SeanLSD

Rozmýšľam, či sa D. M. Paul snažil o SKALU 2 alebo PREPADNUTIE 3: NOVÝ ALCATRAZ. Každopádne to nie je vôbec márne, v pohode priemerný akčňák, ktorý mohol byť s vybrúsenejším scenárom a Bayovou réžiou parádny, hoci Seagalova akcia nestojí za veľa a Ja Rule je skôr pitvoriaci sa orangutan, než sympatický parťák. Steven je tu v takom strašnom utajení, že si dokonca zapáli cigaretu!

Odmietam Scottovho NAPOLEONA hodnotiť, kým neuvidím CELÝ film. Lebo to, čo ide v kinách, je evidentne len veľmi nahrubo osekané torzo, čo musí byť jasné každému divákovi, ktorý nie je slepý alebo sprostý. Stačí sa pozrieť na stopáž kinoverzie a údajného „director´s cutu“, Stále síce nie je veľmi jasné, v akej dĺžke a kedy bude prístupná, ale ďalšia hodina či dokonca dve navyše musia vytvoriť celkom iný – a trúfam si povedať KOMPLETNÝ - zážitok. ___  Scenár Davida Scarpu síce ide dosť neoriginálnou metódou napoly po rovine práce a napoly vzťahu a k tomu ešte otrocky chronologicky, ale je spracovaný extrémne poctivo a vyberá zaujímavo kontrastné epizódy, dáva nám s Bonapartom precítiť veľký triumf hneď vedľa sklamania či neúspechu a legendárneho vojvodcu stavia proti mužovi z mäsa a kostí. ___ Prvá polovica, povedzme až do toho rozvodu, je nádherná - strieda veľké dejinné udalosti s osobnými okamihmi, vystihuje charakter doby aj náladu spoločnosti a ukazuje ľudsky intímny aj dejinne politický rozmer svojho hrdinu... - a čo je najdôležitejšie!, každá scéna je dotiahnutá, vypointovaná, zasadená do celku... všetko tu dáva zmysel, má svoj rytmus, osobitú atmosféru, napriek veľkolepému záberu a rozmáchlosti nechýba cit pre detail a emocionálne dramaturgické doznenie, ako napríklad keď po dobytí Toulonu vytiahne z hrude svojho mŕtveho koňa delovú guľu, hodí ju pobočníkovi a odkráča. Napoleon ako vojvodca, štátnik, človek, muž… všetkým týmto jeho podobám sa scenár venuje.___ Ale postupom času akoby začal tlačiť čas... a scény sú stále kratšie a stále necitlivejšie ukončené. Vykreslenie doby a reflexia spoločnosti úplne miznú, Napoleonovi spoluhráči a protihráči (ale aj jeho vlastné dieťa, okolo ktorého sa predtým točila polovica všetkých jeho starostí) sa zjavujú a miznú podľa akejsi záhadnej logiky, ktorá by scenáristovi prvej polovice bola dobrá len na poklepanie si po čele... Čím viac sa preklápame do druhej polovice, tým viac to vyzerá, akoby opraty preberal nejaký netrpezlivý strihač, na doznenie a atmosféru nezostáva čas, scéna či rozhovor sa strihne hneď ako je zdelená podstata či fakt, len aby sa ušetrilo ďalších pár sekúnd...  a trpia tým dokonca stále viac aj veľkolepé bitky, ktoré Scott miluje (a ktorých absenciu či komornosť by mu jeho diváci neodpustili). Kým Slavkov je ešte nádherne natočený a emotívny, ďalšie „povinné“ súčasti ako výprava do Ruska atď. sú už podozrivo krátke a Waterloo vyslovene únavné a nezábavné... nie preto, že by som bol už vtedy unavený z dĺžky filmu, skôr z toho uvedomovania si, ako sa ponáhľajú do cieľa. Nielenže nemajú pozadie a strácajú tak účinok, ale svojou rozmáchlosťou začínajú byť vyslovene nudné… ___ Existencia (o hodne) dlhšej, takpovediac plnohodnotnej verzie sa tak zdá neodškriepiteľná. Aj keď v nejakých rozhovoroch Ridley tvrdil niečo iné… Už od začiatku som veľmi neveril tomu, ako chcú do jediného (veľko)filmu so všetkým, čo k tomu v súčasnosti patrí, napratať celý Napoleonov život. Hodila by sa aspoň trilógia. Ale také Ridley neľúbi. Zatiaľ sa zdá najzmysluplnejšie vysvetlenie, že v prípade NAPOLEONA akoby sa obrátilo zaužívané pravidlo, pri ktorom rozšírená verzia poskytuje o pár minút dlhší zážitok pre fanúšikov filmu alebo dokreslenie niektorých postáv či línií, ktoré sa kvôli dĺžke nedostali do kina, tie odvážnejšie dokonca alternatívny záver. V tomto prípade ale enormná dĺžka kdekade udávanej „režisérskej verzie“ a evidentná osekanosť kinoverzie naznačujú skôr opak – že ona bola celkovým filmom, z ktorého sa pre kiná urobil akýsi polouspokojivý výcuc. ___  Do pozornosti kladiem ešte záverečné titulkové info, ktoré nás poučí, že Napoleon Bonaparte vybojoval 61 bitiek – ale v súlade s celým filmom z neho nerobí legendu, ktorú by podporilo tým, koľko z nich bolo víťazných (pretože na túto zdanlivo jednoduchú otázku nie je už vždy tak jednoduchá odpoveď...) ale uvádza koľko pri nich zomrelo vojakov. Pri tých číslach už tie víťazstvá tak úžasne nevyzerajú...

