MontyBrogan

Remake väčšinou dokáže fungovať, len, keď ste nevideli originál, alebo, keď je od neho úplne iný. Toto je ten druhý prípad. Postava mojej obľúbenej Gene Tierney tu bola vynechaná, resp. absorbovaná do postavy Googie Withers. Čo chápem, pretože prvá menovaná, aj keď ju mám rád, bola v pôvodnom filme trochu zbytočná. Ďalší rozdiel je, že hlavný hrdina už nie je len podvodník, ale aj neúspešný béčkový advokát, ktorý má plnú hubu kecov. A tie sú je jeho najväčšia zbraň. Teda vo filme málokoho reálne ukecá, no diváka, menovite mňa, rozhodne áno. A pre ľudí, ktorým sa to nepáčilo, prebehne na konci aj náznak sebareflexie: "This is my Harry Fabian imitation." Pre ostatných môže výrok slúžiť ako meta odkaz na pôvodný film.

Busta Rhymes featuring Bianca Kajlich v novej verzii hitu Break Ya Neck, ktorej videoklip je o Michaelovi Myersovi. Scenár sa mu ale vôbec nerýmoval. A basta.

Dosť puritánsky film. Keď aj vidíme jemný pokus o násilie, herci sa hneď vzápätí prežehnajú alebo pomodlia. Herečky sú veľmi delikátne, nemajú odhalené ani členky, aj blúzku nosia zapnutú až ku krku. Myslím, že skôr než pre bežného dospelého diváka je film určený na detské besiedky. A produkčne sa na natáčaní pravdepodobne podieľal Vatikán. Nie, no, trocha irónie ešte z nikoho neurobilo kostru, za ktorú treba hľadať dokonalú dvojníčku. Konečne viem, prečo je IT support u mňa v práci taký neschopný. Lebo ten akronym znamená Italian Trash. Najkontroverznejšiu postavu mal Gordon Mitchell. Taký úchylný Leslie Nielsen typ, ktorý otočí žánrové smerovanie hore nohami, keď v horore plnom tajuplnej atmosféry sa zrazu rozhodne znásilniť mladú dedinčanku. Podotýkam, že sa o to pokúsi opakovane, aj keď ona je pre príbeh úplne nepodstatná. Potom sa už všetko dianie vymkne z pod kontroly.

Dcéru ešte Vidiecka a mestská myš moc nechytili. Ako naznačuje aj minutáž, nie je to formát pre najmenších. Ale pre mňa rozhodne najlepšie, čo sa dá na detských kanáloch vidieť. Lebo, aj keď neviem, či som už niekedy predtým seriál pozeral, automaticky vzbudzuje nostalgiu. Takto presne totiž vyzerali animácie môjho detstva. Však aj rok natočenia naznačuje, že sa nejedná o žiadnu novinku. Vlastne bude asi najstaršia zo všetkých rozprávok na stanici Rik, okrem Malého mevedíka a Šmolkov. Šmolkovia sú klasika, no, keďže Medvedík ma nenadchol, Myši budú mať asi fakt niečo do seba. Vizuálne teda, čisto subjektívne, pastva pre oči. Dobrodružné a poučné príbehy sú tiež fajn.

José Mojica Marins vytvoril nekonzistentné univerzum. Buď tento útly chlapík v cylindri všetkých desí, premôže a vyviazne z toho ako nevinný, lebo má určité nadprirodzené schopnosti (občas som mal pocit, že privádza svoje obete do stavu hypnózy), alebo ho vystraší cintorín, ktorého by sa ako hrobár mal báť zo všetkého najmenej. Nedáva zmysel, že sa udeje oboje. Chápem, že sa mu chceli duše konkrétnych ľudí pomstiť, ale ukázať s patričnou dávkou irónie, že duchovia sú jediní, kto má väčšiu moc ako on, sa dalo aj inak. Najprv by na nich skúšal ten svoj drsný pohľad so zdvihnutým obočím, potom by postupne podľahol. No on sa bál od začiatku, ako keby tam vstúpil prvýkrát. Čo si trochu protirečí s jeho povolaním a dominantnou povahou. A vôbec, po minulé roky v rovnakom dátume mŕtvi nevyliezali z hrobov, aby ho skúsili poraziť? Či predtým snáď sekal dobrotu? V tom prípade mi chýba informácia, kedy a prečo nastal ten zlom, že začal všetkých naokolo vraždiť. Možno sa nad tým zbytočne moc zamýšľam. Asi aj viac ako pánko s napoleonským komplexom pri písaní scenára.

