Madsbender

"Romance bez slov". Bez ďalších narážok na zbierku Paula Verlaina, ktorej titul však k Atami Blues nevýslovne pasuje. Japonský minimalizmus postavený čisto na statických záberoch odvíja príbeh letného romániku medzi mužom a ženou v jednoduchých obrazoch. Dojem prenesenia odľahčenej štruktúry snímkov francúzskej nouvelle vague do japonských reálií podopiera ľahučký bluesový soundtrack, vinúci sa snímkou. Pár scén sa dá čítať ideologicky až politicky, ale nie nutne, keďže je v nich badateľný humor a nadhľad režiséra (najmä záber, do ktorého sa povedľa plagátov japonských filmov na stene prepašoval aj John Wayne a potom ďalší záber nedlho potom, v ktorom sa muž postaví pred nadrozmerný billboard s tvárami Japoncov a pozrie sa "hore, v ústrety žiarivej budúcnosti národa"). Typovú a charakterovú podobnosť muža a ženy zdôrazňujú opakované scény, kedy si napr. vo výklade kontroluje zovňajšok on, a neskôr v tom istom výklade aj ona. Ako relaxačnú výplň na vytvorenie tej správnej atmosféry k dobrému obedu nepoznám lepší recept. Jediná otázka teda znie, nakoľko sa v mojom hodnotení odráža moja záľuba v Japonsku a blues (tj. pre niekoho iného to môže byť naopak, presne ako píše stub, náladovka, ktorá sa míňa účinkom)? 80% Video tu.

"Tam, kde už nie je žiadna istota, ostávajú len hodiny, ktoré stále plynú..." Videonávod ako správne robiť literárnu adaptáciu. Tri ženy, ktorých spája maska falošného šťastia, pod ktorou skrývajú utrpenie a zúfalstvo. Ťažký vnútorný súboj s maniermi 20. rokov, predstavou dokonalého života 50. rokov a modernou dobou, kde sa život meria úspechom. Psychologický rozkol a narážanie na dobové konvencie a predpísané spoločenské normy sú spracované obozretne a s citom pre mieru. Každá scéna má svoj význam i svoj vlastný odraz v ďalšom príbehu. Za casting je zodpovedný zvrchovaný génius a precízna McGarveyho práca obohatená analogickou a významovou montážou je za prítomnosti klasickej hudby virtuóza Glassa uchvacujúca. Dynamická dejová výstavba dokonale prezentuje odlišnosti od tej literárnej a klady filmovej štruktúry (rýchle striedanie období a dejových línií v najdramatickejších momentoch). Skutočne výnimočný film. Nerozumiem len jedinému - ako je možné, že túto knihu napísal a tento film režíroval muž? Každopádne, do predlohy aj románov Virginie Woolfovej sa rád ponorím. 90%

Som veľkým obdivovateľom toho, čo robí Yoann "Woodkid" Lemoine s hudbou a ešte väčším obdivodateľom toho, ako ju podopiera ostentatívnou vizuálnou reprezentáciou. I preto som si nemohol nechať ujsť šou, ktorú rozpútal na pódiu v rodnom Lyone. Live performance ponúka unikátny pohľad za masku originálneho umelca, ktorá mi ešte silnejšie (napriek dojmu, že minimálne v dvoch skladbách spieva o jednu úroveň horšie, než je tomu na štúdiovch nahrávkach) priblížila jeho široký hudobnícky záber a prvotriedne multižánrové piruety, ktoré sa vinú skladbami jeho uskupenia. Album The Golden Age, s ktorým získal celosvetové ohlasy a dostal sa do širšieho povedomia, je pokračovateľom trendu nastoleného už v singli Iron. A práve ten je v spojení so svetelnou šou, projekciou na plátno a nadšením na pódiu i všade okolo neho vrcholom veľkolepého vystúpenia. Neobmedzuje sa však na prosté predohrávanie známych vecí naživo, ale ozvláštňuje ich zapojením živého orchestra. Výnimočná je pritom predovšetkým pasáž, v ktorej spolu súťaží moderná elektronika a klasické sláčikové a dychové nástroje. Jediným záporom teda ostáva občasný výskyt falošných tónov v Lemoinovom hlbokom zastretom hlasovom prejave. Lebo je verejným tajomstvom, že "Woodkid spievať vie, ale skutočne nespieva". 90%

