Paldiny

15% fyzika a 85% chémia .. tá ľudská. Nakoniec celkom milé prekvapenie, ktoré viac poteší bežného diváka než profesora Akadémie vied. Ten si moc existenčných otázok asi nepoloží. Civilne poňatý príbeh je rozprávaný s citom, miernou dávkou humoru a najmä bez zbytočného pátosu a mačkania emócií. Scény so zhoršujúcim sa stavom sú prirodzene silné a zobrazujú postavy v nelichotivej situácii, kde sa musia vysporiadať s ťažkou skúškou ako obyčajní ľudia. Zaujala výborná kamera čo niektoré udalosti (svadbu, výlety s deťmi) poníma čoby vkusne natočené domáce video, do toho hrajúca príjemná hudba. Klobúk dole pred dabingom i keď by občas neuškodilo použiť titulky, predsa len Stephena v pokročilom stave choroby nie je najlepšie rozumieť a síce ostatné postavy šikovne parafrázujú jeho repliky, pár dôležitých reakcií sa vytráca. Zlatá soška ale končí v správnych rukách, možno dám nakoniec šancu aj tej Dánskej deve.

Nicolas Cage a 8 milimetrové snuff porno. Veľký plusový bod za látku a druhý za skvostné spracovanie. To je ako práca detektíva Toma Wellesa, zo začiatku rutina, len ďalší džob postupne gradujúci do amoku s osobnou dohrou. Oceňujem, že si scenár neberie servítky a venuje sa téme dosť detailne, zároveň nemá strach chladnokrvne obetovať sympatické vedľajšie postavičky. Vynechať ešte hollywoodsku rodinnú nedotknuteľnosť, mohla byť výsledná známka ešte lepšia. Holt, laťka stojí vysoko a máloktorý film sa jej dokáže priblížiť.

Purpurové rieky zásluhou zápletky okamžite vtiahnu do deja. Indície porozhadzované do dvoch prípadov aké skrížia cesty dvom detektívom, hrajú v jeho prospech, rovnako tu prítomná francúzska elita. Prostredie univerzity, chlad z prítomných hôr a večne upršaného počasia výborne zapadajú do nálady akú nevyvedie z miery ani pár na efekt natočených scén (bitka v garáži) či epizódne roličky komických policajtov ktorých prehrávanie neprišlo príliš komické. Pre mňa tak ďalší zo silných zástupcov temných krimi - thrillerov aké započalo pri Mlčaní jahniat a po pár rokoch bolo vypilované pánom Fincherom.

Niečo od Ritchieho, niečo od Tarantina a zvyšok patrí Duffymu. Ten prispel svetu modernou, uletenou a ultra drsnou gangsterkou o páriku čističov ľudskej spodiny, ktorí sú sudcovia a kati zároveň. Má to 4-5 výborne napísaných scén a dokonalého detektíva akého šarm a schopnosti degradujú iných detektívov do úlohy poslíčkov s kávou a bagetami. Chvíľu si možno budete zvykať na svojský štýl spracovania, ale v momente keď ho dostanete pod kožu si túto premyslenú a po všetkej počestnosti nekorektnú oslavu spravodlivosti užijete. Aj napriek tomu, že udalosti nedovolili filmu vydržať v kinách si film na seba pekne zarobil na iných frontoch. Aj preto je pre mňa záhadou, prečo režisér nedostal viac príležitostí a zostal režisérom jediného filmu, teda dvoch ak rátam pokračovanie po desiatich rokoch. P.S. Po jeho zhliadnutí už chápem.

“Je lepší zhořet než vyhasnout“ Tým sa riadil nesmrteľný Kurgan a tým sa mala riadiť aj Lambertova kariéra, ktorá tu dosahovala svojho vrcholu. Christopherov Highlander boduje ponurosťou akú umocňuje nádherná škótska krajina, osudová živelnosť Queenu tak i výrazná kamera čo neobstojí na jednom mieste a keď už niekde nekrúži, potom sleduje dianie z najviac atraktívnych uhlov. Triky už za tých pár jesení zostarli, dilema o večnosti pretrváva. Časté prelínanie časových období funguje i napriek tomu, že každé hrá inú nôtu a každé iný príbeh. Filmu ale neškodí, práve naopak pôsobí dynamicky a vôbec nie preplácane ako by sa mohlo zdať. V chýre bezmenných postáv, okrem slávneho dua, najviac zažiaril a príjemne osvieženie pripravil sotva 27 ročný zlý hoch Clansy Brown, ktorému rola tak neskutočne sadla, že svoju charizmu doživotne zapredal záporným úlohám v akých si ho pamätáme napríklad zo Shawshanku. A ako sa scenár neustále vracia k hlavnému mottu "iba jeden môže zostať", ostávam s rovnakým postojom voči pokračovaniam. Žiadnemu nedovolím useknúť korunu a podupať kultový status originálu aký si plne zasluhuje.

