Paldiny

Skutočne čistý ľudský príbeh, bezprostredný, nefalšovaný, pri ktorom zaručene nezmizne úsmev z tváre. Francúzsky Dustin Hoffman sa vloží do opatery BBB (big black boy) čo mu odovzdá jedinú dôležitú vec a to vlastnú prirodzenosť. Obaja sa spriatelia a bez toho, aby o to výraznejšie usilovali si pomôžu navzájom. Čo je dôležité a u príbuzných filmoch veľmi vzácne, Nedotknuteľní ani raz neskĺznu do hlúpeho súcitu, o ktorý aj tak nikto nikdy nestál.

Chcelo to odvahu prísť s takýmto paškvilom v rýchlej a zbesilej dobe. NFS mohol byť naspídovaný road trip o 80tich minútach, lenže dakto sa rozhodol spraviť niečo výpravnejšie a film pohltila trištvrte hodinová vata. Skrátka dokonalý príklad, v ktorom stoja za videnie iba vybrané scény a zvyšok zostáva buď preklikať alebo pretrpieť. Hlavný predstaviteľ charizmy moc nepobral, jeho banda síce hláškuje a miestami úprimne baví (výpoveď v právnickej firme), lenže je len vylúhovaným odvarom tej z F&F. Aspoň jednotlivé závody vedia nakopnúť a neraz sa im podarí pripomenúť obľúbenú počítačovú hru. A či už piloti za volantom kľučkujú v protismere, alebo sa v lesoch hrajú na Hot Pursuit, je na čo pozerať. Lenže čo z toho, keď film v celku už nebudete chcieť vidieť znovu. Malý postreh čo som si všimol v rámci tunajšieho hodnotenia. Film si prešiel všetkými štádiami. Začínal v šedom odpade, potom sa cez modrú farbu na chvíľu rozžhavil do červena a aktuálne zaujal neutrálnu modrú pózu. Poznáte iný príklad, ktorému sa niečo podobné podarilo?

Najzábavnejší príbeh z prostredia Druhej svetovej vojny, ktorý sa nikdy nestal. Tarantino konečne opustil osobité témy a znovu dokazuje, že vie aj pútavo točiť. Jeho silná stránka tkvie v dialógoch, ten z predpremiéry s Dominicom DeCocom radím do osobnej TOP 10 toho najvtipnejšieho čo vôbec vzniklo. Waltz je neprekonateľný eliminátor a Brada Pitta by si priala mať na svojej strane každá strana. Rozdelenie príbehov do kapitol rovnako padlo na úrodnú pôdu, k tomu detailné skalpovanie a ultra krvavé strety. Spoločne s Pulp Fiction a Djangom môj najobľúbenejší Tarantino.

Viac sociálna dráma než horor, hororové prvky ale k videniu sú jak v upírskej zápletke tak romanci medzi hanblivým chlapcom a smädnou rovesníčkou. Ak sa na zápletku pozrieme z iného uhlu zistíme, že ide o obyčajný príbeh dvoch nepochopených ľudí a ich snahu si nájsť miesto v spoločnosti. Aj ono zaľúbenie osamelého páru nie je celkom úprimné a vzájomné sympatie vyplývajú skôr z podobného osudu než "pravej lásky". Vo filme nechýba ani pár hustých momentov, ktoré kamera šikovne sleduje spovzdiali ako by sa bála reality a aby toho nebolo málo atmoške dopomáha studená štokholmská zima.

Podobne slušná záležitosť ako Gotti, ešte aj odohrávajúca sa v rovnakom období a v jeho prítomnosti. Zo začiatku môžu rušivo pôsobiť prechody z bežnej kamery do dokumentaristickej, lenže potom sa čiernobiele filtre využívajú čoraz sporadickejšie a filmu to pomáha. Boss of Bosses dodržuje všetky pravidlá žánru, kde podobne ako tomu bolo pri Kasíne či Hoffovi sa hneď v úvode dozvedáme čo za osud hlavnú postavu čaká, pričom aj tu sa vnímanie finálnej scény mení. Na konci už memoriál Castellana poznáme, čo nás zaujíma, kto stojí za jeho spečatením. Zvlášť vyzdvihnem ľahkú orientáciu medzi postavami a ich rodinami, vyzdvihnem preto, že scenár dovolí iba hlavnému bossovi a možno slúžke ukázať niečo zo súkromia, pričom ostatní si vystačia s väčším či menším priestorom bez toho, aby im bola venovaná detailnejšia lupa. A možno pomohlo stretnutie s postavami v iných filmoch. Charizmatický Palminteri má moje sympatie a mne nezostáva nič iné než fandiť jeho šarmu, víziám aj romániku čo spôsobí v súkromí malé tornádo. Poteší tiež hudobný motív, poctivé vykreslenie doby a zopár slušne prevedených čistiek. Na televíznu produkciu ďalší zo zdarilých projektov.

