Sufferer

Smiech cez slzy. A tým podobnosť s hitom Nedotknuteľní zďaleka nekončí. Podobne ako Eric Toledano a Olivier Nakache, aj Hugo Gélin profituje z komediálnej polohy herectva Omara Syho a boľavý príbeh rozpráva zbraňami humoru. Ovšem aby sa do histórie zapísal rovnako nezmazateľným atramentom, nesmel by na úrovni naratívu pracovať s klišé schémami a predovšetkým nájsť rovnováhu medzi humorom a rodinnou drámou so sociálnym podtextom. (Kino)

Pri premýšľaní nad celou záležitosťou u mňa prevláda myšlienka, že diplomatický prístup k námetu snímke nalieva betón do topánok. Akoby všeobecne známe udalosti “vy viete o kom a vy viete o čom“ nezniesli verejné obnaženie a dezinfekciu denným svetlom. Rovnako berte s blahosklonnou rezervou môj záporný postoj k fiktívnej postave novinárky, pretože nad jej funkciou pojítka a viac-menej iba pozorovateľa uprostred bdie oko logiky. Inou stránkou veci je, že tvorcovia naplno využívajú možnosti filmového média, aby podali závažnú a pritom vierohodnú výpoveď o ľuďoch a spoločnosti. Postavy sú vo farebnosti svojich charakterov napáchnuté človečinou, minimalisticky zrozumiteľné a pospájané do podoby organického celku. Autentickosť atmosféry režisérka zachytáva vo väčších celkoch aj detailoch, na zvýraznenie temnej éry neoznačených hrobov používa najmä chladné farby, pri aranžovaní scén zámerne využíva nepriazeň počasia a informácie dokonca nepodáva iba výhradne pomocou reči. Či ale nájde Únos stabilné miesto a odkaz v kultúre a dostatočne silno rozkolíše debaty, zodpovie až čas. Osobne pred sebou vidím kvapku na dne pollitrového krígľa, ktorá rýchlo uschýna. Za hodnotovo prínosnejšiu totiž považujem obsahovo totožnú epizódu z dokumentárneho cyklu Mafiáni. (Kino)

Hreje ma pri srdci, že ani po desaťročnej odmlke nezostal z Mela Gibsona iba tieň režiséra z predchádzajúcich filmov. Hacksaw Ridge tentoraz nenesie razítko kontroverznosti, významný vplyv osobných estetickým a tematických preferencii ale naďalej pretrváva. Bez väčších zádrheľov naratívne unesie kombináciu rodinnej drámy, príbehu lásky, vojnového filmu a otázok viery, pričom úzky záber na nosnú dejovú líniu bez nabaľovania podzápletok všetkému jedine prospieva. Ťažko za tým hľadať hlbší zámer, ale filmový portrét obdivuhodného hrdinu preniká k podstate veci na základe analogickej podobnosti s Kristom. Jeho idealizmus a náboženské presvedčenie sa nestretáva s pochopením, ako kosa naráža na kameň armádnej mašinérie a následne vrcholí skúškou nezlomnosti viery pri dobývaní útesu, kde Gibson tne naturalistickým charakterom vojnového besnenia do živého a kde heroizmom dokáže emocionálne pohnúť divákom. Who the hell is private Doss? Ten, koho by chcel mať pri svišťaní guliek okolo hlavy nablízku každý.

