Sufferer

Sharon Maguire vyťahuje kostlivcov zo skrine spôsobom, akým to čakal len málokto. Scenáristický konštrukt je sám osebe suchopárny a pochopiteľne nachádza veľkú oporu v predošlých kapitolách, skutočne až do bodky presne vypointovaná komická perspektíva povznáša snímku o úroveň vyššie. Žiadne kŕče v bruchu ani bolesti bránice, no nemiznúci úsmev na tvári. (Kino)

Obyčajne neobyčajná coming-of-age záležitosť postavená na slovách klasika, ktoré hovoria, že obdobie dospievania nie je o cieli, ale o ceste samotnej. Ceste, na ktorej sú však niektoré dni viac pamätné. Zvlášť také, ktoré človeka privedú na životnú križovatku. Na bod, kde niečo končí a niečo začína. Na bod, ktorý nás desí i ženie dopredu. Na bod, ktorý v nás otvára trinástu komnatu a v našich hlavách víri myšlienky na vyššom rýchlostnom stupni. A práve tieto myšlienky na konkrétnom míľniku života debutujúci Ryan Schwartz podáva skrz svojich osem postáv, reflektujúc pritom vzťahový a sociálny rozmer ľudskej prirodzenosti. Byť o päť rokov mladší, som z filmu Summer of 8 úplne namäkko.

V prípade ktoréhokoľvek iného tvorcu by sme si vzhľadom na rozpočet a žánrové súvislosti zrejme ťukali na čelo a vraveli o prehnaní peňazí komínom. Rentabilita a úroveň kvality idú proste ruka v ruke. Aspoň zvyknú. Zlé jazyky hovoria, že režisérsky návrat šikmo-okého krstného otca hororovej moderny ku koreňom nesie známky akéhosi remeselného vyhorenia. To sotva. Dobre vedomý si toho, že s ostrieľaným divákom hrá slepú babu cez priesvitnú šatku, Wan odkazuje na archetypálne podložie (pod)žánru a zároveň vyzdvihuje postavenie postáv z mäsa a kostí, ich prežívanie konkrétnej skúsenosti z viacerých uhlov pohľadu, interpersonálne emócie, ako aj posolstvo, že všetko zlé je na niečo dobré. Na prstoch jednej ruky dokážem spočítať, koľko pokračovaní hororových titulov si na svoju cestu do filmovej histórie do ruksaku nepribalilo pocit zbytočnosti a ešte menej takých, ktoré ma počas stláčania atmosférickej harmoniky dokázali rozradostniť tak precíznym aranžovaním scén, rámcovaním obrazu, strihovou skladbou a zvukovou stopou. Atta boy, James.

Nemám problém akceptovať to, ako sa z Jednotky samovrahov stáva článok v reťazci a odklon od seriózneho ladenia ku komickej perspektíve ma uprostred noci nebudí, ako trieska pod nechtom ale reže pocit, že vo svojej žalostnej snahe chytiť naolejované prasa DC neúprosne beží v ústrety vlastnému Waterloo. Zatiaľ čo v Úsvite spravodlivosti (pokiaľ ste nevideli predĺženú verziu, okamžite to napravte) tomu padol za obeť len imperatív dneška – napojiť oko diváka na emočné centrum, pokus o k popukaniu zábavný počin zlyháva už vo fundamentálnej rovine. Informácie sa pre istotu len nevtieravo motajú, aby nebudili nepatričnú pozornosť, hranica medzi dobrom a zlom sa nerozmazáva a postavy – alfa a omega látky – sú prosté vešiaky na základné vlastnosti, ktoré majú nejasné motivácie. Nahor zaokrúhľujem iba kvôli Harley. (Kino) ___ Edit: Akokoľvek veľmi by som chcel, moja súdnosť mi po opätovnom zhliadnutí tretiu hviezdu ponechať nedovolí. Význam pridaných minút je nepatrný, humor na svoje druhé videnie a počutie lapá po dychu a preexponované masky a kostýmy už iritujú. Krok vzad. Minimálne o desať “komiksových“ rokov. (Extended Cut)

Kolosálne a ultrahlučné pokračovanie dvadsať rokov starej klasiky je popravde minútou ticha za inteligentný veľkofilm. Jediným prejavom zápalu bol ten na mojich hlasivkách, keď som sa v duchu snažil z plných pľúc vykričať režisérovi, že ulahodenie očných a ušných receptorov už dávno nestačí a nedvíha zo stoličiek. Áno, Nový útok utečie pred očami ako robota mechanikov formuly jeden, lež koncentrovaná bezduchosť scenára otupuje ostrie atrakcii a vo svojej snahe o ikonické obrazy, patetické vyťahovanie vreckoviek alebo vystrúhanie filmovej hlášky hodnej miesta na samolepke sa Emmerich trepoce ako ryba na suchu. A nie, nemusíte mať prístroj na vymazanie pamäti ako muži v čiernom, aby ste na tento Deň nezávislosti zabudli. To príde samo.

