Sufferer

Pootvorenie dverí do temnej komnaty komiksového vesmíru ovládla naliehavosť otázky riadenia platformy superhrdinov, ktorá opodstatnene vyvstáva v súvislosti s mohutným echom civilných obetí. Na radosť trochu náročnejších jedincov diváckej obce Captain America: Občianska vojna pretrháva reťazec generických zápletiek a nenafukuje pátos boja dobra so zlom. Namiesto toho na pozadí politického kontextu, hlboko zakoreneného v realistickom prostredí, hľadá rovnováhu v spore medzi Avengermi s odlišným názorovým vymedzením. Bez škrupúľ a načase bez čierno-bieleho videnia sveta. Nepozorovane a s eminentným záujmom do rozkol podmieňujúceho konfliktu previazanom ďalšími menšími, zväčša osobnými konfliktami vstupuje intelektom oplývajúci zloduch ako tichý manipulátor v pozadí, ktorý hrdinov a udalosti postrkuje dopredu. Rozhodne viac než veľká časť aktérov, ktorá je viac unášaná prúdom udalostí, než by ich sama spoluvytvárala. V zásade som ani nemal nutkanie vziať do ruky nožnice, minutáž pokrýva dostatok chlieb lámajúceho deja na to, aby divák udržal svoje oči prilepené na plátne. To už si pamätá aj lepšie komiksové adaptácie, ovšem keď sa na MCU pozeráme ako na strom, je Občianska vojna spoločne so Zimným vojakom to najlepšie, čo sa na ňom urodilo. (Kino)

Čas skladania účtov príde až s predĺženou verziou, no súboj dvoch najväčších komiksových ikon už teraz vzbudzuje údiv nad uchovávaním referencii a významov do fragmentov filmu. Užitočnosť prístupu sa prejavuje pri využívaní neverbálnych prostriedkov rozprávania a dištancu od doslovného prežúvania diania na plátne a spoločne s kladeným akcentom na chladné farby len podčiarkuje dospelý, temný tón rozrastajúceho sa komiksového univerza. Napriek tomu sa iba ťažko ubrániť dojmu, že scenár bol šitý horúcou ihlou. Naprosto hluchý k postavám. V naratívnej rovine sa prejavujú značné problémy pri etablovaní nových, často vedľajších postáv, prenikaní do rozbúreného vnútra protagonistov a ich vzájomnej interakcii. Mašírujú digitálnymi kulisami bez toho, aby prinášali vierohodný a záujem budiaci vývoj situácii v rámci diela i naprieč predkladaným fikčným svetom. Vskutku neukočírovateľná, uponáhľaná skratka, ktorá môže štúdio ešte veľmi mrzieť. (Kino) ___ Edit: Výdatná porcia minút pozbieraná z podlahy strižne o poznanie lepšie vypĺňa medzery, kde pokrivkávala logika, nedodržiaval sa vzťah kauzality a kde sa motivácie postáv nedočkali uspokojivého vysvetlenia, lenže ani to film neoslobodzuje od emočného chladu, ktorý z neho sála. (Ultimate Edition)

Úvodom si dovolím vypožičať výrok Winstona Churchilla, ktorý raz povedal niečo v tom zmysle, že dobrý prejav by mal byť ako ženská sukňa – dosť dlhý, aby zakryl objekt a dosť krátky, aby vyvolal záujem. Rovnaký recept na úspech si osvojil aj Will Canon. Dimenzovanie jeho hororovej snímky Demonic na dve roviny síce zostalo niekde na polceste a s preľudnením priestoru dovedna posúvajú atmosferickú hru a záujem o postavy do latentnej roviny, avšak užšie vymedzenie priestoru a času razantne zakotvuje divákovú pozornosť o dom, v chodbách a izbách ktorého je zásluhou vysokého tempa narácie, pozvoľna dávkujúceho dôležité informácie, zachovať ataraxiu priam nemožné. U mňa spokojnosť.

