Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Komédia
  • Akčný
  • Dráma
  • Horor
  • Krimi

Recenzie (202)

plagát

Jason Bourne (2016) 

Kombo nadšenia a sklamania. Vzhľadom na dôsledné uchytenie v prítomnosti je hromozvodom rozčarovania boj s veternými mlynmi, ktorý vo svojom jadre neprináša žiadne nóvum. Stimulácia intelektu a priebeh udalostí v prirodzenej príčinno-následnej postupnosti stále pretrváva a hlavný hrdina si naďalej udržiava status protisystémového mušketiera dnešnej doby, doba exspirácie konceptu ale práve vypršala. (Kino)

plagát

Gomora (2014) (seriál) 

Talianska odpoveď na akúsi hibernáciu žánru naberá rozmer dráždivého sociálneho komentára, nakoľko s pokojom Angličana a s určitou dávkou zveličenia až cynickým odstupom nepredpojatého pozorovateľa ilustruje život organizovaného zločinu pod sopkou Vezuv, kde si kriminálne živly hľadajú šťastie v skratkách násilia a nelegálnej činnosti. Špinavou a surovou autenticitou kovaný seriál nevkladá dej do politických súvislostí ani nenaštrbuje verejnú dôveru v inštitút polície, reflektujúci pohľad vrhá na celé panoptikum fiktívnych postáv vo väzbe na realistické prostredie (viď sídlisko Scampia – najväčší trh drog v Európe), kde tieto (predovšetkým) morálne skorodované charaktery kríži naprieč prehľadnou sieťou intríg a mocenských záujmov. Skupina tvorcov okolo režiséra Stefana Sollimu príliš neplytvá kyslíkom na slová a namiesto verbálneho stavia v rámci narácie do popredia zdelenie obrazové. Filozofiou za tým je snaha klásť akcent na vyznenie, ktoré prostredníctvom inscenovania scén neustále pripomienkuje dokumentárny charakter nastolený už Garroneho filmovým prepisom s rovnomenným názvom. Názvom, ktorý sa stáva synonymom dementovania romantizujúcej podoby mafie.

plagát

Warcraft: Prvý stret (2016) 

Zaujímavý príspevok do diskusie o tom, ako politika štúdia kriví auteurský prístup tvorcov. Do spárov podliezavého mainstreamu lapený Duncan Jones nekompromisne láme predchodcami vnuknutú kliatbu game-based filmov, lež hodnotiaci pohľad prudko devalvuje slabá priebojnosť v rámci žánru. Je ťažké nevysloviť presvedčenie, že s dosiahnutým legendárnym statusom hry a jej zrastenosťou s popkultúrou nevidíte aspoň malinké svetlo ako od svätojánskej mušky na konci tunela čoby udalosť, ktorou dobrodružné fantasy vstúpi do novej epochy. Namiesto toho Warcraft akurát ešte viac poukazuje na veľkosť žánrovej priepasti medzi príbehmi zo Stredozeme a ostatkom produkcie. Od väčšiny žánrových súkmeňovcov ho však stále delí nezameniteľná estetika virtuálneho sveta zhmotnená na filmové plátno s celou jeho bohatou mytológiou. Aj keď bez hlbšieho povzdychu nepopieram význam podchytenia stretu rás v odtieňoch sivej, nedokážem zatvárať oči pred tým, ako scenár dáva prednosť uplatňovaniu zákona pästného práva. Víchor do plachiet atrakciám autori navyše dávajú prvoplánovými stimulmi, akým je hudba, po ikonickom motíve, ktorý by navonok identifikoval značku a vo vnútri emočne spájal s určitými udalosťami alebo stotožňoval s konkrétnym priestorom či rasou, ale niet ani stopy. Hocikedy a hocikde sa pobijem za to, že v snahe prepasírovať pred diváka čo možno najviac z predkladaného sveta siahajú tvorcovia po fanservise, ktorý ženie k príliš rýchlemu otáčaniu dejových listov (pričom v istých okamihoch akoby ostentatívne nevyjadroval vôbec nič) a zriekajú sa nabaľovania komornejších, osobnejších dejových vsuviek (viď moment, kedy Orgrim hodí Durotanovi kamienok do hlavy), ktoré by z Prvého stretu vykresali emocionálne drásajúce, dramaticky silnejšie a v konečnom dôsledku komplexnejšie dielo. Nebyť videohernými koreňmi nedotknutý, pravdepodobne by som pod náporom sentimentu volil opatrnejší jazyk. Tak som si sľuboval viac. Ďaleko viac.

