Sufferer

Ako malý chlapec som ten seriál zbožňoval. Dlhé hodiny som strávil na koberci detskej izby skladaním lodiek z lega, hral sa na pirátov a popritom si pod nosom pohmkával chytľavé a dodnes nezabudnuteľné melódie Paola Buonvina. Štvordielna miniséria od tvorcu Fanthagiro vždy kotvila na periférii diváckeho záujmu a dnes (po dvadsiatich rokoch od uvedenia na obrazovky) vo svetle rozmachu televíznej produkcie, ktorá nepretržite posúva svoj kvalitatívny strop a stiera hranice medzi seriálovou a filmovou tvorbou, prirodzene naberá vodu a stráca svoju relevantnosť ešte o čosi viac. Napriek tomu som sa pri repríze chytil na udičku dávno vzbudenej emócie, vďaka ktorej budú mať Caraibi v mojej truhlici detstva vždy svoje pevné miesto. Podobné tomu, ako obnosený kus zo šatníka, ku ktorému máte natoľko silnú citovú väzbu, že ho za žiadnych okolností nechcete vyhodiť.

Podarilo sa. Aquaman po fiasku menom Liga spravodlivosti navracia do DC univerza trochu dôstojnosti a zároveň je po sedmičke Rýchlo a zbesilo definitívnou bodkou za diskusiou o tom, či krstný otec hororovej moderny remeselne utiahne aj veľkorozpočtové projekty iných žánrov. V žiadnom prípade nemám v úmysle do zľahčujúcich úvodzoviek zarámovať skutočnosť, že Aquaman je nízko visiace ovocie s prioritnou ambíciou sprostredkovať relaxačnú zábavu. James Wan sa ani nepokúša premeniť vodu na víno. Sólovku podržtašky ikon komiksu učesal do podoby, na ktorej je fascinujúce predovšetkým to, ako po celý čas vyvoláva silný dojem estetického ozvláštnenia bez toho, aby sa vykyvovala z pántov schematického žánrového filmu. Čo do nápaditosti pri zobrazení predkladaného sveta a prevedenia atrakcii suverénne hodená rukavica Marvelu a po strašne dlhej dobe spracovanie komiksového filmu, ktoré som si divácky skutočne užil.

Na začiatku som nemal konkrétne očakávania a na konci som nedospel k duševnému stavu panny po hromadnom znásilnení, počas sledovania som ale nedokázal nájsť spôsob, ako pristúpiť k filmu, ktorý z ikonického vesmírneho lovca robí užvanenú a zameniteľnú výplň medzi reklamami v televízii. Shane Black si pri hľadaní zašlého scenáristického kumštu v muničnom sklade svieti so zápalkami a ide na doraz možností s jeho prístupom vyprávania, ktorý sa dlhodobo opiera o nadmerné užitie reči. Vysvetlenie príbehového pozadia podáva na zlatom podnose, mytológiu rozvíja čudesným smerom, svoje švihnuté postavy bez motivácii neraz necháva pobehovať ako bezhlavé kurčatá a s úškrnom pohana znesvätenie klasiky završuje vykastrovaním atmosféry a napätia z jej genetického vybavenia. Vidíte za tým poctu béčkovým filmom? Spamätajte sa. Najsmutnejšie na tom celom je, že prvý Votrelec vs. Predátor ma bavil ďaleko, ale ďaleko viac.

Rozumbrady vám dnes budú vravieť, že za prvou časťou skladačky mal niekto urobiť hrubú čiaru. Nesúhlasím, ale iba čiastočne. Boli to totiž pokračovania, ktoré do širokého povedomia zafixovali antagonistu menom Jigsaw a v mnohých ohľadoch (ikonická bábika, prasacia maska a kostým, kazeta, puzzle z ľudskej kože, hudobný motív a finálny zvrat či frázy ako “I want to play a game“, “Live or die, make your choice“ a “Game over“) prehĺbili rozpoznateľnosť značky od iných. Tie isté pokračovania rovnakú značku a prvotný nápad hodný veľkého uznania ale postupne degradovali na tretiu cenovú skupinu. A Jigsaw je toho bohapustou pripomienkou. Človek by si myslel, že bratia Spierigovci naučia starého psa novým kúskom, ovšem kameňom úrazu je nespochybniteľne chabý scenár. Už klasický zvrat v závere síce neutralizuje niektoré logické lapsusy a dá prítomnosti postáv i ich konaniu aké-také opodstatnenie, to naháňanie vlastného chvosta a ustavičné prepisovanie fabule je po sedemročnej odmlke už ale ťažko stráviteľné. Sklamanie. O to viac, aké guilty pleasure pre mňa Saw kedysi bolo.