Na jednej strane ste okúzlení tým absolútnym umeleckým majstrovstvom, keď si pri každom jednom zábere uvedomujete, aká makačka to musela byť všetko to okienko po okienku rozpohybovať a poskladať dokopy ( aj keď je tam hromada dobre zamaskovaných digitálnych trikov...) – a aby to ešte tak dokonale a krásne vyzeralo ! Na druhej, ak je vo vás ešte dosť dieťaťa, vás musí okúzliť ten čistý a tak parádne klapajúci príbeh prebiehajúci na jedinej povale, ktorá ale dokonale zastúpi celý šíry svet, kde sa dá donekonečna putovať a kde vás čaká nespočetne tajomstiev a prekvapení. A ešte niečo tu je... NA PŮDĚ vyvoláva jeden z tých dokonale zvláštnych pocitov nostalgie, s ktorými sa neviem vyrovnať, pocit bolesti nad odhodenými, zabudnutými a zaprášenými hračkami, ktorých by som sa pritom sám asi nedotkol, ba dokonca, ktoré na mňa pôsobia strašidelne, a čo nerád priznávam, hádam až odpudzujúco. A to ma strašne mrzí. Som rád, že si preto žijú svoj vlastný šřastný život a je im šumafuk, aké zmiešané pocity vo mne vyvolávajú.

Tak ja neviem. Bridí sa mi robiť si srandu, nemyslím, že tvorca ako je Caro by sa dal strhnúť na pseudofilloozofickú spatlaninu, hoci psychedéliou to nie zaváňa, ale priam smrdí. Toto je jeden z tých filmov, ktoré ma donútia zistiť si o sebe niečo, rovnako ako o tvorcoch, nech samôžem s pocitom spravodlivosti rozhodnúť, či ide o _____ alebo ____ Nejak som to totiž nepobral. Čakal som dlho, už som skoro aj pospával, uniklo mi niečo alebo mi už nepálilo ? Podľa tunajších komentárov zrejme nie. Dodíval som sa dokonca, jednak zato, že to mám vo zvyku, jednak zato, že ma to fascinovalo a nevedel som si predstaviť, kam sa táto bizarnosť v nasledujúcej chvíli vydá a kam po tej hodine a pol doputuje. Vo výsledku neviem rovnako, ako som nevedel celý čas. Je načase rozbehnúť internet.