Andrzej Munk bude podľa všetkého akýsi rozjuchaný a hravý intelektuál. Jeho nekompromisná epizodická skladba príhod večného smoliara Piszczyka naprieč poľskými dejinami (brilantné využitie historickej skratky nie nepodobné tomu, ktoré môžeme vidieť v Malom veľkom mužovi s Dustinom Hoffmanom) si priam hovorí o to, aby sa diváci vysmiali neperspektívnej poľskej mládeži medzivojnovej generácie, ktorú si pohadzujú systémy a politické zriadenia ako bábky neschopné vlastného kroku. Piszczyk len neustále odpozeráva od svojich priateľov, spolužiakov, bratov v zbrani či kolegov v práci a vyšších autorít model správania, ktorý má dodržiavať, ak chce byť úspešný. Žiaľ, podliezanie nestačí, a kde sa príliš rozumu nedostalo, tam sa šťastie nikdy dlho nezdrží. Formálne sa Munkova hravosť odráža (a tým taktiež mierne evokuje zábavné odpozerávanie u iných) v kombinovaní rozličných prostriedkov filmového jazyka, od nemej chaplinovskej grotesky, cez bláznivú lovestory, vojnovú komédiu, politickú satiru, frašku, ale napríklad aj modely noirového filmu (najlepšia je na ilustráciu pasáž z finančnej kancelárie, kedy hlavného antihrdinu navštívi krásna žena so žiadosťou o pomoc pri odhalení manželovej nevery, ktorá sa však trochu zamotá a nakoniec je všetko úplne inak). Zároveň kombinuje gagy a situačný humor s konverzačným, do ktorého pridáva Piszczykove vnútorné monológy (ktorý vlastne v retrospektíve rozpráva celý svoj životný príbeh) s nadhľadom. Zaujímavé sú postsynchróny a práca so zvukom, ktorá mi však pri sledovaní robila menší problém (kvôli opozdeným anglickým titulkom na youtube). O vážnych veciach nevážne. Nebyť spomínaného drobného problému, možno by som siahol po ešte vyššej známke. 80% DOPLNENIE: Keďže je moja jediná výčitka voči filmu chabá a ľahko napadnuteľná, dodávam inú, silnejšiu, ktorá lepšie zdôvodňuje neudelenie plných pomyselných päť hviezdičiek. Munkova neustála hra s formou a striedanie jednotlivých štýlov a postupov je značné, kvôli čomu dochádza na pár miestach k doslovnému presýteniu, ktoré odkláňa divácku pozornosť od podstatných detailov, ako sú reprezentované prvky národného folklóru, ktoré zdôrazňujú absurdnosť a humornosť situácie v dejinnom sociopolitickom kontexte. Navyše sa prikláňam k názoru, že je film pri tomto druhu recepcie epizodicky koncipovaného diela trochu zbytočne dlhý, čo v kombinácii s predchádzajúcim neduhom môže viesť až k neželanej nudnosti pre inak orientovaného diváka, neznalého plošného kontextu. Zároveň je však vďaka veľkosti dôvtipného prierezu spoločenskými zmenami funkčný nielen na regionálnej úrovni, ale do určitej miery spĺňajúci podmienky univerzálnosti, tj. je čiastočne uplatniteľný aj u nás. Túto argumentáciu pokladám za dostatočne dokladajúcu moju mienku a konečné stanovisko a verdikt sú definitívne. POZNÁMKA: Zhliadnuté v rámci semináru o poľskom filme.

Čiernobiela, pripomienka 50. rokov (ako správne Babous podotýka), James Dean, Lana Del Rey a Yoann "Woodkid" Lemoine. Chrum. A práve tomuto udeľujem svoje 2500. hodnotenie.