Komiksový film ako žáner bez pochýb ešte na veľkom plátne neukázal svoj maximálny potenciál, momentum už je ale dávno preč. Aspoň pre mňa určite. Rovnako sa vytratil aj smäd po príbehoch okostýmovaných hrdinov, špeciálne tých zosieťovaných do seriálovej podoby. Skrátka a dobre, rezignoval som hľadať pozitíva tam, kde je normou zotrvačnosť a kde sa inovatívnemu aj osobitému prístupu vyhýba ako lepre. ___ V prípade Ligy spravodlivosti ma informácia o minutáži zastihla nepripraveného. Rozprávačský štýl Zacka Snydera enormne spolieha na veľkosť časovej plochy a ten strih je skutočne barbarský. Nejaká štruktúra a logika príbehu? Zabudnite. Najprv som sa tomu smial, potom len neveriacky krútil hlavou nad tým, ako sa pri tej priamočiarosti a skratkovitosti okrem iného (predstavenie a psychologické zázemie nových postáv, budovanie vzťahov, úloha vedľajších postáv a interakcie, motivácie či pocit hrozby) vytrácajú emócie a pamätné hudobné motívy – jediné dve veci, kde malo DC oproti Marvelu doteraz navrch. Proste na to neexistuje priestor. ___ Liga spravodlivosti mala inaugurovať nový úsvit filmového vesmíru, naopak ho premenila na utrápené a v klišé rozpustené telo súce na pochovanie. Niekto by tu proste chcel zatĺkať klince a vyhovárať sa na kladivo.

Určite so mnou budete súhlasiť, že očakávania sú predplatné sklamania. Rovnako tak, že máloktorá filmová značka sa nachádza v tak rozsiahlom mediálnom lynči a pod tak intenzívnou paľbou všeobecnej kritiky. Ôsma epizóda Hviezdnych vojen je skutočnou previerkou vzťahu k ságe. Benevolencia voči opatrnosti k návratu je dva roky preč a nové rozhodnutia pri zostavovaní kontinuitného skeletonu sa v nejednom bode môžu rozchádzať s intenciami predstáv. Na konci dňa naďalej zostáva staromilskou vesmírnou operou s rozbiehavými tendenciami nabaľovať na základnú záplatku mikropríbehy plné rozmanitosti, na rozdiel od predchodcu sa však nepúšťa po najschodnejších cestách. Nepotuluje sa po toľkých zákutiach galaxie, aby okúzľovala svetom a rozmermi, nožnice možnosti pracovať s látkou (hlavne s filozofickou rovinou) roztvára ešte viac, šikovne ohýba tradičné nástroje (vesmírne a pozemné bitky, súboje so svetelnými mečmi) a uprednostňuje postavy, ktoré necháva meditovať v ambivalencii a prežívať širokú paletu emócii. Osobne ma miestami frustruje len to, ako nová generácia postáv so zaklonenou hlavou bezmocne upiera zrak na ikony ságy, ako ma žiadny okamih nevie priviesť do stavu, kde si ho mozog stále prehráva dokola a opätovne prežíva, a že najnovšie Hviezdne vojny nenadobúdajú status historickej udalosti v kinematografii a neprekračujú úroveň filmu. Potom ale jednoducho zostúpim z obláčika a uvedomím si, že uplatňovanie štandardov klasickej hexalógie je len vyrážaním otvorených dverí. (Kino)

Temné mraky nad modernou slovenskou kinematografiou zopár svetlejších momentov nezaženie, posledné mesiace ale ukázali, že slovenská produkcia dokáže voči zvučnejším zahraničným titulom priniesť do širokej distribúcie dobrú alternatívu, pre ktorú sa mnoho ľudí odhodlá rozbiť svoje prasiatko. Kvôli orientácii na masové obecenstvo tvorcovia Čiary do určitej (a predovšetkým znesiteľnej) miery konvertujú geografické a kultúrne špecifiká, v konečnom dôsledku mi v pamäti ale utkvelo niekoľko pozitív. V prvom rade funkčnosť spojenia kriminálneho filmu a rodinnej drámy. Po druhé nenásilné a dobre načasované výkyvy nálad prostredníctvom čierneho humoru. A nakoniec vizuálna podoba filmu, rámovanie obrazov a záberovanie dialógov s nenáhlivým strihom, za ktorý Peter Bebjak neskrýva neschopnosť vedenia hercov. Rozvidnieva sa. Alebo by som tomu aspoň rád veril. (Kino)