Novému Tarzanovi sa predsa len niečo podarilo, prebudiť záujem o toho pôvodného s Christopherom. A že som si ho užil, najmä prvú polovicu z pralesa, áno skutočného lesa, kde had hral hada, puma pumu, opice ľudia v slušných opičích maskách. Tarzan ešte s ľudskými schopnosťami sa držal pri zemi a keď už využíval transport liano - expresom bolo to od stromu k stromu, nie ako z TGV. Dostala ma drsnosť, zasiahli tragické okamihy, držalo napätie a atmosféra. Po tom čo sme sa presunuli do Britského sídla, Tarzan začal hľadieť do tváre snobskej spoločnosti, aby pochopil, že úprimnosť tu nesídli a domov na papieri nie je pre ňho skutočným domovom. Celá škála emócii je cítiť a to často bez slov. Samotný vrchol čaká pri otváraní múzea so všetkými mŕtvymi exemplármi a následnou popravou aká ho presvedčila, že ani románik s atraktívnou Jane nezabezpečí šťastný život. Záverečné au revoir kultivovanej spoločnosti je už len logickým vyústením, na ktoré by si dnešný veľkofilm sotva trúfol. Pekne sa tak potvrdilo, že starý Tarzan schová toho nového, drahšieho, veľkolepejšieho do kapsy a iba dokazuje o aké zbytočné pokračovanie (remake ?) šlo.

Ako popísať Bugsyho život? Snáď len život človeka čo chcel zapoľovať na Mussoliniho, ale keď dostal nápad s kasínom v púšti, tak si to rozmyslel. Najbúrlivejšie obdobie mafiánskeho playboya sebou prináša jednu vyšperkovanú scénu za druhou. Dôkazom je prvá hodina čo nedá vydýchnuť, ale zároveň s tempom TGV pôsobí kvapku povrchne. Tá druhá sa zameriava na samotnú realizáciu a nosí jediné mínus v chovaní postáv, ktoré podaním ruky vybavujú miliónové zákazky. Viem, že byrokracia patrila iným, ale skutočne podsvetie nepotrebovalo žiadne záruky? Najväčšia sila tejto gangsterky spočíva v jej retro podaní. Banálne udalosti sa dejú originálnym spôsobom, kde aj obyčajnú romancu sledujeme spoza bielych závesov. Vyšší rozpočet dovolí vychutnať si pohľad do ulíc, skvelí herci zas predobrazy skutočných postáv. Starú školu tu cítiť a právom to ocenili aj Akademici.

Kvalitná dvojdielna mafiánka, vysielaná ešte na Hallmarku. A síce televízna produkcia nedovolí explicitnejšie zábery, svoje si príbeh Josepha Bonanna zastane. Sledujeme v ňom život Bonannovho otca, detstvo na Sicílii, odchod do Ameriky, ťažké časy, prvú výpaľovňu, vzostup v rebríčku bossov aj samotnú vojnu rodín. Martin Landau vlastní najväčšie miesto na plagáte, rovnako prvú pozíciu medzi hercami, na plátne je vidieť možno 10 minút a častejšie ho počujeme iba ako hlas rozprávača. Mladšia verzia v podaní Bruce Ramsayho bola však dobrá voľba. Charizma ani herecké predpoklady nechýbali, dobový výraz tiež, sem - tam prekvapí snímka napínavou atmosférou, najlepšia scéna jednoznačne posedenie pri stole, kde sa rozhoduje o osude Bonanna za urážku miestneho kápa. Zvyšok priemer až nadpriemer, ktorý ohodnotím vyššie. Gangsterky mám jednoducho rád a aj táto pod TV záštitou dokázala celé tri hodiny udržať pozornosť. Zrovnanie s najväčšími mafiánskymi eposmi nechajme stranou čo je asi najlepšia rada pre sčítaných, ktorí by nebodaj očakávali ďalšieho Kmotra. Tu sa operuje s menšími zbraňami, podstata ale zostáva rovnaká, rodina / tradície / zásady / česť sú na prvom mieste.

Bublá v tom pátos, bublá v tom naivita, lenže príbeh o Williamovi Wallaceovi má hrdého Williama Wallacea, monumentálnu výpravu a špinavé bitky, v ktorých hrá úlohu blato, krv, odťaté končatiny i svinskí Judáši čo sa starajú o pozornosť a nezlomné divadielko na javisku šibenice. A síce nikdy nešlo o srdečnú záležitosť a slzy som si schovával pre iných hrdinov, ku Gibsonovmu eposu si raz za čas cestičku nájdem.

Behom týždňa som si dal dve kolá a s tým druhým prišlo mierne vytriezvenie. Poctivá filmárčina, akej sa dopodrobna venujú iní päť hviezdičkári, je nepopierateľná a dáva o sebe vedieť koncertom pred kamerou aj za ňou. Na čo sa teraz zameriam ja, bude stránka druhá. Úvod ako od Kubricka, bez dialógová audiovizuálna smršť čo dokázala otupiť zmysly, ale do takej miery až som si neuvedomil, že nesledujem citáciu Kubricka, ale Kubricka preneseného do roku 1898. Ďalej vzťah Daniel - Henry čoby spojenie dvoch odlúčených bratov. Neprišiel vám povedomý? Ja v ňom vidím kópiu Michaela a Freda Corleonovcov, submisívnosť, pokoru, neskôr zradu brata Henryho, tak dominantnosť, otvorenie náručia, neskôr radikálny trest magnáta Daniela. Rovnako som si prvýkrát nesprávne vyložil finálnu dohru so synom aká svojim doslovným vysvetlením (čo som pôvodne za doslovné nebral) do istej miery ospravedlňuje jeho konanie na vlakovom nádraží a vlastne aj v onej scénke čo beriem ako mínus. Takto dochádzam k bodu kedy veľmi nerád prehodnocujem na stále pekné 4* za silný príbeh, silných hercov a silné scény, ktoré si ale trochu nešetrne vypožičali to najlepšie z minulého storočia.