Madsbender

Súčasný nemecký generačný film je pre mňa neznámym územím, problémy hrdinu Nika však nie. Jeden deň zo života mladíka v súčasnom Berlíne je formálne i obsahovo nesporne atraktívnym návodom, ako sa vyznať v hlavách mládeže, ktorej nik nerozumie. Nikov deň je vlastne sofistikovanou a tematicky rozpriestranenou rozprávkou - hrdina sa na začiatku dňa dostane do menších existenčných problémov, v zápätí sa však ukáže, že sa s nimi dokáže vysporiadať, pomôže susedovi s jeho psychoterapiou, získa možnosť dostať sa do filmu, neskôr stretne krásne mladé "osudové" dievča z minulosti a ku koncu dňa ju dokonca "zachráni pred drakom". Do toho sa okrajovo vmiešava v epizodných zábleskoch posttraumatické vyrovnávanie spoločnosti s hrôzami II. sv. vojny (film), kancelárska chladná byrokracia (psychologický posudok), uvedomenie vlastnej nezrelosti (otec), ale hlavne absurdne geniálne zhmotnenie neduhov dostatkovej spoločnosti, v ktorej je ústredný protagonista neschopný dostať sa za celý deň k jedinému kelímku obyčajnej kávy. Prívlastok "kafkovské" je viac než výstižný. 80%

Ďalší Greenawayov kompozičný opus. Nestriedmy, kontroverzný, konšpirujúci, zdanlivo ľahkovážne zhýralý, v skutočnosti dôsledne plastický portrét geniálneho umelca. Bezškrupulózna adorácia i otvorené vyjavenie neduhov Rembrandta van Rijna a dobovej spoločnosti v premyslených naratívnych obrazoch úchvatnej auteurskej inscenácie v šerosvite za sprievodu podmanivých tónov skomponovanej nádhery podľa Pawlika a s koncentrovaným hereckým prejavom obnaženého (metaforicky i doslova) Martina Freemana. Tradičné preplnený intertextuálnymi a intelektuálnymi narážkami, citáciami veľkých umelcov a početnými odkazmi, je zakamuflovaný historický falzifikát Nightwatching neskromným dielom, strhujúcou symfóniou, ktorej línie zžieravo túžim dirigovať maliarskym štetcom ja sám. Po dlhej dobe sa vraciam ku Grenawayovi opäť ohromený - a to som si myslel, že už mi majster filmového plátna ukázal všetky svoje triky. 100%

Otvoril som krabičku a vyskočil z nej klaun. Otvoril som ju z druhej strany a vypadol z nej organický mechanizmus. ////////// Jednou nohou rozkročený v divadelnej expresii, druhou vo filme-noir. A niekde medzi tým Atom Egoyan, horor, Hollywood a LGBTI. Viac snáď neskôr. 100%

[Be2Can 2014] Nakoniec všedná romantika dôsledne napĺňajúca žánrové schémy, ktorá nenadchne, ale väčšinu divákov ani neurazí. Ústredná dvojica srdcia lámať nebude, ale šance na získanie sympatií určite má. Priamočiary dej príliš neťaží z načrtnutých vážnejších tónov či konfliktu s bratom (dilema práca-vojna je banálna a pre dej nepodstatná) a ani hudobne neočarí. Sviežosť základného námetu (predsa len, dvaja zamilovaní na vojenskom výcviku nie je motív, ktorým by bola dnešná produkcia zahltená) sa vytráca pomerne rýchlo, keďže sa nijako nevyvíja a len sa zmieta ako ryba na suchu. Ak však čakáte len tradičný oddychový romantický film, zrejme budete spokojný. 60%