Raz to prísť muselo. O čom je reč? O tom, že som vôbec prvýkrát ani na sekundu neoľutoval utratené peniaze za slovenský film. Zbytočne si pretierate oči, čítate správne. Špina je úprimný a do značnej miery realisticky natočený celovečerný debut, ktorý sa nevzďaľuje od väčšinovej predstavy o umeleckom filme a zároveň rozprávanie mrazivého príbehu zaobaľuje do zrozumiteľnej filmovej formy a štýlu. Režisérke sa bez sentimentu a s pochopením darí preniknúť do vnútra postáv, ktoré svojim minimalistickým a mimoriadne prirodzeným výrazom pripomínajú bábky zbavené nitiek, vďaka čomu podnecujú emocionálnu angažovanosť. Natoľko vťahujúcu, až srdečný smiech akoby cez polámané rebrá behom niekoľkých záberov v kinosále vystriedalo hlboké dýchanie a pregĺganie desiatok hrdiel. Na slovenské pomery vskutku nevídané. (Kino)

Svojho času som Prison Break odsúdil na doživotne zbožňovaný seriál a ešte donedávna som naň nekriticky nazeral cez mrežu prvej sezóny. Väzenský žargón je v podstate veľmi výstižný, pretože návrat na televízne obrazovky robí kultovému odkazu (ktorému kvalitatívny úpadok onehdy beztak pošramotil reputáciu) medvediu službu – akoby mu za múrmi chládku bola na deväť rokov odopretá možnosť pozorovať kvalitatívny vzostup televíznej tvorby, po prepustení sa tomu nevedel prispôsobiť a pretĺkal sa len na základe nostalgie. Presným opakom sú Ženy z rodu Gilmorovcov, ktoré svoje charaktery skutočne posunuli v živote o desať rokov vpred a dali za všetkým poriadnu bodku. ___ O tom, že sú dobré úmysly kvalitným dlažobným materiálom do pekla, svedčí aj zoštíhlenie počtu epizód, ktoré udržuje potrebnú mieru napätia i udalosti v neustálom pohybe, avšak nastolené frenetické tempo do zeme zadupáva prakticky všetko dôležité a predovšetkým nové charaktery mení na anonymné čísla v zariadeniach na výkon trestu. Postavy sa bez väčších problémov presúvajú z bodu A do bodu B, väčšmi sa riadia základnými emóciami než rozumom a ich osud je viac dielom improvizácie, náhod a šťasteny než typickou, vopred naplánovanou hrou na mačku a myš, kvôli ktorej som si seriál zamiloval. Žmúrim oko, kladiem pred neho ďalekohľad fanúšika, ale stále nevidím dôvod, prečo udeliť piatej sezóne pardon. Preto len lakonicky vravím zbohom. Nie dovidenia, ale zbohom.

V zásade už nenachádzam potešenie vo variáciách na záchranu sveta a ako konzument filmovej zábavy nemám veľké pochopenie pre nabaľovanie pokračovaní. Máloktoré pri vytváraní zaujímavých čísel diváckej návštevnosti neroztiahnu nohy moderným trendom a nezačnú stagnovať. V podobnom duchu by bolo pohodlné postaviť nepriestrelnú obžalobu ôsmeho Rýchlo a zbesilo, nakoľko z hľadiska rozprávania konvenčným a štylisticky nevýrazným repasovaním dejových schém opätovne len rozohráva spektakulárne akčné scény. Aj keď bezpochyby bohaté na nápady, vzhľadom na veľkosť časovej plochy, jej celkové vyplnenie i vztýčený prostredník smerom k logike postupom času značne unavujúce. ___ Mylne som sa nazdával, že Rýchlo a zbesilo začne post-walkerovskú etapu v kŕči a v stojatých vodách vlastného bytia bude klesať ku dnu. Vítaný omyl. Nastavenie základnej dramatickej situácie jednoducho a účinne postrkuje postavy v ústrety ďalšieho dobrodružstva, pričom niektoré navracia, niektoré uvádza do ságy a niektoré preskupuje. Aj keď sa z protivníkov stávajú priatelia uvoľnením stisku ruky, deje sa tak opodstatnene. Každá má svoj part nastavený výborne a dovedna majú akúsi zvláštnu dynamiku, ktorá aj malé pohnutie brvou mení na slovný prejav alebo emóciu a každú druhú slovnú výmenu na sakramentskú zábavu. Čas dať ruky preč ešte stále nenastal. (Kino)