leila22

American Beauty je povinnou jazdou každého filmového fanúšika. Som si takmer istá, že v mojom rebríčku Top 10 ostane už navždy, nech sa natočí čokoľvek. Pri pasáži s lietajúcim sáčkom sa vždy zastavím a dookola ju pretáčam. Neuveriteľné ako na prvý pohľad celkom banálna scénka dokáže v človeku evokovať tak silné emócie a vyvolať moment nekonečnej slobody, absolútnej katarzie, ktorá vyústi až do dokonalého splynutia s celým vesmírom... ten pocit je neopísateľný. Výborné herecké obsadenie, film plný bravúrnych myšlienok a poletujúcich lupeňov ruží. A súčasne je tak krásne zvrátený. "...sometimes there’s so much beauty in the world I feel like I can’t take it…and my heart is going to cave in."

V psychologickej dráme Mommy sledujeme život troch ľudí, ktorí sa vplyvom určitých okolností ocitli v poriadnych sra.kách. Za svoje šťastie a šťastie svojich najbližších bojujú zo všetkých síl a dokonca aj vtedy, keď im už žiadna neostáva. Prchavé momenty, v ktorých si dovolia snívať a cítia sa slobodní, oslavujú drzo a na plné obrátky, tak ako to dokáže len málokto z nás. Po každej nádejnej scéne prichádza "štvorcová" v pomere jedna ku jednej, ktorá diváka rýchlo zmrazí a vráti nohami späť do surovej reality. Celkový výsledok podčiarkuje dokonale zvolený soundtrack, výnimočná kamera a neskutočné výkony troch hlavných predstaviteľov. Mommy bola pre mňa tak silným kino zážitkom, že aj na druhý deň po jej vzhliadnutí som reálny svet vnímala iba okrajovo. A taktiež to bolo snáď po prvý krát, čo som v kine zažila hromadne plakať mužov. A bolo to krásne dojímavé. Tak ako celá Mommy. Dolan je mladý filmový Boh.

Jeden z mojich najsilnejších festivalových zážitkov vôbec. Čisté zábery na panenskú prírodu a ich dokonalé prepojenie na hlavných hrdinov. Originálne dialógy, snová atmosféra a v nej tiché pohľady dvoch ľudí, ktorí viac ako cez slová vzájomne komunikujú prostredníctvom svojich zlomených duší. Celú snímku sprevádza minimalizmus, vrátane hudobnej zložky. Tá vystúpi najmä v scéne, kedy sa v sále začali z kabeliek vyberať vreckovky. Bol to ten moment, v ktorom existujete len vy a plátno. Na ničom inom na svete v tej chvíli nezáleží, iba na príbehu, ktorý sa pred vami odohráva. Videné na AFF 2017.

Aronofsky + Leto + Mansell, to je vražedná kombinácia, výsledkom ktorej je divácke emocionálne peklo a filmárska dokonalosť. Niektoré konkrétne obrazy si už z pamäte nikdy nevymažete. Requiem for a Dream by som povinne premietala na školách ako kvalitnú prevenciu.

Pamätáte si na tú radosť, keď vás rodičia prvýkrát pustili na diskotéku? Na chuť prvých bozkov, na neznámy pocit naozajstného vzrušenia? Na všetky tie prchavé, no o to vzácnejšie momenty, ktoré prežijeme počas života (možno) ešte niekoľkokrát, ale už nikdy ich nebudeme vedieť precítiť tak intenzívne ako v bláznivej mladosti? Tento film nás upozorňuje na fakt, že je čistou márnivosťou potláčať niečo tak krásne čisté. Call Me by Your Name je nádherný film o dvoch výnimočných ľuďoch, ktorí sa ešte len formujú, spoznávajú sami seba a spoznávajú sa aj navzájom. Ukážkovo prezentuje podobu lásky, ktorá sa bez rozdielu ponúka každému, pretože láska je láska a nekladie si hranice. Celé je to natočené tak autenticky, vzrušujúco (!) a čarovne (krásne severné Taliansko), že som sa v kine po celý čas usmievala. Celkový dojem zo snímky v závere zaklincováva dôverný rozhovor otca so synom, ktorý vám vezme vietor z plachiet. Z dialógu, ktorý sa sprvu javí ako bežný pokec rodiča s dieťaťom, vzíde rozhovor roka plný nekonečnej múdrosti. Eliových vnímavých a tak správne liberálnych rodičov by si zaslúžilo mať každé dieťa. Možno by potom tento svet vyzeral inak.

Málokto vie točiť filmy, ktoré vyvolávajú množstvo ohlasov, tobôž, aby tie ohlasy boli úplne rozporuplné. Pred pár rokmi by som si po vzhliadnutí Melanchólie možno len nechápavo povzdychla a život by pokračoval ďalej. Teraz sa moja duša doslova zrazila s tou Larsovou, rovnako ako Melanchólia so Zemou. Počas sledovania tohto hypnotického príbehu smerujúceho k apokalypse sa vo mne vírili pocity najširšieho druhu a nemám tým na mysli práve tie pozitívne. Napriek tomu som sa po dych vyrážajúcom závere cítila bez Melanchólie a Trierovho vesmíru celkom stratená. Umenie, nádhera, jedna veľká báseň. Dve sestry stvárňujúce dva povahové kontrasty. Jedna duševne riadne labilná, druhá vyrovnaná a šťastná. Ako tieto osoby príjmu koniec sveta? Práve tak, že sa ich protipóly prekvapivo vymenia.

Ak smrť vyzerá takto, tak sa vzdávam a som ochotná zomrieť hneď v tomto momente. Nie som príkladná romantička, ale tento film mi podlamuje kolená. Ovláda ma od začiatku až po záverečné titulky. Srdce mi búši tak silno, že občas prebije aj dokonalé Newmanove pesničky v pozadí. Pozerám sa na záhadného muža v obleku a cítim sa úplne stratene. A chcem sa tak cítiť, tak ako keď je človek zaľúbený. Presne toto mi Joe Black spôsobuje. Po celý čas sledujete dvoch dokonale krásnych ľudí, medzi ktorými je toľko chémie, že im ju až závidíte. Trojhodinová stopáž mi v tomto prípade vôbec neprekážala, cítiť sa tak nadpozemsky človek zvláda pokojne aj dlhšie. Meet Joe Black je silný vizuálno-emocionálny orgazmus.

Nie je zas až tak veľa filmov, ktoré dokážem precítiť hádam každou jednou bunkou. Keď sa moje pomyselné emocionálne chápadlá úplne pricucnú o režisérovu myseľ, až nadviažeme kontakt. A náš jazyk sa odrazu zjednotí, pretože máme vôľu si porozumieť. Táto snímka je čistá dokonalosť Denis, milujem ťa za ňu.