SeanLSD

Pomalejší tón rozprávania než je zvykom v ponorkových filmoch, kde býva dejisko dosť často iba efektnou kulisou pre akčný dej plný zvratov, bublajúceho napätia, vriacich vzťahov a neodvratne sa stupňujúceho šialenstva. Posolstvo sa v nich síce vydolovať dá, ale prednosťou tohto filmu je, že si pôsobivú akčnosť odpustil a zameral sa ani nie tak na postavy hrdinov ( a aspoň raz sa to dá tvrdiť skutočne a doslova ) ako všeobecne na ľudský aspekt. Herci síce odviedli iba štandardný výkon, čo som nečakal, ale možno to bolo prínosom - o to silnejšie potom pôsobí osud posádky ako celku. Realizmus snímky podporuje tentokrát aj Klaus Badelt, ktorý v tom istom roku dokázal, že vie stvoriť mimoriadne melodické a nosné motívy, no tu sa znovu nádherne prspôsobil a jeho hudba je nanajvýš vhodná - bez pompéznosti, ktorá by rušila. Vrcholom diela sú samozrejme scény s reaktorom . . drásavo silné - až priveľmi - a vzhľadom k závažnosti témy je nasledujúce napätie, hrdinstvo jednoduchých námorníkov a rozčarovanie z ľudských dejín, rovnako ako absurdita pohnútok a špinavé zámery politiky mocných úplne jasné, zrejmé a pochopiteľné - jedny sa nám zhnusia, druhých nemôžeme neobdivovať a nesúcitiť s nimi. Predsa len je to iný pocit, keď sledujeme fiktívny príbeh, čo aj ako závažné otázky by riešil. Sčasti to aj chcelo odvahu, pustiť sa do tejto témy a možno bolo najväčším šťastím pre tento film, že réžiu dostala Kathryn Bigelowová, pretože neviem - stále sa mi akosi zdalo, že v tej citlivosti a umiernenosti cítiť ženskú ruku. A to je dobre . .

Rozbehlo sa to celkom sľubne, ale veľmi rýchlo bolo zrejmé, že je to len ďalšia neoriginálna zlátanina na zabíjanie času. Jean-Claude rozhodne neprekvapil, iba ak tých, ktorí čakali, že konečne vyprodukuje niečo schopné. Pozrieť sa to dalo, ale mimo celkom vydarených akčných scén a pohľadnej židovskej policajtky to naozaj za veľa nestálo. Keby si aspoň ujasnili žáner a keď už ani to nie, tak nech sa potom aspoň netvária vážne, preboha !

Prostredný film z Felliniho "trilógie samoty" nebol prijatý veľmi priaznivo a režisér sám priznal, že sa mu trochu vyšmykol z rúk už na začiatku, keď zistil, že pôvodne zamýšľaný námet z veselého uvoľneného prostredia rozličných zlodejíčkov sa ani zďaleka nepribližuje realite. Ja som bol však milo prekvapený, najmä hereckým obsadením. Úplne neodolateľný bol opäť Fabrizi v úlohe bezcharakterného hajzlíka, Basehart bol sympatický, ale jeho rečiam sa nedalo veľmi veriť a Crawford mohol možno umierať trochu kratšie, hoci mne osobne to nejako veľmi neprekážalo. Zásadný problém bol v tom, že sa Fellinimu nepodarilo tak ako v DARMOŠĽAPOCH rovnomerne sledovať všetky 3 hlavné postavy ( a vlastne sa o to ani nesnažil, pričom však v divákoch vyvolával taký dojem ). Mimoriadne vydarené scény sú tak striedané občasnými hluchými miestami, hlavne vtedy, keď sa snaží vyvolať súcit, ale scenár pritom napísal tak, že s nimi súcitiť jednoducho nemôžeme, hádam s výnimkou Picassa, aj to len prostredníctvom jeho rodiny. Hrôzostrašný rozpor je potom aj v závere filmu, keď sme už hotoví uveriť poslednej nádeji a spáse pred smrťou, ale Fellini zase vytrestá divácke očakávania a zisťujeme, že Augusto skutočne svojich komplicov klame a získané peniaze nedal chromej dievčine. Žeby ich chcel vrátiť potom ? Najkrajšou časťou tak zostáva sekvencia s novoročným večierkom vedeným arogantným a ignorantským Rinaldom, ktorá je predzvesťou SLADKÉHO ŽIVOTA. Fellini tu so svojim osobitým majstrovstvom plynulo preskakuje z postavy na postavu, predstavuje nám charakteristické typové osadenstvo a z krátkych výstrižkov ich konania a rozhovorov umne splieta obraz kvázinoblesnej "smotánky", ktorá zbohatla na bohviečom a ktorá ( okrem iného ) nemá ( alebo iba neprejavuje ? ) veľa vkusu ani inteligencie. Naši traja hrdinovia však ešte aj oproti nim vyzerajú úboho a amatérsky, bezcharakterne a nenapraviteľne. No čo už, prachy sú prachy, a tak to bolo aj bude . .