[Be2Can 2014] Najambivaletnejší film prehliadky. Konverzačný trojlístok Binoche-Stewart-Moretz popisuje akcenty v herectve ovplyvnenom generačným odstupom, vývojom a fyzickým i psychickým dospievaním s pár zvláštnosťami. Každá z nich reprezentuje charakteristický stereotypný obraz, ktorý odráža povrchnú verejnú mienku - konzervatívna klasická herečka Maria v strednom veku s predsudkami voči modernému rázu kinematografie a nastupujúcim hviezdam a "hviezdičkám", jej protipól v podobe obletovanej "hviezdičky" Jo-Ann, stelesňujúcej na prvý pohľad všetko, na čo sa Maria díva s posmechom, ale zároveň snažiaca sa o vymanenie zo škatuľky škandalóznej celebritky prechodom do divadelného a artového odvetvia, a nakoniec ešte stále veľmi mladá, ale zároveň už vyspelá Valentine, ktorá je tak niekde medzi - avšak nie je herečka, len asistentka. Prvú polovicu filmu, príznačne rozdeleného do dvoch kapitol a epilógu, uvedených cez naratívne obrazy alpskej Sils Maria, je súbojom na hrane katastrofy, v ktorom ploché archetypy rozprávajú o ničom a nikam sa nedostávajú. V druhej polovici však nastáva nečakaný obrat, ktorý sa vyjaví úplne nenápadne a akoby len tak mimochodom, avšak zásadne všetko zmení. Jeho dopad nečujný absolútne podrýva predčasne utvorený názor na čisto konverzačný skoropopulizmus (pocit rozprávania o ničom, len pekného obalu bez skutočných základov a pochopenia témy) a stáča výhybku na koľaj, ktorá dovedie vyústenie úplne iným smerom. Inscenácia, ktorá spravila z Marie hviezdu a v ktorej má teraz stvárniť protiklad svojej mladosti a zároveň sa premieta do jej vlastného života - ona Helenu nehrá, ona sa ňou stáva. To nakoniec potvrdí aj príchod Jo-Ann na scénu (ktorý je mimochodom podľa môjho názoru trochu zbytočný, pretože prítomnosť Moretzovej počas 90% filmu len v podobe úzko spätej s jej generáciou - teda fotografií a videí na internete či v televízii, alebo vo filme v kine dodávala jej postave zvláštnu mytizovanú pozíciu, keď si divák nebol schopný overiť, či je skutočne len taká, ako ju prezentujú médiá). Spätne dostáva prvá kapitola nové vrstvy a hrubšie obrysy, ktoré pod svetlom vrhnutým faktami dostávajú iný význam. Vzdanie holdu prírode prostredníctvom zasadenia a citácie starých nemých oslavných dokumentov a filmov s dominanciou zasnežených vrcholkov hôr (legendárny, dnes už prakticky neexistujúci žáner "vysokohorských filmov", ku ktorého koreňom sa film vrhá a jasne na ne odkazuje švajčiarskymi lokalitami). Reklama na Peugeot s Kristen Stewart, ktorej je nevoľno natočená v dvojexpozícii s absolútne odlišným hudobným sprievodom, aký môžme počuť po väčšinu filmu, je zábavná. A na záver zostáva aj jedna nevyjasnená otázka. Alebo viac? Na to už musia prísť diváci sami... 80%

[Be2Can 2014] Neviem sa zbaviť dojmu, žeby ma Östlundova chladná analytická štúdia otcovského archetypu prevráteného naruby zasiahla o poznanie viac, keby vypustil líniu s druhým párom, skrátil to cca o polhodinu a svoj komorný severský rukopis zovrel obsahovo i formálne do podoby antickej tragédie - to by pre zrozumiteľné vyjadrenie posolstva úplne postačovalo. I tak výnimočne dobre natočené (precízna práca so scénou, zo záberov na sneh mrazí a niektoré pasáže sú nepríjemne fyzické), zostrihané (významové prechody a použitie hudby vytvára niekoľko úchvatných momentov) a zahrané (Johannes Kuhnke dominuje). Rozvrátenie tradičnej rodiny od základov ako vnútorná lavína a záverečné vztiahnutie myšlienky z jedinca na spoločnosť je od začiatku premyslenou konštrukciou, na ktorú odvoláva už samotný názov a ktorú završuje absurdná peripetia s autobusom. Navyše je Ruben Östlund brilantným psychológom, ktorý na jednu stranu svoje observačne snímané postavy (nechýbajú dlhé statické zábery a rozdelenie na jednotlivé dni evokuje denníkovú formu pri ktorej už takmer očakávame, kedy postava začne rozprávať na kameru) poľudšťuje, a na stranu druhú odstupom od látky vytvára chvíle, v ktorých fungujeme opačne - zo strachu z pripustenia si, že by sme reagovali rovnako, sa uchyľujeme k smiechu. A práve to sú najsilnejšie okamihy filmu, ktoré ho posúvajú o úroveň vyššie oproti podobne zameraným dielam. 80%

[Be2Can 2014] Smrť apoteóze, aneb "Fuck you Hollywood!" v zámerne divadelnej generačnej metafore Štyroch ročných období. Hláška "Informuje mne mrtvola!" definuje skostnatenú postavu Julianne Moore. A ja ju milujem aj s vedomím, že som zrejme nekrofil. Dá sa vôbec kohokoľvek z tej "sebranky" nemilovať? 85% P.S.: Najpodvratnejším na filme je fakt, že sprvu pôsobí v kontexte Cronenbergovej tvorby nevinne.

Po Socialistickom Zombi Morde najsľubnejší vstup a prísľub do budúcnosti neortodoxného undergoundového génia súčasnej československej scény. Postpusherovský Refn-syndróm ako múza brakového potenciálu. Recesia! 100% UPDATE: Dosť bolo recesie.

Nikdy som netušil, že by sa dali disneyovské propriety (predovšetkým muzikálové a animačné rozprávkové motívy) tak účelovo zneužiť k vytvoreniu najčistejšieho surreálna. Zvukový a hudobný sprievod zo 40. rokov skvelý a záverečných 40 sekúnd, ktoré sa absolútne oslobodzujú a odpútavajú od akéhokoľvek logického uvažovania, sú niečo, čo sa dá nazvať jednoducho a alibisticky "úplný Dalí". Ale stráviteľný. Chvíľu som uvažoval o plnom počte. 85%

Je možné, že by to bola tak trochu pocta Mayi Deren a Pablovi Picassovi? Zrejme záleží od diváckej perspektívy. Každopádne výborné.