mrksik

Že spoločnosť potrebuje spoločného nepriateľa pochopil už George Orwell vo svojom 1984om a nepotreboval na to ani Leo Straussa. Režisér interpretuje historické fakty a vytvára presvedčivú a koherentnú konštrukciu, ktorá vďaka naliehavému voice-overu, precízne zvolenému soundtracku a absencii protiargumentov pôsobí ako pravda, no so súdmi o objektivite by som bol opatrný. Je to film, ktorý je skonštruovaný na základe tézy -- film predchádzala myšlienka -- a režisér spravil všetko pre to, aby sa vo filme vyskytli presne tie argumenty, ktoré potreboval na podporu svojej tézy. Napriek tomu hodnotím dokument kladne, pretože ak sa k nemu postavíme s otvorenou hlavou a začneme klásť otázky, na ktoré dokument odpovedá (napríklad si čo to od toho Straussa prečítať), môžeme sa dopátrať síce k iným, no napriek tomu zaujímavým odpovediam.

Možno proti láske postaviť rodinu, náboženstvo, tradíciu, intelektuálne videnie sveta? Na glasgowskej trilógii je unikátna jej nepodsúvanie súdov, necháva diváka slobodne zaujať postoj na základe svojho presvedčenia.

(Musím to premyslieť.)

Twilight je de facto úplne geniálne prepracovaný a funkčný film pre teenage publikum, ktorý je podľa mňa zo strany kritiky absolútne nepochopený. Už len spôsoby, s akými pracuje pri úprave upírskych klišé, sú úplne krásnym príkladom toho, ako zaujať nejakú cieľovú skupinu. Sága odstraňuje všetko, čo by mohlo teenagerom brániť stotožniť sa s postavami (ostré zuby, život len v noci, slnko; Bella je úplne bežná osoba, presne taká, pre aké publikum je ten film určený). Označiť film za "podbízivý" publiku by ale znamenalo úplné ignorantstvo zo strany kritika. Film skrz Edwarda komunikuje praktické zásady gentlemanstva a na dnešnú dobu skutočne oldschoolové hodnoty - nemyslím teraz len počúvanie Debussyho, sex po svadbe, ale napríklad aj to, že za svoje rozhodnutia človek musí niesť zodpovednosť. Rovnako záverečná reč, má značnú výpovednú hodnotu a váhu: Choďte, dovoľte si chyby, poučte sa, pretože neskôr vám ich už nikto neodpustí.  Virgin Suicides vraveli, že "you've never been a thirteen year-old girl." Po tomto filme sme k tomu mali všetci k tomu pekelne blízko.

Film je oproti prvému dielu omnoho konzistentnejší, má vyváženejšie tempo a rytmus, lepšie sú rozdistribuované scény bitiek / nebitiek, vďaka čomu diváka neustále pohlcuje. Odhliadnuc od toho film lepšie prezentuje "ducha čínskych bojových umení" --- zakladá si na zobrazení tradície --- kľúčová je scéna, v ktorej pri súboji Donnieho Yena a Sammo Hunga príde do miestnosti chlapec: "Uprednostníte večeru s rodinou alebo dokončenie súboja?" Mnoho ľudí sa tu sťažuje na absentujúci príbeh, čo je podľa mňa vcelku absurdné, pretože príbeh je tu podružný, omnoho podstatnejší je hodnotový systém prezentovaný Majstrom Manom (mimochodom povie to sám! "Sústredíš sa na techniku, nechaj sa poučiť o duchu."). Yip Man 2 je ázijským Gran Torinom a považujem ho za jeden z najlepších filmov o zachovaní duchovnej tradície vôbec. (08.06.'10 ntb)

"Pokud ho neodsoudíte, tak vás popravíme."

Krásny príbeh o zachovaní duchovnej tradície.

Poctivé remeslo (to nie je urážka). Po formálnej stránke ničím objavný dokument, po obsahovej ničím kritický, ale ako portrét osobnosti, prečo nie. Autor film zostrihal so zjavným citom, smutné pasáže striedajú veselé, nudné napínavé, no napriek tomu v druhej polovici dokument upadá do akejsi schematickosti (čomu sa pravdepodobne nedalo tak či tak vyhnúť, pokiaľ teda autor nechcel vypustiť - niektoré - Formanove filmy). Možno mi trochu vadila príliš návodná hudba, ale po pravde zaoberám sa tu vecami, ktoré sú pre bežného diváka prakticky nepostrehnuteľné. Btw., prečo je pri filme Černý Petr použitá scéna z Lások jednej plavovlásky?

Takmer celý semester sme venovali Rašomónovi, kvôli subjektivizácii pravdy. Prečo sme sa nevenovali tomuto snímku, je mi nevysvetliteľnou záhadou. Tento film je perfektný nielen scenáristicky (na jednu drobnosť - krik ženy by cez električku nepočul nikto - všetko sedí), najviac by som vypichol krásne striedanie vypätých situácií s tými odľahčenými a tiež prekrásnu psychologizáciu postáv (a hoci sa v súčasnej dramatike Freytag príliš neuznáva, tento film je krásnym svedectvom, že to, čo tvrdil, malo zmysel). Režijná stránka je podobne ako scenár zvládnutá výborne. Lumet vytvoril dusivú atmosféru dokopy s troma rekvizitami, prácou s detailom a dlhými zábermi...

Kieslowskeho považujem za jedného z najnadanejších režisérov vôbec, jeho filmy ma vo veľkej miere ovplyvnili. No tento film trpí komplexom, kedy si režisér váži respondenta natoľko, že sa ho na niektoré veci bojí spýtať len preto, aby nedostal odpovede, ktoré nechcel počuť. Občas zbytočne brnká na city (o smrti otca - "Plakal si?" "Áno." - pri smrti otca väčšina ľudí plače), no zároveň sa nedotýka tém výsostne osobných (napr. láska v Kieslowského živote a jej vplyv na jeho tvorbu).  Napriek tomu je tu niekoľko momentov, ktoré sú krásne úprimné (napríklad ten o tom, či by nechcel byť líder a Kieslowski mu odpovedá, že nechce zodpovednosť) a tiež Kieslowského odpoveď na otázku, ako sa má (v kontexte s americkým spôsobom vyjadrovania) - I'm not extremely well. In fact I'm not well. I'm so-so.