Som si istý, že na papieri vyzeral film lepšie. Hlavnú záporáčku tu predstavuje minulosť a tá je známa tým, že ubližuje najviac. Horolezkyňa už túto horu bolestí nedokáže znášať, tak sa rozhodne ukončiť púť na tejto zemi svojim posledným výstupom. Lenže všetko zmení stretnutie s polomŕtvym chlapíkom, ktorý dostal rovnaký nápad. Matematika velí, že mínus a mínus robí plus a tak sa má myslenie oboch začať meniť. S podobným námetom som sa ešte nestretol, obrázky prírody sú tiež vábivé a búrku by som zažiť nechcel. Čo film zráža dole sú ťažko uveriteľné situácie, kedy chlapík, ktorému by ste tipovali predposledné nadýchnutie, prežije nemožné. Bez vybavenia, skúseností a s nulovou motiváciou žiť postupne absolvuje zostup z hory, ľadový kúpeľ či pád, po akom by ste si rátali kosti. Považujem to za nezvládnutú ochrannú známku filmárov, ktorí namiešali do skutočného príbehu toľko absurdít, že som sa cez to nedokázal preniesť. Škoda, keby film nechali plynúť bez dramatických mission impossible príkras, mohla z toho byť uveriteľnejšia a tým aj pozerateľnejšia záležitosť.

Nádherná rozprávka s nádherným posolstvom aké je dnes snáď ešte aktuálnejšie než v dobe vzniku. Ani neviem čo chváliť viac, krásnu hudbu, nadčasové triky či nesmrteľné sympatie k rozprávkovým figúrkam, z ktorých si je možné obľúbiť akúkoľvek. Za mňa víťazí hafan Falco, v minulosti som tiež neraz upustil slzu za štvornohého Artexa čo zmizol v močiaroch. Nekonečný príbeh sa stal právom klasikou klasík akú keď nesledujete detskými očami, nemá význam v tom pokračovať. Stačí mrknúť na suchárov z Metascore, ktorí filmu udelili podpriemernú známku 46 zo 100.

Svet fantázie v núdzi opäť povoláva Bastiana. Toho síce hrá iný herec, rovnako jeho otca, ale rozprávkovú atmosféru si pokračovanie udrží. Tvorcovia si šikovne poradili s rozdelením knihy, keď prakticky druhý diel zoštopkali z toho čo nebolo jednotkou sfilmované. Príbeh poukazuje na chamtivosť, háji vnútorné hodnoty aké sa zvyknú zapredávať takzvanej prázdnote. Moc pekná metafora bola použitá so strácaním spomienok, čo sa v podobe guličiek rozkotúľajú po každom prianí. Rovnako ma zaujala myšlienka o knihách aké ponúknu zakaždým nový príbeh, nech ste ich stranami prešli alebo nie. A síce som mal miestami pocit, že sledujem princeznu Leju a Luka Skywalkera, druhá kapitola Nekonečného príbehu sa za seba hanbiť nemusí.

Až také zlo som nečakal, predsa len režisér už jednu trojku obstojne zvládol. Pokojné úvodné minúty rovnako vôbec nepripravili na to peklo čo malo nasledovať. Prvé náznaky prichádzajú výletom do fantázie aká pripomína skôr príbytok Flinstonovcov. Do toho zajačik z Alicinej krajiny zázrakov, Kameňožrút z Teletabbies a najsmutnejší pohľad je na Falca, ktorý počas natáčania prechádzal chemoterapiou. Ta pravá hrôza prichádza, keď sa knihy zmocňuje banda chuligánov a po tom čo sa rozprávkové bytosti dostávajú do sveta živých už nedokážem vzdorovať slzám. A síce sú pod filmom podpísaní hlavne Nemci, ale ja tomu neverím, iba americká propaganda mohla do scenáru vtesnať narážky na všetky hollywoodske celebrity a výdobytky doby. Kameňžrút sleduje televíziu, trpaslík sníva o Vegas! Toto absolvovať bolelo ako už dlho nič.

Chvála nebesiam, že film nebol o 10 minút dlhší, lebo by som skapal nudou a hlavný úchyl by si ma do rána našiel, zneužil a zobedoval. Niečo tak príšerne amatérske a uťahané som už dávno nevidel. Film popisuje mladíka, ktorému sa život zlomí v momente, kedy príde o prácu "čističa mŕtvol“ a hneď na to aj o spanilú polovičku. Práve kvôli nej si nosil prácu častokrát až domov, aby mohli po nociach spoločne splanúť v ľúbostné orgie. Tie sú samozrejme zhnité, kontroverzné a nevhodné pre romantický večer konzervatívneho páru. Nekromantik sa nesnaží o nič iné, než byť provokatívny a to mu kvôli hromade príčin nevychádza. Film paradoxne nezhnusí svojim obsahom, ale takmer nepozerateľným spracovaním. Odmyslíme si hudbu, častokrát pripomínajúcu talianské zombie trashe a na kolene napísaných 7 dialógov, narazíme na nesúvislú zmesku scénok aké nemajú opodstatnenie. Nechápem na čo sledujeme bezvýznamný film v kine spoločne s postavami a už vôbec nerozumiem k čomu sa každá malá potreba musí vykonávať pred objektívom kamery. Režisér chcel pravdepodobne osloviť aj tých najväčších gurmánov, len akosi zabudol, že točí film. Prvého Nekromantika tak ledva spasí zopár slušných scénok (cmúľanie oka, kúpeľ s mačkou či vyvrcholenie s nožom), ktoré to spolu s námetom vyšplhajú aspoň na symbolickú jednu. Preto sa netreba nechať zmiasť odbornými výkladmi, ktoré Nekromantika obhajujú pre jeho skryté metafory. Ľudia, žiadne v ňom nehľadajte, žiadne v ňom nie sú, po filmovej stránke je to špina zarytá za nechtami.