mrksik

Hollywood feat. Keď cestujúci jednej zimnej noci od Itala Calvina. Ďalší z rady metamoderných filmov, ktorý si osvojuje rozprávanie zložené z viacerých vrstiev, z ktorých aspoň jedna (dve, ak vezmeme do úvahy poslednú scénu s Henry Cavillom) je autoreferenčná a dve sa navzájom rekonštruujú tým, ako film dodáva nové informácie plynúce z pamäte hlavnej protagonistky. Ale najlepšie na tom filme boli aj tak extrémne svieže scény (bitka vo vlaku s prestrihmi na Rockwella/Cavilla, krasokorčuľovanie, prestrelka v pevnosti), ktoré boli čoraz menej motivované logikou deja a čoraz viac boli motivované proste tým, že sa na ne dobre pozeralo. Je však pozoruhodné, že napriek tomu, že sa metamoderné filmy tlačia čoraz viac do mainstreamu, publikum ich odmieta, takže som zvedavý, ako sa bude celý tento prúd vyvíjať.

Film roztomilo inšpirovaný Pánom prsteňov a Game of thrones, kde človeka baví predvídať, čo sa stane, a tešiť sa z toho, že to odhadol správne. Druhý akt je navyše prevelice vizuálne pôsobivý, obzvlášť s tými svietiacimi slimáčikmi, vtáčikmi a napalmom.

Tvorba Charlieho Kaufmana v podstate dobre reflektuje cestu okrajovej produkcie posledných takmer troch dekád do centra hollywoodskeho diania. Od postmoderného Malkovicha / Adaptácie, cez žánre dekonštruujúce Večný svit / Synekdochu a takmer až odporne beznádejnú Anomalisu, prechádza k metamodernému prerámcovaniu všetkého toho rozkladu do roviny zábavy v podobe filmu pre deti. Orion a tma je tak film, v ktorom je detské publikum postavené do situácie, kedy rozprávanie dáva zmysel až po poskladaní troch naratívnych rovín, a ono nám to pritom vôbec nedochádza, deje sa to prirodzene a úplne bez povšimnutia. Inými slovami, naratívne prostriedky, ktorými nás ešte pred ôsmymi rokmi dokázal šokovať Westworld vo svojej prvej sérii, sa teraz používajú v rozprávkach pre deti na dobrú noc. Je to taký prechod z No country for old men k Spider-Man: Into the Spider-Verse. Je to inteligentné, baví to, ale rozhodne to nehryzie, ako kedysi.

Hopkins sa vrátil do krajiny tieňov, tentokrát však v role mierne nadbytočne excitovaného Sigmunda Freuda, ktorý v tvári smrti (a v potlačenej palete tmavo zelených farieb) rieši, či si môže dovoliť zomrieť vlastnou rukou. Staromilský film, ktorý mohol byť buď omnoho prístupnejší (tak ako to Cronenberg zvládol s podmaňujúcou adaptáciou pre bežného laika úplne nečitateľnej Nebezpečnej metódy; momentálne upozadené a nie veľmi motivované línie Anny Freudovej a "kamarátovej matky" k tomu priamo ponúkajú), alebo naopak úplne neprístupný. Ten rozhovor je totiž fun, dobre sa naň pozerá, ani jeden z protagonistov nevíťazí, ale v podstate je pre informované publikum nezaujímavý, a pre bežné publikum je debatka o Bohu vs. pudoch ničiť a uspokojovať beztak nezrozumiteľná.

Skúsme si to predstaviť: vyčerpaní, ba až vyhorení rodičia, si sadnú so svojím dietkom večer k telke, zapnú Disney+ a dúfajú, že zažijú podobne bezstarostne radostný zážitok, ako keď pozerali Snehulienku, keď mali sedem rokov. Namiesto toho im Disney otlčie o hlavu, že by mali snívať, a to snívať vo veľkom, pretože ich sny môžu zlepšiť, ba až úplne transformovať celý svet. Publikum, ktorého najväčším životným snom je momentálne stráviť jeden deň osamote (a letná all inclusive dovolenka v Egypte) tomu nerozumie a film odmieta. Od Disneyho je to pozoruhodne podvratný počin (alebo neporozumenie svojmu publiku).

Pyrrha... prečo len Pyrrha?!

Tento film nie je midcult alebo gýč - dokonca i ona od Hanekeho neočakávaná explicitnosť je dostatočne motivovaná: teda za predpokladu, že dokážete pristúpiť na ontologicky inú rovinu vnímania filmu, ktorá je spojená skôr s nenaratívnou kinematografiou. Tá očakáva, že sa oddáte fascinácii obrazom (vtedy vnímate jednotlivé explicitné obrazy ako estetické objekty, nie ako súčasť rozprávania) a necháte sa pohltiť systematickým tokom týchto výjavov. Pri takejto recepcii je Láska extrémne silná, pretože divák nerozmýšľa nad banalitou jednotlivých scén, ale preciťuje skôr jednotiacu "náladu" celého diela - a tá je zdrvujúca. Zdrvujúci je potom i zážitok, ktorý si z toho takýto divák odnesie.

Film, ktorého štýl je opojnejší, zmyselnejší a hravejší, ako všetky jeho postavy dohromady.

Dobre sa o tomto filme premýšľa, no nie úplne ľahko sa naň pozerá. Vlastne: je pochopiteľné, prečo sa mlčí, prečo je tam toľko nedopovedaného, prečo to tam ťaží a prečo tá ťarcha nedovoľuje dýchať. Otázne je, či pointa, ktorá vysvetľuje 70 minút ticha, ospravedlňuje divácke tápanie, mrznutie, brodenie sa... Odpoveď je neistá.

Vzrušujúce a prázdne.