Úprimné priznanie Yoanna "Woodkid" Lemoina svojich poľsko-židovských koreňov, detstva, vzťahu k náboženstvu a národným dejinám. V podstate platí takmer to isté, čo u Iron, len s tým, že v tomto klipe dáva väčší dôraz na filmový feeling a dejovosť. Prvých 90 sekúnd tak sledujeme po poľsky hovoriaceho kňaza, ktorý sa chystá na smútočnú omšu. Trilógiu završuje klip k skladbe Run Boy Run (resp. je spojovacím článkom medzi týmito dvoma a dejovo predchádza I Love You). 100%

Hudobný videoklip má niekoľko špecifík, ktoré je potrebné brať v úvahu pri hodnotení. Predne je to spojenie hudby a obrazu v klipovej forme, ktorá supluje a zastáva rolu show. Svoj prvý singl obdaril Yoann Lemoine premyslenými vizuálnymi kompozíciami vychádzajúc zo svojho školského štúdia ilustrácie a animácie. Čiernobiela odráža Lemoinov klasický prístup v zachovaní princípu klipu ako platformy, pre ktorú sú zásadné dva pojmy - štýl a efekt - čo uplatňoval aj pri tvorbe klipov pre iných hudobníkov. Iron je v zásade unikát, invenčné spojenie hudobných experimentov so žánrami, ktoré Woodkid neustále predvádza a získava ním stále väčšiu popularitu v kritickej obci s megalomanským opulentným vizuálom (mimochodom, existujú dve oficiálne verzie, v ktorých sa dá pieseň počuť - tou druhou je populárny trailer k druhému Assassin's Creed). Čo je však najzaujímavejšie, Iron je predvojom dvoch ďalších klipov, ktoré na seba úzko nadväzujú a spája ich tenká dejová línia plná náboženských symbolov a obrazov, odkazujúcich na Lemoinov poľsko-židovský pôvod (ďalšie dva sú I Love You a Run Boy Run). A keďže som veľkým fanúšikom ako Lemoinových hudobných metamorfóz a jeho hypnotickej režijnej tvorby a strihovej skladby, s nekritickým nadšením nemôžem udeliť ich podľa môjho názoru najúchvatnejšiemu hudobnému počinu (spomedzi klipov už je to ťažšie, ale zrejme by som zvolil iný) menej ako obscénnych 100%.

Laicky a zjednodušene povedané, Fukunaga len jemne obmieňa a upravuje črty charakterov a ich príbehového pozadia tak, aby z hrdinov, ktorých láska nemá budúcnosť à la Sin Nombre urobil hrdinov, ktorých láska nemá budúcnosť v kulisách dobového Anglicka. Podotýkam, že skutočne veľmi zjednodušene povedané. Dôstojná adaptácia klasického románu obťažkaná Fukunagovým estetickým vizuálnym cítením a dramatickou hudbou má na sebe nános patiny konzervatívnej kostýmovej drámy, ako by snáď ani nepochádzala z tohto storočia. Šelest chladného vetru v korunách stromov, vŕzganie starých dverí a drevených podláh, praskanie ohňa v kozube sprevádzajú prvotné kvetnaté slovné prestrelky mladej Jany a rozmarného Rochestera, ktoré postupne rozmŕzajú a počiatočný chlad sa pomaly mení vo vášnivú nádej, ťažko skúšanú osudom, ktorú však prirýchlo doháňa smutná a ťaživá minulosť romantických hrdinov z čias, keď si pravá láska len ťažko hľadala cestičku skrz temný les za svojim šťastím. Precízna a nevýslovne čistá réžia a lahodné obsadenie sú tými pravými ingredienciami na výnimočný film, aký sa dnes už takmer nevidí. Dokonalá voľba na chladné večery strávené doma, ideálne pri skutočnom kozube len za svetla plamienkov. Vidieť to v originálnom znení, zrejme by som siahol po plnom počte. Rád sa o tom presvedčím. 85%