Odmietavý postoj voči konkrétnej, veľmi výživnej téme často zveličuje únik od moralizovania a vsádza na argument propagácie násilia. Existujú ďaleko sofistikovanejšie spôsoby, ako publiku predať istú myšlienku, ovšem vlastné nároky na odosobnený sociálny komentár by malo vystriedať vedomie, že film vonkoncom nepodsúva jeho romantickú glorifikáciu. Príbeh Matta Bucknera môžeme s istou dávkou nadsázky chápať ako ojedinelý ostrov pozitívnej deviácie a samotné násilie ako nástroj zmeny. Majorovi v určitom bode pomohlo precitnúť a utriediť si hodnoty, hlave firmy vyrovnať sa staršiemu bratovi, jej členom otvoriť dvere outsiderovi a nadanému žurnalistovi si uvedomiť, že pred problémami sa za žiadnych okolností neuteká a pästné právo nemusí byť nakoniec tým správnym riešením. Prvý celovečerný počin režisérky okrem toho na hony ďaleko zaváňa osobným prístupom. Lexi Alexander učebnicovo zúročuje potenciál každého motívu, úsporne ustanovuje typizované role a využíva ich skromné možnosti a celok kompletizuje stručnými náznakmi a vysvetleniami, ktoré pozornosti často unikajú v rezkom tempe deja. S počtom pozretí (presné číslo odo mňa vážne nechcite) i pribúdajúcimi rokmi ide o blednúcu záležitosť, v chudobnej kategórii filmov o futbalových chuligánoch stále nemá široko-ďaleko páru.

Nech to znie akokoľvek kacírsky, k novodobej domácej tvorbe mám postoj asi ako živnostník k finančnému úradu. Proste nestojí ani za zlámaný groš. Boh mi je svedkom, že som pričuchol ku knihe (slabučký odvar ináč mne nič nehovoriaceho Matkina), odložil predsudky stranou a poslušne robil nežnejšej polovičke garde. Ambície vyletieť k Slnku (v sieti) ako slovenský Ikarus neboli nikdy na pretrase, no i pri pristúpení na určitý stupeň konvenčnosti žánru je nájsť spoločnú reč s hranou podobou červenej knižnice veľmi ťažké, nakoľko v komfortnej zóne len variuje skostnatené motívy a chuchvalec vzťahov a od neho odvodené peripetie a trampoty izoluje do filmovej bubliny, blany ktorej poňatie homosexuálnych postáv alebo tragické postsynchróny dvakrát nestenčujú. Najväčším prehreškom pre mňa zostáva, že eventuálne osobný, generačný a časopriestorovo uchopiteľný pohľad tridsiatničky na vzťahy i každodennú realitu je scenáristickou prokrastináciou zredukovaný na príbeh o veľkosti špendlíkovej hlavičky a zahádzaný haraburdím, ktoré film dramaturgicky rozlaďuje. Hmm, na konci dňa som nepociťoval spoločenskú potrebu nikoho defenestrovať. No dá sa to považovať za úspech? Ani zďaleka. (Kino)

Zadržte. Takto vyzerá vrazený klin do ságy Hviezdnych vojen? Pche. Zakomponovanie Rogue One na nosnú príbehovú líniu univerza má vnútornú logiku a v kdečom z prepadliska dejín navracia kľúčové scény, bez ktorých hlavne Nová nádej dostáva menšie trhliny. Napriek dejovej uzavretosti a všeobecnej oboznámenosti s udalosťami občas pekne klame telom a k východiskovému bodu sa uberá svojráznou cestou, nakoľko je takmer až zákopovo špinavým a pochmúrnym nahliadnutím do beznádejou zmietanej kuchyne povstalcov. Neraz prepadáva potrebe fascinovať svetom aj sa zalíškať referenciami a pri nadstavenej minutáži berie verbovanie a asociovanie ústredných, vítane nejednoznačných figúr sprvu napreskok a neskôr po dvoch schodoch, zato v našľapovaní na vysvetľovacie míny si vždy počína suverénne. Červená kontrolka začína zľahka blikať až vo chvíli, keď postavy s elementárnym (a celej ságe vlastným, nutno dodať) nástrelom charakterov, schopností a príbehového pozadia realizujú svoju misiu v záverečnom, naposratiu epickom a ako švajčiarske hodinky šliapajúcom akte, kde zamýšľaná ťažoba tragiky a následne katarzia nedosiahne absolútno. Neznamená to však, že magnetické pole záujmu sústredené okolo postáv previazaných silou a oháňajúcich sa svetelnými mečmi je nenahraditeľné. Rovnako to neznamená, že tvorcovia už v baniach rozmanitého makrokozmu postáv neťažia emocionálnu esenciu malých, osobných a často na rodinných väzbách zakladaných (Jyn Erso) príbehov. Akurát uplatňujú typ kolektívneho hrdinu, ktorý na princípe “jedno telo, jedna duša“ ide za spoločným cieľom a vstúpi do legiend ako symbol jednoty a vyššieho dobra. A možno budú Rogue One vrásky pribúdať rýchlejšie než číslovaným epizódam, prachom nezapadne už len kvôli scénam s arcizloduchom tohto popkultúrneho kolosu, ktoré predčili i moje mokré sny fanboya. (Kino)

