok. Prvá časť filmu ma obsahovo a pocitovo až tak nezasiahla, nakoľko počúvať arogantného, nepríjmene sebavedomého hlavného hrdinu, ktorému slová ako pokora, úcta a vďaka ani oblúkom nič nehovoria, mi neprišlo príliš zaujímavé. Keďže som očakávala šikovného umelca plného vášne k povrazolezctvu, ktorý na lano skladá nie len svoje nohy, ale celé svoje srdce, bez ohľadu na to, či ich opäť niekedy položí späť na zem, dlhšie sa mi nedostával žiadny priestor na vybudovanie si akýchkoľvek sympatií. Ale každý sme iní a niekto sa proste potrebuje ocitnúť 400m nad zemou, aby tú pokoru našiel. Spolu s Annie som bola preto veľmi vďačná, keď si Philippa k sebe povolali dve vežičky. Bála som sa, že záverečný výstup, na ktorý som sa pochopiteľne tešia najviac, nebude trvať dlhšie než minútu a hneď bude po všetkom. No prvým Philippovým krôčikom som sa na lane odrazu ocitla spolu s ním a neskutočne si tú jazdu užila. Vôbec som necítila strach, poskytol sa mi krásny pohľad na celý NY, cítila som voľnosť a neskutočnú slobodu. A myslím, že to sú tie pocity, pre ktoré sa oplatí riskovať všetko. Pretože viete, že aj keby sa to nakoniec skomplikovalo, toto stálo zato. Celé jeho záverečné vystúpenie bolo nádherné, či už pocitovo, obrazovo, hudobne..a odrazu tam niekde pri oblakoch pocítite okrem sviežeho vzduchu aj krásne prirodzené splynutie s hlavnou postavou.

Americké, maximálne presladené a nudné. Práve kvôli takýmto filmom si ženy vytvoria idoly a falošné obrazy. Uveria, že chlapi sú aj v skutočnosti takí citliví, empatickí, romantickí... a polku života zabijú hľadaním niekoho nereálneho.

Po odznení najväčšieho humbuku, keď už prešlo dosť času od Valentína, som sa rozhodla nazrieť do zakázanej komnaty aj ja. Prekvapivo to nebol až taký veľký prúser, aký som čakala. Dakota Johnson nebola zlá, svojou tváričkou bola zvolená vhodne a svoju rolu zahrala uspokojivo. V 50 odtieňoch je kľúčovou postavou predsa však muž a nie žena, ako to väčšinou býva. Pán Grey však po celý čas pôsobil ako šedá myška, nezvládol stvárniť ani len päť odtieňov sivej,nie to ešte päťdesiat. Charizma, sexepíl, tajomno? Kto tohto herca vyberal? Veď aj jeho šofér stál viac za hriech! :) Kladne hodnotím soundtrack, naopak negatívne priveľa nepodstatných scén a šetrenie s tými, na ktoré sa väčšina tešila. Mňa teda nič z toho nešokovalo, ale možno už pozerám priveľa Triera a toto je po ňom veeľmi slabý odvar.

Netvrdím, že som sklamaná, ale dostala som niečo iné, ako som čakala. Everest pre mňa nie je klasickým celovečerným filmom, pretože prakticky nemá ani dej, skôr pripomína dokument. Čo by v podstate ani nevadilo, pretože jeho silná stránka tkvie najmä v kráse a nekonečnej sile prírody, v napätí, v autentickosti a hlavne je o pocite, ktorý vo vás vyvolá. Po celý film ste neskutočne vďačný, že sedíte v teple, v pohodlnom kresle a narozdiel od tých bláznov tam hore na plátne vám nič nehrozí. Treba však uznať, že celý marketing okolo Everestu bol veľmi šikovne vymyslený a diváka dokáže slušne popliecť. Vycapený Gyllenhaal na všetkých plagátoch si vo filme zahrá žalostne málo, dokonca aj ostatné dobré mená sú tam v istom zmysle zbytočné. Väčšinu deja im poriadne nevidno do tváre a občas fakt ani neviete, na ktorého z nich sa práve pozeráte, pretože neskôr sú už kompletne obalení v kope snehu. Napriek tomu, veľké plátno a kvalitný zvuk sa postarajú o zážitok a z kina odchádzate v konečnom dôsledku celkom spokojný.

Po dlhšej dobe som mala chuť na nejakú príjemnú oddychovku, pri ktorej proste človek vypne. Bohužiaľ, nič také sa nekonalo, keďže Comet je o dvoch ľuďoch, ktorí po celý film vedú siahodlhé "filozofické" rozhovory, ktoré častokrát nemajú ani poriadny zmysel a hlavne ma dokázali celkom kvalitne iritovať. Chápem, že zámerom bolo diváka pobaviť, prinútiť ho zamyslieť sa, očariť...lenže na mňa to pôsobilo otravne, nezmyselne, nemalo to žiadne kúzlo. Navyše je dosť ťažké postaviť celý film na dvoch postavách a neunudiť diváka. V tomto prípade som už po pár minutách potrebovala vidieť nejakú novú tvar, ktorá by konečne povedala niečo, čo by malo hlavu, aj pätu. Alebo možno radšej aj nepovedala nič, zbytočných viet tam bolo požehnane.

Úplne súhlasím a stotožňujem sa s komentárom od charlosina. Lepšie by som to nenapísala a momentálne (čerstvo po vzhliadnutí) sa mi aj ťažko píše. Antichrista som sa bála ako...hm čert kríža? Dnes som svoj strach prekonala. Pretože tiež patrím k ľuďom, ktoré Trierove filmy potrebujú. Akurát sa po ich vzhliadnutí necítim citovo vyprázdnená, skôr viac pochopená. Čo ma vlastne aj trochu desí.

Zvrátené, násilné, absurdné, zábavné, pohoršujúce, pravdivé, nepríjemné, šokujúce, ťažko stráviteľné.

Mm zlatíčko Dexter. Michael C. Halla som spoznala najprv ako gaya Davida v mojom ďalšom obľúbenom seriáli Six Feet Under. Už vtedy to bola láska, ktorú postava Dextera iba posilnila. Seriál, ktorého námet je jedinečný a svojím nezabudnuteľným, dokonale výstižným úvodom každej časti nemá žiadnu konkurenciu Aj keď si myslím, že vývoj deja miestami trošku odbehol od celého kódexu seriálu (čo ma vždy trošku vytočilo), iné časti mi to naopak dokonale vynahradili. Dexter je proste zlatíčko.