mrksik

Moja analýza filmu na predmet "Typologie filmové tvorby" - http://rtds.wordpress.com/2009/01/08/marek-urban-analyza-filmu-ingmara-bergmana-naruzivost/

Tento film je dokonalý snáď vo všetkom, čo v ňom je. Od geniálneho Hoffmana, cez perfektnú kameru (!), strih (!!), až po úžasný soundtrack (!!!). Spracovanie témy je o to pôsobivejšie, že sa odohráva v rýchlom tempe, čo je mi pri podobne ladenom snímku takmer záhadou. Jeden z najlepších filmov, čo som kedy videl. Bez servítok.

Bergman opäť rozjíma nad svojimi typickými témami - rozkol umelca a spoločnosti, smrti, viery - no narozdiel od ostatných snímkov, tu na nastolené otázky neodpovedá. (Tu na nastolené otázky ani nehľadá odpovede.) Práve naopak. Otázky nastolí a postupne sa jednej po druhej zbavuje, prechádza do čoraz a čoraz odľahčenejšej polohy až vrcholí tak krásne rozprávkovým koncom. Rozprávka je pre Tvář správny výraz. Dokonca tu máme rozprávkovú čarodejnicu, ktorá nakoniec veľmi príjemne nerozprávkovo odchádza. Bergman sa tu profiluje ako cynik a veď, prečo nie, všakže. No po technickej stránke to až tak dobre nefunguje. Bergman má k filmovosti stále veľmi ďaleko, v typicky divadelnom predstavení dominuje len jediná filmová scéna (v podkroví), s krásnou prácou kamery, osvetlením a aj svojím zmyslom v logike filmu.

Na niektoré filmy musí mať človek náladu, pretože inak nepôsobia tak, ako by mali. Shinkai je melancholický, hudbou, farebným ladením, výberom témy, jednotlivými zábermi, no moja najväčšia výčitka smeruje k tomu, že je melancholický stále rovnako. Rozoberá tému odcudzenia, dookola a dookola, používa podobné (ak nie úplne identické) zábery v mnohých svojich filmoch. Balansovanie na hrane medzi gýčom a sentimentom mu tu už nevychádza. Ale ak bude Beyond the Clouds prvý film, ktorý si od Shinkaia pustíte, rozhodne nebudete sklamaní - totiž to čo robí, robí precízne. Ak však máte zmapovanú kompletnú jeho tvorbu, nemôže vás v ničom prekvapiť. Dúfajme však, že jeho ďalší film už nebude o školákoch a ich vzájomnom odcudzení.

Prvý český celosvetový film. Hoci by sa našli chybičky na audiovizuálnej stránke (niektoré animácie), najdôležitejšie je na ňom niečo iné - výpoveď. Atmosféra čakania, čakania a čakania, atmosféra strachu a nezmyselnosti. Marhoul neposkytuje žiadne historické údaje, kto, kde, s kým a je to len k dobru veci. Rovnako ani vojaci nevedeli, prečo majú zomierať práve tu, nikto im nepovedal, čo Tobruk znamená. Aj lacná lakačka - ako ma v prvom momente napadlo - tam má svoje opodstatnenie, tých ľudí tam tiež nikto nevaroval. V úvode som písal, že sa jedná o celosvetový film a je to tak, v kontexte celosvetovej tvorby je jedinečný už len napríklad 16 minútovou scénou vojaka blúdiaceho po púšti. Nie bitka, ale beznádej.

Natočiť film o dvoch robotoch, ktorí za celý film povedia tri slová, pričom to nebude totálna kravina, si môže dovoliť naozaj len Pixar.

Keď som čítal Salingerov román Kto chytá v žite a mladý Holden Caufield opisoval obilné pole, v ktorom mal chuť zachraňovať deti, predstavoval som si to takto a nijak inak. Dokonalá obrazová harmónia, kde každá línia má svoj silne emotívny náboj, perfekcionalistické používanie farebných filtrov a mrazivý kontrast medzi horúčavosťou dňa a tmou noci (a jamy) podfarbené komornou, no silnou hudbou... no jednoducho tento film na mňa zanechal veľmi veľký dojem. Navyše keď prirátam naozaj nevidené a invenčné stvárnenia nevidenej a invenčnej látky. Bravó. Som nekriticky nadšený.

"Keď nevieš ako ďalej, keď nevieš ako prepojiť dve myšlienky - tak tam daj yetiov!".  Spôsob akým scenárista vykľučkoval z bezvýchodiskovej situácie je takmer Vianovsky absurdná a sama seba neberie vážne.

Ďalšie pokračovania boli úplne zbytočné..

Sekretárka je ideálnou ukážkou toho, ako vkusne a esteticky sa dá natočiť film o vzájomnom bití a sebaubližovaní. Nemyslím to cynicky, balansovanie medzi šokujúcou a romantickou zložkou príbehu je brilantné a myslím, že ktokoľvek disponijúci istou dávkou empatie sa dokáže (alebo musí?) do emócií hlavných predstaviteľov vcítiť a každú scénu prežiť s nimi. Maggie Gyllenhaal a (herecky) dokonalý James Spader tvoria perfektný pár, bez nich by výsledný dojem zrejme nebol tak hlboký. Napadá ma ešte porovnanie s Pianistkou, ktorá je omnoho drsnejším pohľadom na danú problematiku, pre bežného človeka ale zostáva nepochopená.