Už nejaký ten piatok vo mne bujnie presvedčenie, že si diváci osvojili spôsoby zo supermarketov. Siahajú po osvedčených značkách a opatrne poškuľujú po každej novinke, pri ktorej ale podvedome tušia, že sa nechali dobehnúť filmovým marketingom. Vianočná párty nemusí byť toho príkladom za predpokladu uspokojenia sa s ukojením nespútanej fantázie, ktorá udrží zdravú hladinu šialenstva, tak veľmi potrebnú pre ten najhorší blázinec zo všetkých – realitu. Ináč je to vianočné vydanie komediálneho pexesa, ktoré každým odkrytým fragmentom vynára v pamäti viac-menej rovnaký obraz na iné snímky naprieč žánrom. Zbytočne nafabulovanými dramatickými oblúkmi (ktoré do istej miery otupujú dojem amorfnej záležitosti rozbíjajúcej sa na scénky) a archetypálnymi figúrami počnúc a rôznorodej zmesi (sexuálne narážky a orientácia, rasa, náboženstvo a pod.) prízemného humoru končiac. Ale ako vieme, na humor sa pravda nevzťahuje, sú iba jej verzie. Preto záleží na uhle pohľadu, či vo vás vyvolá salvy smiechu alebo bude účinný ako strely zo vzduchovky proti valiacemu sa tanku. (Kino)

Diamant v sklenenom mori. Inými slovami vyslyšané volanie po návrate umeleckých ambícii do filmového diskurzu, ktoré hlavnú emóciu ťaží z hypnotickej atmosféry a esencie ľudskej bytosti uprostred vystavaného prostredia. Je až zarážajúce, s akou ľahkosťou Denis Villeneuve manipuluje s pocitmi diváka, vnára jeho hlavu pod hladinu potrebnej viditeľnosti a drží crescendo rozprávania. Jedno z najhodnotnejších diel uplynulej dekády. (Kino)

Až bude z pekla snežiť, dostane sa rýdzo slovenský seriál na dohľad zahraničným produkciám, prípadne si zmeria sily s tou českou. Myslieť si niečo iné je len plakaním na nesprávnom hrobe. Buďme ale radi, že Za sklom nie je ďalšou hanebnou karikatúrou tuzemského prostredia a iskričky svetlejších zajtrajškov rozdúchava narúšaním modelu epizodického rozprávania a prejavom úsilia o kontakt s realitou. Občas trafí klinček po hlavičke, inak ale iba hľadá odvahu sa dostatočne vyfarbiť do slovenskej trikolóry a presvedčivo aplikovať formálne i neformálne pravidlá rezonujúce v spoločnosti, ba dokonca ich vystaviť polemike. Aké-také uznanie si zaslúži, že dej je utváraným od prípadu na aktuálnu tému a postupne obaľovaným ako cibuľa, vytvárajúc pritom ilúziu zapeklitosti a tajomna. Ilúziu preto, lebo nenecháva veľký priestor pre špekulácie a vnáša doň až príliš veľa svetla. Skutočne len veľmi ťažko nachádzať slová chvály tam, kde autor ledabolo nastolí ráz kriminálneho seriálu a svojho diváka považuje vyslovene za tupca, ktorému má potrebu všetko slovne prežúvať a naservírovať na striebornom podnose. Niekoho totiž rozmýšľať aj baví.

Doctor Strange do istej miery revitalizuje žánrový kolorit marveláckeho vesmíru a diváka chlácholí atraktívnym formálnym uchopením (nachádzajúcim najbadateľnejší odraz v akčných výjavoch), ktoré vyplýva z povahy predkladaného sveta, ovšem stále zostáva scenáristickou odrhovačkou s prostoduchou naratívnou štruktúrou. (Kino)