Podobenstvo s nesúrodou skupinou ľudí, ktorí sa spolu dostávajú do vyhrotených situácií, čo už je otrepaný námet vo veľa rôznych žánroch. Ale tu treba zopakovať, že sa jedná o podobenstvo, aby si divák nemyslel, že si z neho tvorcovia robia srandu. Prečo sa tuláci snažia električku, ktorú ledva postavili "na nohy", odtlačiť do nejakej vzdialenej vozovne, o ktorej ani nevedia, či je opustená, alebo či by im v nej dopravný prostriedok nezabavili? Lebo je to podobenstvo o hľadaní zmyslu života v sústredení sa na ďalší cieľ, keď jeden už je splnený. Prečo má tá električka charakter kabelky Mary Poppins, keďže sa do jej jedného útleho vozňa zmestí niekoľko desiatok pasažierov, plus vrecia s potravinami a priestranné lôžko pre matku s dvoma novorodencami? Lebo je to podobenstvo o eskalujúcom spolunažívaní v novovzniknutej komunite, ktorá sa postupne buduje a mení. Električka je len kulisa, čo dokazuje aj fakt, že príbeh, ktorý sa celý odohráva v exteriéri, by sa dal imho bez problémov spracovať divadelne.

Vyslovene pekný film, ktorý pohladí na duši, ale možno až príliš. Dramaturgia je v podstate postavená tak, že na začiatku sa stane niečo zlé, aby potom mohol nasledovať hodinu a pol dlhý happyend.

Prehliadka Sophie Loren a Marcella Mastroianniho. Ak niečo všetky poviedky spája, tak rozhodne to, že Marcello je submisívnejší a Sophii sa podriaďuje, či už ako manžel, milenec alebo zákazník. Prvá časť bola tuším najdlhšia, no nedala sa brať úplne vážne ani v rámci komédie. Druhá bola serióznejšia, ale prišla mi nedokončená. Posledná mi sadla najviac, možno aj tým, že pripomínala Breakfast at Tiffany's, ale to už bolo trochu neskoro, aby sa moje celkové hodnotenie zvýšilo, pretože verdikt je 3*, 3*, 4*.

Budú spoilery. Prvok, nazvime ho napríklad nadrealizmus, ktorý bežne býva v muzikáloch tvorený spievanými dialógmi, sa tu prejavuje úplne inak - trefným podobenstvom. Policajti obsadili hľadisko, tak sa z nich razom stalo obecenstvo. Potom postrieľali tvorcov na pódiu, tí sa im teda pri padaní na zem logicky poklonili. Keď sa vo mne katarzia trochu rozplynula, uvedomil som si, že je to okrem emocionálne silného konca, aj koniec vrstevnatý. Však predstavenie sponzorované železiarskou firmou skončilo spŕškou olova. Tu už mám pocit, že metafora stretla synekdochu a išli si spolu pred divadlo po dobre odvedenej práci jednu zapáliť. Milujem, keď sa nič nedrží pri zemi, no aj tak všetko do seba zapadá ako matica do skrutky (keď už sme v tom železiarstve). Básnické prostriedky k piesňam neodmysliteľne patria, škoda, že nie aj k viacerým hudobným filmom.

V podstate body horror, v ktorom nejde ani tak o ľudské telo, ako o pitvanie sa v „tele“ paneláku. Paradoxne ľudí tu postihuje nákaza, ale dom trpí viditeľnejšie. Tapety sa strhávajú, diera v strope / podlahe sa zväčšuje. A divák si hovorí, o čo tvorcom ide. Až kým si uvedomí, že bezútešnosť činžiaku zažil tiež. Napríklad presne v situácii, keď bol chorý, čo mu bránilo ísť spomedzi štyroch stien preč. Muzikálové čísla vlastne kompenzujú totálne chýbajúcu hudbu v pozadí.