plagát

King Jack (2015) 

Vskutku pozoruhodný zástupca coming-of-age vlny podávajúci naturalistický obraz objavovania sexuality a šikanovania čoby akné mladej generácie. Rozvrhnutý na príjemnej časovej ploche, s civilným hereckým prejavom a rozprávaný neokázalým filmovým jazykom. Ukážkový príklad toho, prečo ma čoraz viac baví objavovať nové zákutia nezávislej scény.

plagát

Suburra (2015) 

Nedokážem skrývať nadšenie nad tým, ako zdanlivo nekontrolovane sa rozbiehajúce príbehové vlákna čoby biliardové gule po údere hráčom Stefano Sollima záber po zábere splieta do vzájomne prepletenej siete spoločenských a politických väzieb, pevne utiahnutej ako korzet obmotaný a haliaci telo ústrednej zápletky. Svojou naratívnou šírkou hutnejšiu a do nitky autenticitou premočenú kriminálnu fresku charakterizuje špirála udalostí, ktorú, paradoxne, roztáčajú postavy na okraji mikrosveta so špecifickými zákonmi. Vrátiť poistku späť do granátu nejde a každý ďalší krok je len premiestňovaním stoličiek na Titanicu. Renesancia žánru na taliansky spôsob.

plagát

Captain America: Občianska vojna (2016) 

Pootvorenie dverí do temnej komnaty komiksového vesmíru ovládla naliehavosť otázky riadenia platformy superhrdinov, ktorá opodstatnene vyvstáva v súvislosti s mohutným echom civilných obetí. Na radosť trochu náročnejších jedincov diváckej obce Captain America: Občianska vojna pretrháva reťazec generických zápletiek a nenafukuje pátos boja dobra so zlom. Namiesto toho na pozadí politického kontextu, hlboko zakoreneného v realistickom prostredí, hľadá rovnováhu v spore medzi Avengermi s odlišným názorovým vymedzením. Bez škrupúľ a načase bez čierno-bieleho videnia sveta. Nepozorovane a s eminentným záujmom do rozkol podmieňujúceho konfliktu previazanom ďalšími menšími, zväčša osobnými konfliktami vstupuje intelektom oplývajúci zloduch ako tichý manipulátor v pozadí, ktorý hrdinov a udalosti postrkuje dopredu. Rozhodne viac než veľká časť aktérov, ktorá je viac unášaná prúdom udalostí, než by ich sama spoluvytvárala. V zásade som ani nemal nutkanie vziať do ruky nožnice, minutáž pokrýva dostatok chlieb lámajúceho deja na to, aby divák udržal svoje oči prilepené na plátne. To už si pamätá aj lepšie komiksové adaptácie, ovšem keď sa na MCU pozeráme ako na strom, je Občianska vojna spoločne so Zimným vojakom to najlepšie, čo sa na ňom urodilo. (Kino)

plagát

Batman vs. Superman: Úsvit spravodlivosti (2016) 