Musel by som hlboko zaloviť v pamäti, aby som si spomenul, kedy vo mne naposledy film rozpútal tak ťažkú súkromnú vojnu. Nechápte ma zle, Revenant podľa všetkého už v tejto chvíli sekvenciami dych kradnúceho prepadu kempu červenokožcami, útokom medvedice alebo záverečným súbojom dostávajúcim diváka na hranu fyzickej bolesti oskalpoval zbytok celoročnej produkcie o scénu roka, bohužiaľ nejde o momenty, kedy by sa snímka emocionálne zhustila do jedného okamihu. V ústrety čírej potechy ide výlučne vizuálnou poetikou postavenou na úspornom strihu a kamerových finesách. Na kieho frasa pracovať s diverzitou rámcovania objektov – ktoré, mimochodom, excelentne prepája malosť človeka s veľkosťou a majestátnou silou prírody – keď trestuhodné prešľapovanie na mieste podkopáva balans sympatickej výzvy o prienik mainstreamu a artu? Lubezkiho podmanivý koncert.

Anotácia možno znie trochu povedomo a základná zápletka spočiatku budí dojem istej vykonštruovanosti, našťastie a na moje veľké prekvapenie snímka nerazí tendenciu bezostyšného priživovania sa na sláve série. Pochopiteľne do seba nasáva esenciu sentimentu a nostalgie, ktorá na odkaze Apolla otvára priestor na prienik starého s novým, ale z ringu vybieha s vlastnou tvárou a víťazoslávnym úsmevom. Pod celou váhou obligatórneho, lež prvotriedne nasnímaného tancovania medzi povrazmi – pri ktorom sa aj divák spotí ako dvere od chladničky – je Creed skvelo napísaný a ešte lepšie zrežírovaný film bez dialógov pre učenlivejších primátov, ktorý informácie o sociálnej situácii postáv či ich minulosti poskytuje nadostač a v ktorom k zásadným dejovým zlomom dochádza dostatočne úderne na to, aby podnietili emocionálnu angažovanosť. A ako málo stačí, aby sa Sylvester Stallone na staré kolená dostal do sedla. Len v správny čas pristaviť potrebného koňa.

Osamotené tri bodky by v najväčšej miere poskytli obraz o tom, ako som si zbieral sánku z podlahy. Nič by však nehovorili o tom, ako bolo krajne neprezieravé si myslieť, že expandovanie univerza Star Wars budú na temnú stranu preťahovať nové entity na časovej osi. Napokon, Hviezdne vojny sa vždy publiku prihovárali jazykom postaveným na sile postáv, ktoré mali vo väzbe na dramatično nezastupiteľnú úlohu, a s pokojným svedomím sa dá povedať, že dominantné tváre ságy vymedzoval počet midichlorianov. Osud praďalekej galaxie pred dávnymi vekmi kedysi definovali postavy, ktoré sú dnes už len spomienkou, respektíve hlasnou ozvenou minulosti (Darth Vader). Ťažké chvíle prítomnosti pomáhajú preklenúť a nostalgické uhlíky v srdci rozžhaviť starí známi posádky Millennium Falcon a nové charaktery zasadené v príbehovej štruktúre výborne zapadajú do vesmírneho koloritu a majú všetky predpoklady pokračovať v rozprave o generáciách. A ohniskom zábavy možno sú akčné scény robustných proporcii, v ktorých ILM napína svoje digitálne svaly, ani v nich sa ale neuhýba z vytýčeného kurzu a sústredenie na charaktery nepoľavuje. S určitou dávkou optimizmu sa dá povedať, že Abrams zaplával do neprebádaných vôd, ovšem neustále sa drží na dohľad bezpečnej pevniny. Nuž, empírie vracajú úder. Rozhodne ale môžete vziať jed na to, že nech už sa cez čapíky na sietnici oka do mozgu nekompromisne predierajú referencie na pôvodnú trilógiu, roztomilo sa kotúľajúci a pípajúci BB-8, povestný ukazovák Harrisona Forda či nabúšené atrakcie kradnúce teplo zo žíl prekladané hovorenými pasážami, Sila sa prebúdza nikdy nevypadáva z rytmu a zásluhou pod kožu zimomriavky naháňajúcej hudby Johna Williamsa vnútornou dynamikou disponujú aj statické scény. Obzvlášť záverečné intermezzo vo mne definitívne upevnilo presvedčenie, že anabáza Hviezdnych vojen sa dostavila aj s poplatkom za omeškanie. (Kino 3D)

Jeden z tých pár malých, bez povšimnutia často ostávajúcich filmov, ktoré sa v priebehu roka objavia z čista jasna a ulahodia človeku ďaleko viac než kdejaký mesiace očakávaný mainstreamový flák. Z príbehového hľadiska akési z každého scenáristického rožku trošku bez mocného logického rámca a reálnejších kontúr, ibaže s kvalitným obsadením, ktoré sa pod vcelku solídnym dohľadom režiséra vnára do svojich jednoducho, ale presne načrtnutých postáv, a rozumnou minutážou. Obzvlášť De Nirove repliky či monológy – nech už sú akokoľvek otrepané či predvídateľne končiace – majú vďaka hercovmu prejavu stále šmrnc.