Svojim posolstvom predchnutým kresťanským duchom je tento film, ktorý Felliniho preslávil po celom svete, jednoducho krásny a čistý ako Duch svatý. Z pôvodného zámeru vytvoriť "chmúrnu rozprávku" vzniklo nadčasové veľdielo, ktoré má čo povedať každému, kto je ochotný načúvať. Film, ktorí jedni označili za "zradu neorealizmu" a druhí zas vyzdvihovali jeho "čisté kresťanstvo", pritom nebol myslený ako jedno ani druhé, šlo len čisto o vyjadrenie autorovho pohľadu na svet, strachu zo samoty, vízií zániku, znechutenia z našej civilizácie a nádeje, že ľudské hodnoty napriek všetkému pretrvajú. Nezačnem radšej rozoberať, či sú oné vyzdvihované hodnoty položené na správnych základoch alebo sú iba útechou pre slabých, chudákov a hlupákov, odpoveď by som aj tak nenašiel. Podstatné je, že CESTA je silne znepokojivá, nenechá diváka chladným a prinúti ho rozmýšľať, čo bol presne jeden z cieľov, ktoré Fellini svojimi filmami chcel dosiahnuť, hoci si to možno ani sám neuvedomoval. Každopádne, neexistuje vo svetovej kinematografií veľa filmov vyjadrujúcich sa tak výstižne a pôsobivo k téme pokory. Mám len trochu problém s tým, že je pre mňa z filmového hľadiska trochu málo výrazný, inak by som s hodnotením neváhal.

Už vo svojom prvom samostatnom filme sa Fellini ukázal ako filmár schopný skvelého vedenia hercov, navodenia zápletky a udržania príbehu v napätí, obdivovateľ Ríma a skvelý pozorovateľ človeka, ale hlavne výnimočný satirik. Jeho ostrý výsmech ľudskej hlúposti a malomeštiactva je na námete zo sveta brakovej literatúry viditeľný až nepríjemne jasne a chvályhodnou zásluhou je aj fakt, že dej neskĺzol do trápnej frašky alebo banality. Herci sú skvelí, hoci sa vôbec nečudujem vtedajším producentom, že odmietali Sordiho vo filmoch, lebo je vraj ľuďom nesympatický. Do onej rovnako nesympatickej úlohy velikášskeho zbabelca sa ale hodil dokonale. Naozaj sa tomuto filmu nedá veľa vyčítať, iba ak to, že je omnoho menej zábavný ako režisérove ostatné, respektíve neskoršie filmy, oproti ktorým jednoducho neobstojí.

Producentská činnosť Briana Yuznu v Španielsku sa vďaka TEMNOTE môže pochváliť minimálne jedným triumfom, aspoň podľa môjho skromného názoru. Absolútne nádherný snímok, postavený pritom na tom najotrepanejšom čisto hororovom námete ( samozrejme s výnimkou všakovakých zmutovaných či nezmutovaných monštier, tie zase ale na rozdiel od strašidelného domu fušujú aj do sci-fi ). Film pomalý, tichý a pokojný, ako tma, ktorá sa plíži spod postele, kradnúc pastelky, šťastie, radosť i nádeje na nový život. Žiadne tlupy uvreštených stredoškolákov, žiadni černosi s plnými ústami "cool" hlášok, žiadne divoké strihy a zbytočne rozlietané zábery, iba absencia svetla a pochopiteľnej reality, tma temnejšia ako duša diabla. Šíri len strach a šialenstvo, vyvoláva vzdor, pokoru či ignoráciu alebo núti k totálnemu odovzdaniu sa večnosti, peklu, ničote. Je pritom úplne jedno, ako na ňu reagujete, výsledok je rovnaký. Je múdra, trpezlivá a nepochopiteľná, je mimo nášho sveta. Nie je to len neprítomnosť toho, čo vidíme, je to neprítomnosť všetkého, čo si vieme predstaviť. Jaume Balagueró buduje atmosféru s istotou majstra, štýlom blízkym Shyamalanovi.. Kamera sa nehýbe zbytočne, a keď sa už pohne, má to svoj význam, rovnako ako vlnivé trasenie obrazu vo vypätých scénach. Nič z hľadiska formy tu nie je samoúčelné, takým je len samotný príbeh a väčšina jeho zložiek, jeho rozprávanie je mu však už absolútne podriadené. U filmov tohto druhu nepotrebujem nijaké riešenie a odkrývanie tajomstiev, tie majú ostať zakryté, aby pretrvala atmosféra. Tvorcovia TEMNOTY pochopili, že v horore s tak obohranou zápletkou nejde o nejaké originálne riešenie a / alebo prekombinovaný zmysel, ale len a len o vyvolanie strachu a to sa im podarilo bezchybne. Preplácané chytré scenáre už dobre poznáme a stačí sa len pozrieť, koľko hororov tým neuveriteľne trpí. Vyvolanie hrôzy bez akýchkoľvek podtextov je v tomto prípade bravúrne, pretože strach môžeme na plátne či obrazovke zakúsiť nespočetnekrát, ale vždy zostáva tým istým iracionálnym strachom. A na ten sa zvyknúť nedá. Fakt, že postavy z tak desivo navodenej situácie nenechali na záver vyviaznuť, na hodnote dielu iba pridáva. Skrátka, v rámci filmového hororu je TEMNOTA dokonale vybrúseným drahokamom, a na tomto rozhodnutí nehodlám nič meniť, pretože veľmi dobre vieme, že kvalita hororu sa posudzuje výhradne po prvom zhliadnutí.