Čas skladania účtov príde až s predĺženou verziou, no súboj dvoch najväčších komiksových ikon už teraz vzbudzuje údiv nad uchovávaním referencii a významov do fragmentov filmu. Užitočnosť prístupu sa prejavuje pri využívaní neverbálnych prostriedkov rozprávania a dištancu od doslovného prežúvania diania na plátne a spoločne s kladeným akcentom na chladné farby len podčiarkuje dospelý, temný tón rozrastajúceho sa komiksového univerza. Napriek tomu sa iba ťažko ubrániť dojmu, že scenár bol šitý horúcou ihlou. Naprosto hluchý k postavám. V naratívnej rovine sa prejavujú značné problémy pri etablovaní nových, často vedľajších postáv, prenikaní do rozbúreného vnútra protagonistov a ich vzájomnej interakcii. Mašírujú digitálnymi kulisami bez toho, aby prinášali vierohodný a záujem budiaci vývoj situácii v rámci diela i naprieč predkladaným fikčným svetom. Vskutku neukočírovateľná, uponáhľaná skratka, ktorá môže štúdio ešte veľmi mrzieť. (Kino) ___ Edit: Výdatná porcia minút pozbieraná z podlahy strižne o poznanie lepšie vypĺňa medzery, kde pokrivkávala logika, nedodržiaval sa vzťah kauzality a kde sa motivácie postáv nedočkali uspokojivého vysvetlenia, lenže ani to film neoslobodzuje od emočného chladu, ktorý z neho sála. (Ultimate Edition)

plagát

Demonic (2015) 

Úvodom si dovolím vypožičať výrok Winstona Churchilla, ktorý raz povedal niečo v tom zmysle, že dobrý prejav by mal byť ako ženská sukňa – dosť dlhý, aby zakryl objekt a dosť krátky, aby vyvolal záujem. Rovnaký recept na úspech si osvojil aj Will Canon. Dimenzovanie jeho hororovej snímky Demonic na dve roviny síce zostalo niekde na polceste a s preľudnením priestoru dovedna posúvajú atmosferickú hru a záujem o postavy do latentnej roviny, avšak užšie vymedzenie priestoru a času razantne zakotvuje divákovú pozornosť o dom, v chodbách a izbách ktorého je zásluhou vysokého tempa narácie, pozvoľna dávkujúceho dôležité informácie, zachovať ataraxiu priam nemožné. U mňa spokojnosť.

plagát

Revenant Zmŕtvychvstanie (2015) 

Musel by som hlboko zaloviť v pamäti, aby som si spomenul, kedy vo mne naposledy film rozpútal tak ťažkú súkromnú vojnu. Nechápte ma zle, Revenant podľa všetkého už v tejto chvíli sekvenciami dych kradnúceho prepadu kempu červenokožcami, útokom medvedice alebo záverečným súbojom dostávajúcim diváka na hranu fyzickej bolesti oskalpoval zbytok celoročnej produkcie o scénu roka, bohužiaľ nejde o momenty, kedy by sa snímka emocionálne zhustila do jedného okamihu. V ústrety čírej potechy ide výlučne vizuálnou poetikou postavenou na úspornom strihu a kamerových finesách. Na kieho frasa pracovať s diverzitou rámcovania objektov – ktoré, mimochodom, excelentne prepája malosť človeka s veľkosťou a majestátnou silou prírody – keď trestuhodné prešľapovanie na mieste podkopáva balans sympatickej výzvy o prienik mainstreamu a artu? Lubezkiho podmanivý koncert.

plagát

Creed (2015) 

Anotácia možno znie trochu povedomo a základná zápletka spočiatku budí dojem istej vykonštruovanosti, našťastie a na moje veľké prekvapenie snímka nerazí tendenciu bezostyšného priživovania sa na sláve série. Pochopiteľne do seba nasáva esenciu sentimentu a nostalgie, ktorá na odkaze Apolla otvára priestor na prienik starého s novým, ale z ringu vybieha s vlastnou tvárou a víťazoslávnym úsmevom. Pod celou váhou obligatórneho, lež prvotriedne nasnímaného tancovania medzi povrazmi – pri ktorom sa aj divák spotí ako dvere od chladničky – je Creed skvelo napísaný a ešte lepšie zrežírovaný film bez dialógov pre učenlivejších primátov, ktorý informácie o sociálnej situácii postáv či ich minulosti poskytuje nadostač a v ktorom k zásadným dejovým zlomom dochádza dostatočne úderne na to, aby podnietili emocionálnu angažovanosť. A ako málo stačí, aby sa Sylvester Stallone na staré kolená dostal do sedla. Len v správny čas pristaviť potrebného koňa.

Reklama

Reklama