Kombo nadšenia a sklamania. Vzhľadom na dôsledné uchytenie v prítomnosti je hromozvodom rozčarovania boj s veternými mlynmi, ktorý vo svojom jadre neprináša žiadne nóvum. Stimulácia intelektu a priebeh udalostí v prirodzenej príčinno-následnej postupnosti stále pretrváva a hlavný hrdina si naďalej udržiava status protisystémového mušketiera dnešnej doby, doba exspirácie konceptu ale práve vypršala. (Kino)

Talianska odpoveď na akúsi hibernáciu žánru naberá rozmer dráždivého sociálneho komentára, nakoľko s pokojom Angličana a s určitou dávkou zveličenia až cynickým odstupom nepredpojatého pozorovateľa ilustruje život organizovaného zločinu pod sopkou Vezuv, kde si kriminálne živly hľadajú šťastie v skratkách násilia a nelegálnej činnosti. Špinavou a surovou autenticitou kovaný seriál nevkladá dej do politických súvislostí ani nenaštrbuje verejnú dôveru v inštitút polície, reflektujúci pohľad vrhá na celé panoptikum fiktívnych postáv vo väzbe na realistické prostredie (viď sídlisko Scampia – najväčší trh drog v Európe), kde tieto (predovšetkým) morálne skorodované charaktery kríži naprieč prehľadnou sieťou intríg a mocenských záujmov. Skupina tvorcov okolo režiséra Stefana Sollimu príliš neplytvá kyslíkom na slová a namiesto verbálneho stavia v rámci narácie do popredia zdelenie obrazové. Filozofiou za tým je snaha klásť akcent na vyznenie, ktoré prostredníctvom inscenovania scén neustále pripomienkuje dokumentárny charakter nastolený už Garroneho filmovým prepisom s rovnomenným názvom. Názvom, ktorý sa stáva synonymom dementovania romantizujúcej podoby mafie.

Zaujímavý príspevok do diskusie o tom, ako politika štúdia kriví auteurský prístup tvorcov. Do spárov podliezavého mainstreamu lapený Duncan Jones nekompromisne láme predchodcami vnuknutú kliatbu game-based filmov, lež hodnotiaci pohľad prudko devalvuje slabá priebojnosť v rámci žánru. Je ťažké nevysloviť presvedčenie, že s dosiahnutým legendárnym statusom hry a jej zrastenosťou s popkultúrou nevidíte aspoň malinké svetlo ako od svätojánskej mušky na konci tunela čoby udalosť, ktorou dobrodružné fantasy vstúpi do novej epochy. Namiesto toho Warcraft akurát ešte viac poukazuje na veľkosť žánrovej priepasti medzi príbehmi zo Stredozeme a ostatkom produkcie. Od väčšiny žánrových súkmeňovcov ho však stále delí nezameniteľná estetika virtuálneho sveta zhmotnená na filmové plátno s celou jeho bohatou mytológiou. Aj keď bez hlbšieho povzdychu nepopieram význam podchytenia stretu rás v odtieňoch sivej, nedokážem zatvárať oči pred tým, ako scenár dáva prednosť uplatňovaniu zákona pästného práva. Víchor do plachiet atrakciám autori navyše dávajú prvoplánovými stimulmi, akým je hudba, po ikonickom motíve, ktorý by navonok identifikoval značku a vo vnútri emočne spájal s určitými udalosťami alebo stotožňoval s konkrétnym priestorom či rasou, ale niet ani stopy. Hocikedy a hocikde sa pobijem za to, že v snahe prepasírovať pred diváka čo možno najviac z predkladaného sveta siahajú tvorcovia po fanservise, ktorý ženie k príliš rýchlemu otáčaniu dejových listov (pričom v istých okamihoch akoby ostentatívne nevyjadroval vôbec nič) a zriekajú sa nabaľovania komornejších, osobnejších dejových vsuviek (viď moment, kedy Orgrim hodí Durotanovi kamienok do hlavy), ktoré by z Prvého stretu vykresali emocionálne drásajúce, dramaticky silnejšie a v konečnom dôsledku komplexnejšie dielo. Nebyť videohernými koreňmi nedotknutý, pravdepodobne by som pod náporom sentimentu volil opatrnejší jazyk. Tak som si sľuboval viac. Ďaleko viac.

Vskutku pozoruhodný zástupca coming-of-age vlny podávajúci naturalistický obraz objavovania sexuality a šikanovania čoby akné mladej generácie. Rozvrhnutý na príjemnej časovej ploche, s civilným hereckým prejavom a rozprávaný neokázalým filmovým jazykom. Ukážkový príklad toho, prečo ma čoraz viac baví objavovať nové zákutia nezávislej scény.

Nedokážem skrývať nadšenie nad tým, ako zdanlivo nekontrolovane sa rozbiehajúce príbehové vlákna čoby biliardové gule po údere hráčom Stefano Sollima záber po zábere splieta do vzájomne prepletenej siete spoločenských a politických väzieb, pevne utiahnutej ako korzet obmotaný a haliaci telo ústrednej zápletky. Svojou naratívnou šírkou hutnejšiu a do nitky autenticitou premočenú kriminálnu fresku charakterizuje špirála udalostí, ktorú, paradoxne, roztáčajú postavy na okraji mikrosveta so špecifickými zákonmi. Vrátiť poistku späť do granátu nejde a každý ďalší krok je len premiestňovaním stoličiek na Titanicu. Renesancia žánru na taliansky spôsob.