Nádych... výdych... rozhliadnuť sa okolo... V rukách pevne stisnúť riadiacu páku a strmhlav vystúpiť nad oblaky. V žilách ti koluje adrenalín a kdesi v diaľke za sebou cítiš pach motoru nepriateľa. Žiješ? Žiješ. Áno, konečne, tu vysoko v tmavomodrom svete, medzi nebom a zemou, kde ti na krk neustále dýcha smrť, len tu a v tejto chvíli skutočne a naplno žiješ... ////////// Dlho som premýšľal nad tým, čo k nebeským jazdcom napísať. My sa s Ošiim chápeme a preto k jeho tvorbe pristupujem, narozdiel od množstva iných anime, ako ku ktorémukoľvek inému plnohodnotnému filmu pre dospelé publikum, ktorý sa špecificky nevymedzuje a znesie rovnocenné zrovnanie aj mimo pravidiel japonského animačného bloku. The Sky Crawlers sa relatívne ľahko pozerajú, ale ťažko hodnotia. Po technickej stránke sa im dá vyčítať máločo. Nech sa na to pozerám z ktorejkoľvek strany, spojenie krásne vyvedenej uhladenej kresby s dôrazom na detaily, fotorealistickej animácie (s ktorou Ošii koketoval už v pokračovaní Ghost in the Shell, ale tu je posunutá na úplne inú úroveň) a nastupujúcich chorálov sprevádzaných Kawaiovými úchvatnými melódiami je proste cool. Tak cool, že je ľahko možné prehliadnuť funkciu precízne budovanej povznášajúco poetickej atmosféry ako efektného obalu, ktorý zakrýva dobré diery a nedostatky. Nepristúpim však okamžite k obsahu. Prv, než tak učiním, musím podotknúť, že podobne ako v prípade iných Ošiiových filmov nespadá ani tento do jednoznačných úhľadných žánrových škatuliek, ktoré sme si pre pocit poriadku vymysleli. Nesie si prvky, ktoré sú (odvážim sa povedať) pre režisérovu tvorbu príznačné - uhladený audiovizuálny perfekcionizmus, kombinácia dychberúcich okázalých akčných sekvencií a rozprávania s filozofickým presahom, vhodenie diváka do dôkladne pripraveného alternatívneho univerza či drobné autorské detaily (napr. typický pohľad na vlastné ruky, ktorý je metaforou sebauvedomenia, skúmania svojej telesnej schránky, vnútra a identity). Lenže je to manierizmus, veľká bublina, ktorá s posledným záverom spľasne a ja mám strach, že sa u Ošiiho začína prejavovať marazmus. Napriek tomu všetkému si však predsa nemyslím, že sú The Sky Crawlers zlým filmom a rozporuplné hodnotenia prikladám nezmyselným očakávaniam divákov znalých jeho predchádzajúcej tvorby. Hneď tieto stanoviská vysvetlím. ////////// The Sky Crawlers sú skutočnými i samozvanými odborníkmi na anime kinematografiu považovaní za jednu z najväčších, ak nie najväčšiu udalosť roka 2008. Prívlastok "veľké animované kino" k nim sadne viac, ako k čomukoľvek inému; zážitok je to bez sporu strhujúci a neopakovateľný. Pri podrobnejšom skúmaní naratívu objavíme zaujímavý paradox: meditatívne tempo (týmto zdravím Hromina - na lepší výraz som zatiaľ neprišiel :-) ) snímky dokorán otvára dvere zámeru doviesť diváka k zamysleniu sa, dejom prestupuje alegorická postava doslova zastávajúca rolu nadprirodzena, ktorú samotní hrdinovia nikdy neuvidia, len jej stroj, na ktorého krídlach prilieta smrť, a tiež okrajové náboženské motívy. To všetko evokuje tradične vystavanú koncepciu mýtu, ktorá je ale vzápätí popretá v samotnej podstate snímky. Je to prosté - príbeh pokladá otázky, na ktoré nedáva jasné odpovede. Tým mýtus v klasickom ponímaní padá a my sa dostávame do ďalšieho z Ošiiových fikčných svetov, alternujúcich realitu alebo predpovedajúcich cestu, ktorou by sa ľudstvo mohlo uberať a ktoré využíva na hĺbavý ponor do ľudskosti, spoločnosti a identity jedinca. V tomto prípade