Práve včera som sa bol na hrade pozrieť. Chodievam tam vždy, keď mám cestu okolo a čo i len chvíľu času... - vlastne i keď nemám – a hlavne si ho nechám málokedy ujsť za výnimočnej atmosféry. Je nádherný za hocijakého počasia a v každom ročnom období, rovnako ako výhľad z neho. Včera brutálne snežilo, tak ako už v tomto storočí nezvykne, mrzlo, tvorili sa záveje a nikde nebolo ani nohy. Dýchalo to tam fantastickým tajomstvom vekov. Nebyť pruhov svetla z lámp, dalo by sa uveriť, že som v stredoveku. Kontrastné tiene a tance snehových vločiek v ožiarenom priestore na pozadí veľkolepej architektúry ten pocit ešte umocňovali. Zhodou okolností som mal so sebou kameru a tak som ju vytiahol a skúsil urobiť aspoň zopár záberov a roztrasených jázd, kým mi úplne neskrehli prsty. Neboli bohviečo, rozhodne nie také, aké by si toto miesto zasluhovalo a už vôbec nie také, aké by som si predstavoval hýrivou fantáziou, prejemnelým okom a dokonalými digitálnymi obrazmi, ktorými je naša doba preplnená. I tak si však trúfam povedať, že nie sú o nič horšie ako tie Hackenschmiedove o 80 rokov staršie. Očakával som ďaleko viac od svetoznámeho filmára než kĺzanie pohľadom po fasádach a občasné uľpenie na náhodnom detaile. Z toľkého bohatstva prostredia i možností techniky a kompozície vyťažiť tak málo ! Nemôžem to akceptovať ani z hľadiska fotografického štýlu jeho novej vecnosti ani z hodnoty dobovej fotografie, Pražský hrad sa za ten čas, čo delí naše pokusy s kamerou, zase až tak nezmenil... a každý môj vlastný letmý pohľad naň ma uspokojuje neporovnateľne viac než tento dôkladne nenápaditý kus, provokujúci iba závratnou fádnosťou - alebo fádnou závratnosťou ? Nuž, v jeho dobe to možno bola avantgarda...

Medailóniky slovenských národných parkov v klasickom, skoro až archaickom formáte poetických krátkych filmov. Veľmi krásne realizované, ale vhodné skôr len ako prehĺad pre úplných neznalcov, pre mňa, ako asi aj väčšinu divákov, ktorí sa o tému zaujímajú, je to príliš stručné, náhodné, výberové... Každá časť obsahuje hlavne krásne zábery prírody, k tomu dve-tri zaujímavé aktuálnejšie informácie z poslednej doby a zopár chránených druhov na ukážku... Uvítal by som - a kľudne od toho istého autora - rozvedenie aspoň na hodinové filmy, ktoré by boli nejako viac systematicky utriedené a informačne bohatšie.

Odkedy sám žijem na samote u lesa - hoci ľudí je tu viac, než by sa jeden nazdal - a do toho chčije a chčije, mal by som viac oceniť túto klasiku, ktorej som nikdy celkom neprišiel na chuť. Vždy raz za čas si to znovu pozriem, lebo mám pocit, že som to asi nevidel celé, a potom na konci zistím, že predsa len áno. Je to klasicky svěrákovské, ľudsky teplé a každodenne poetické - navyše z vidieckeho prostredia, takže až tak akosi pozdně hrabalovsky pôsobivé. Dokonca to aj natočil JIří Menzel, takže NA SAMOTĚ U LESA tak celkom klamne, no veľmi krásne zapadá do radu jeho hrabalovských adaptácií, ktoré realizoval predtým aj potom. Ale obaja, Menzel aj Svěrák, spolu či oddelene, natočili aj o hodně lepšie kúsky.

Pomník zrejme najslávnejšíemu slovenskému muzikálu - ktorý vlastne pritom nie je slovenský (a tá typická poľská irónia a nadhľad je na tom bohovsky vidieť) - a slovenskej hereckej elite 20. storočia. Dielo básnika Ernesta Brylla a skladateľky Katarzyny Gärtnerovej malo v Poľsku premiéru v roku 1970 a dosiahlo vyše 600 repríz. Na Slovensku odštartovalo v 1974 v naštudovaní režiséra Karola L. Zachara, dramaturga Antona Kreta a choreografa Štefana Nosáľa a počtom 648 repríz sa stalo najúspešnejším počinom činohry SND, neskôr ešte k tomu úspešne inscenovaným v početných ďalších divadlách.

Odzbrojujúca dokonalosť filmovej formy tohoto diela, v ktorom je vyslovene perfektná každá jedna zložka filmovej práce, mi bráni analyzovať tento film hlbšie psychologicky. Nabudúce.

Najlepší hraný dokument, čo som kedy videl. Naozaj. Chcem to vidieť znovu a znovu! (10. hodnotenie = 82 %)