Krutý a pesimistický film, ktorý prinúti zamyslieť sa nad tým, kto je skutočné monštrum a kde je, ak vôbec niečo také existuje, na svete spravodlivosť. Charlize Theron je skutočne úchvatná a Christina Ricci jej viac ako len zdatne sekunduje. Avšak hoci boli výkony mimoriadne podmanivé, stále by ma zaujímalo, prečo nechá niekto makať maskérov ako farebných, aby urobili z peknej ženskej ohavu, namiesto toho, aby sa poobzeral po fyzicky spôsobilejšej, no rovnako dobrej herečke, ktorá určite nemá toľko práce ( a hlavne nie v titulných rolách ) čo Charlize. Dalo by sa to samozrejme viac kritizovať, keby nebola jej telesná, ale predovšetkým duševná premena tak dokonalá. Reči o tom, ako si pekná tvárička potrebuje dokázať, že je aj dobrou herečkou, si teda nechám na inokedy, pretože nad touto kreáciou sa dá skutočne iba žasnúť.

Nejaký ten brak raz za čas neuškodí, a čo je lepšie ako nejaký ten premnožený živočích, ktorého ľudia nemajú radi ani v menej početnom vydaní ? Tuctové, ale videl som už aj horšie a celkom by mi to ani nevadilo, nebyť tej lovestory, ktorá tam pasovala ako päsť do zubov a minimálne tak tam bola nasilu zatlačená. Pohľadná manažérka a štýlový deratizér . . bože !

Ďalší dôkaz, že čím menej peňazí Joel Schumacher dostane, tým lepší film natočí. Atmosféra je neveselá, pochmúrna a mladí herci vynikajúci do tej miery, že ani skvelý Colin Farrell nevyčnieva z radu nad ostatnými ( čo sa veru často nestáva ) tak ako v neskorších filmoch. Začína ako stret veľmi naivného, no neveľmi veselého idealizmu s rebelantstvom ( takmer ) bez príčiny a končí v náznaku apokalypsy, ktorou už vtedy Vietnamska vojna dávno bola, aj keď iba na cvičisku. Nedá nespomenúť si na FULL METAL JACKET alebo G. I. JANE, natočených síce s väčšou pompou, drastickosťou a šokmi, ale veľmi blízkym vyznením. Skutočná vojna je krutá a absolútne nepredvídateľná a výcvik na ňu musí byť podobný, rovnako neľudský ako ona.

Podivný mix, ale miestami hodne zábavný, to treba uznať. Zvyšok tvorí praštená americká rozprávka, v ktorej si ku koncu mohli odpustiť ten lacný sklz do sentimentalty a prázdneho hrdinstva. Brian Helgeland je fantastický scenárista a schopný režisér, čo dokázal už v ODPLATE, toto mi však pripadalo ako prostý úlet, akoby sa ten film zrodil len tak akoby mimochodom zo zábavy a všetci ( možno okrem hlavného hrdinu ) sa na natáčaní ohromne bavili. Zvlášť kreácia Paula Bettanyho bola jedným slovom úchvatná a Rufus Sewell si záporáka strihol s poriadnym gustom. Princ Jamesa Purefoya bol v tých zopár záberoch skutočne mimoriadne pôsobivý a čo sa hercov týka, jediný problém bol s hlavným hrdinom, ktorý sa snažil, ale aj vďaka charakteru scenára sa s naivnou tvárou potácal medzi komickou a vážnou rovinou nevediac sa rozhodnúť kam sa prikloniť a už vôbec nie schopný zvládnuť tie prechody plynulo. No ale čo už - typovo sa tam hodil a jeho spoluhráči boli v zábere dosť často na to, aby som sa nestihol začať nudiť.