Rok v znamení špionážnych filmov korunuje v brandži ten najpovolanejší. Bond. James Bond. (Dvadsiata) štvrtá misia najpreslávenejšieho filmového agenta s názvom Spectre na tenký ľad v očiach diváckeho plebsu vstupuje zvoleným temporytmom, ktorý siahodlhú minutáž so zámerne poloplným, respektíve poloprázdnym dobrodružstvom s minimom atrakcii intuitívne naťahuje ešte viac. Zvlášť keď sa s vážnou tvárou (hoc cynickým humorom často trefne odľahčujúc) upriamuje na psychiku nula nula sedmičky, keď z jeho súkromného života robí neoddeliteľnú súčasť toho pracovného – typickým skôr pre autorské snímky skromnejších produkcii. Osobne však nedokážem prehliadnuť, ako Sam Mendes v týchto žánrových súradniciach a zovretí povinných tradícii a trademarkov bondovského univerza povznáša sériu vo vnútri série. Skôr než estetickým a sluchovým vzrušením, zosieťovaným vyprávaním a vývojom filmu i aktuálnym dianím, ktoré vstupuje do zápletky. (Kino)

Neprezraďte to môjmu ošetrujúcemu lekárovi, ale tento film ma bavil. Veľmi. Po obsahovej stránke We Are Your Friends len predkladá príbeh z rangu klasických, kde sa mladík – obklopený priateľmi rozhodnutými vystúpať po spoločenskom rebríčku a žiť na vysokej nohe – snaží urobiť veľkú dieru do sveta dídžejingu, pričom svojho mentora oberie o asistentku a priateľku v jednej osobe. Za omnoho zaujímavejšie považujem, ako Max Joseph tento príbeh navlečený na schému formálne uvádza do hedonisticky pulzujúceho života, podobného tomu, akým žije samotná hudba. Na moju filmovú mapu začínajúcich režisérov s potenciálom sa nedostáva kvôli tomu, že pred kameru dotiahol étericky krásnu Emily Ratajkowski, ale preto, akým spôsobom jej mrštné boky obchytil objektívom.

Richard Linklater mohol pred sebou valiť balvan emocionálne a dramaticky vyhrotených situácii a klásť dôraz na sociálne otázky, namiesto toho prechádzkovým tempom krok za krokom zachytáva tie pominuteľné okamihy života, v ktorých postavy na diváka vylievajú svoje momentálne rozpoloženie. Scény súvisle prichádzajú a odchádzajú a každou ďalšou si hlavní hrdinovia postupne a nenápadne získavajú našu náklonnosť. Zažívajú slasti i strasti každodenného života, naberajú skúsenosti, ktoré ich ovplyvňujú a posilňujú. Možno ohýbajú, no nelámu. Občas filozofujú, občas rozprávajú do vetra a občas šíria životné pravdy a múdra. Zakaždým ale tým civilným spôsobom, ako by im to slina práve priniesla na jazyk. Pevná ruka režiséra nás privádza k všetkým jemným nuansám, ktoré by sme medzi riadkami scenára zrejme nikdy nenašli a usiluje o to, aby divák na prežívaní postáv participoval. Aposteriórna túžba po mozog zatemňujúcej scéne sa nenaplní, no za hranu obyčajného filmu Boyhood dostáva nielen nezvyklý časozberný prvok, ale postavy nasiaknuté človečinou, útržky cudzích príbehov, ktoré sú spolunosičom osudu jedného chlapca, ako aj tie indiferentné detaily zapracované do scenára (Star Wars, Harry Potter, posielanie papierových lístočkov v škole, štýl Emo, mobilný kontakt cez Skype, X na ruke Sheeny v bare) zachytávajúce dobu a jej premeny. Detsky úprimný a pritom vyzretý coming-of-age film v tej najsugestívnejšej podobe.