je uplatnená principiálna časová neukotvenosť akcentujúca univerzálnosť témy (s priestorom je to už inak, keďže nám nie je nijak utajovaná skutočnosť, že sa nachádzame v Európe). Hybateľom deja a príčinou, ktorej dôsledkom sú vyvstávajúce otázky hrdinov je dlhotrvajúci ozbrojený konflikt dvoch strán, ktorý je, ako sa ku koncu dozvedáme z rozhovoru medzi Kannamim a Kusanagiovou, prostou hrou. Hrou, v ktorej neexistuje čierna a biela, len odtiene sivej. Hrou, ktorú už nehrajú štáty, ale vojenskí dodávatelia a v ktorej nebojujú ľudia, ale večne mladí piloti, ktorí nesmú dospieť a je im súdené padnúť v boji. Sú to bytosti bez budúcnosti, ktorých existencia je popretá večne prítomným rozsudkom smrti. Problém tkvie v tom, že sú nosné motívy a myšlienkové piliere filmu pri hlbšom zamyslení sa na ploche dvojhodinového opusu príliš slabé, ploché a nerozvinuté (rovnako ako núkajúce sa možnosti postáv a univerza), a v zásade neprinášajú nič vyslovene nové. To som sprvu filmu vyčítal, kým som si neuvedomil jednu zásadnú skutočnosť. Celý príbeh vnímame optikou hrdinov, ktorí neustále bojujú a umierajú, vo vzduchu i na zemi. Ich rola a klamlivá ilúzia života im nedávajú čas ani priestor na to, aby sa mohli vyvíjať. Pokiaľ prežijú dostatočne dlhý čas, ich počiatočná silná vnímavosť (ktorá je podporovaná i u diváka) a emócie sú postupne otupované a zasahuje ich vnútorný rozklad, telesný i psychický. Ich pohľad sa odráža v neľútostnom svete, ktorí pôsobí ako zrkadlo, nahliadajúce hlboko do ich duše, ktoré je však zahalené nepreniknuteľným čiernym závesom príliš ťažkým na to, aby ho dokázali strhnúť. A na tých, ktorým sa to predsa podarí, nečaká nič než smrť. ////////// The Sky Crawlers sú kontemplatívnym filmom, u ktorého nie je dôležité ani tak neinvenčné posolstvo a z neho vyplývajúca filozofia, v menšej miere sprevádzané veľkolepou akciou, ako intenzita vzťahu a komunikácie medzi divákom a postavami, ktoré ho udržujú uprostred diania a ktoré svoje otázky, podnety a úvahy smerujú, tak ako to Ošii chcel, k nemu. A práve v tom tkvie neobyčajná pútavosť a sila jednoduchého melancholického príbehu, ktorý vyžaduje úplnú odovzdanosť diváka. Osobne ma potešil výber hlasov pilotov. A smerom k Ošiimu opäť vyjadrujem, i keď tentoraz obozretnejšie ako kedykoľvek predtým, ešte stále spokojnosť. Toto je jazda na dlhú trať, ktorá predpokladá obtiaže pri utvorení jednoznačného postoja. A azda to je fakt, ktorý ma na nej zaujal najsilnejšie. 75-80%

Čo si budeme hovoriť. Terence Young nijakým majstrom spaghetti westernu rozhodne nebol. Jeho žánrový príspevok je nanajvýš priemerný, kultúrne rozdiely vo filme povrchné a z nich ťažiaci humor plytký, postavy na báze klišé archetypov ploché a zápletka snáď ani nemôže byť obohranejšia, pokiaľ neberieme v úvahu prítomnosť samuraja na Divokom západe.. Kamera ani hudba neoslnia a skutočným klasikám nesiahajú ani po špičky jazdeckých čižiem. Je to ale problém? Ani v najmenšom. Celé to totiž stojí a padá na vzájomnom prechcávaní sa troch westernových karikatúr, ktoré charizmatická trojica Charles Bronson, Toširó Mifune a Alain Delon posúvajú na vyššiu úroveň. Popri nich sa dá preniesť sa so zdvihnutým obočím ponad logické kiksy a chyby ako náhodné zhmotnenie sa zbraní či jedla, ktoré so sebou predtým postavy zjavne nemali. Čiže áno, skutočne mi tentoraz stačí trocha streľby, sekania mečom a pohľad na odhalené prsia Ursuly Andress. Na nejakú objektivitu sa môžem vykašľať :-) Guilty pleasure ako hrom. 75%