mrksik

"There is no island out there. We are the island," povedala poľúbeniahodná Scarlett a tak viac než o čomkoľvek inom bol tento film vzrušujúcou pripomienkou toho, že život s Vášňou stojí za žitie.

Keď Aristoteles myslel katharsis, tak myslel toto.

Ten film je v jednotlivostiach možno aj krásny, ale... nemožno sa ubrániť dojmu, že tam niekde za rohom, v prítmí, číha Vilo Rozboril. My exotifikujúce hyeny.

Na Slovensku naprosto unikátny projekt, ktorý ale trpí absolútnou dramaturgickou neschopnosťou vyhrabať sa z veľkého množstva materiálu - vzniká tak seriál, ktorý nevyužíva možnosti seriálu - buduje osamotené epizódky, spojené len postavami hlavných protagonistov. Nechýba mi nejaký vyfabulovaný dramatický oblúk, skôr mi vadí nejasná štruktúra seriálu (niekedy je tam chémia, potom zas občianska, potom na ne na tri diely zabudneme, niekedy sa venujeme týmto deťom, niekedy tamtým deťom - a to všetko bez akejkoľvek vnútornej logiky - divák po čase stráca záujem, keďže to čo by si mohol obľúbiť, nevie kedy a či vôbec ešte dostane). Predovšetkým však nechápem, prečo 9.A nevyužíva obrovský potenciál postupného zlepšovania/nezlepšovania sa individualít (!) s následnou katarziou vo finálnom testovaní. Divák, ktorý si obľúbi niektorého protagonistu, by o ňom v každom diele mal dostať nejaké konkrétne informácie, aby si mohol spraviť predstavu o jeho vývoji. Seriál však uviazol v akomsi pračudesnom bezčasí - každý diel obsahuje materiál z rôznych časových období a nevyužívajú sa tak prirodzené deadliney dané termínom záverečného testu. Vďaka tomu celý projekt absolútne negraduje. Trieda 9.A tak zanecháva dojem, že je viac akýmsi pocitovým skupinovým portrétom, ako portrétom viacerých individualít, ktoré by mohol skúmať do hĺbky a sledovať ich vývoj. To je škoda. Na druhú stranu: výber protagonistov, žiakov i učiteľov, je naprosto podmaňujúci a vyvažuje i všetky vyššie uvedené námietky.

Keď už pre nič iné, fascinuje ma vášeň, s ktorou sa jednotliví vedci venujú svojim témam - a je nesmierne inšpirujúce, že prakticky všetci, ktorí v tomto seriály vystupujú, sú radikálni renegáti, ktorí sa nenechali zomlieť rigidným akademickým systémom a často išli proti všetkým, nasledujúc len svoju intuíciu. Skvelé, skvelé.

Univerzalizmus. Človek padá. Všetci padajú. Nie je to človek. Sú to všetci ľudia. A možno vôbec nie. Možno na tom vôbec nezáleží. Spoločne s Three tales určujúci zážitok.

Krása, ktorá vo mne pretrvala.

NE|Film, ktorý spôsobil zásadný zlom v mojom rozmýšľaní o filme. "Dokumentárna video-opera." Hm. "Čo to je?!" Niekoľko hodín som bezcieľne blúdil ulicami, nevedel som to vytriasť z hlavy. "Toto že je film?" Bolo to iné, nesmierne iné, pohlcujúce, fascinujúce, veľkolepé, presahujúce. Jeden príbeh = jedna myšlienka. Repetícia. Multitextualita. Hudba. Hlas. Obraz. Text! Po Three Tales už nič nebolo také isté.

Estetický zážitok, ktorý zakúšame pri umení je neopísateľný pojmami, no zároveň pri ňom cítime, že nás svojou podstatou presahuje, že nás transcenduje do sveta, do ktorého za normálnych okolností nemáme prístup. (Toľko Kant.) Milujem tento film, pre to chvenie v žalúdku, pre tú syntézu obrazu a hudby, pre ten pokoj. A pre to všetko, čo neviem pomenovať.

"The punishment must be proportional. It must be a signal. But you decide. The form of the punishment is upon to you. Boss." Dokonalé. Vizuálne dokonalé. Auditívne dokonalé. Naratívne dokonalé. Ľudsky pokryvené. Syndróm Lewy Body nie je len fyziologickou poruchou hlavného predstaviteľa, degeneratívnou poruchou trpí celý systém, v ktorom zahnívajú a postupne odumierajú - či sú odumierané - všetky jednotlivé bunky. Ako odumierajú bunky, pohráva sa s nami i rozprávanie celého seriálu, s istotou nevieme, čo sledujeme, dialógy sa vedú mimo obraz, v obraze sú predstavy. Ľadová estetika prešedivelých detailov vedie k skepse, malá hĺbka ostrosti a neustále preostrovanie znervózňuje, hudba pozdvihuje a posiela do prdele podľa potreby, tak ako to robí i samotný Boss. "It's a game." Dokonalý seriál o pokurvenom svete.