nascendi

Nebudem sa vyjadrovať k ostatným hodnotiteľom a vlastne ani k filmu. Už som niekde vyjadril názor, že ak sa budú nakrúcať podobné filmy, obmedzím svoj záujem na filmy nakrútené v 20. storočí. V závere filmu ma potešila skladba Gerryho a Pacemakers You' ll Never Walk Alone, aj keď to nebolo zámerom toho naj šulina, ktorý film spáchal. Dve hviezdičky sú za choreografiu strieľačiek.

Doteraz som videl dva rumunské filmy (ten s odpočítanými mesiacmi, týždňami a dňami a druhý o smrti pána Lazaresca). Oba ako-tak naplnili moje očakávania. Ten dnešný ani náhodou. 16 rokov po tzv. revolúcii sa v televíznej relácii pokúšajú zodpovedať na otázku, či bola nejaká revolúcia v ich meste pred odletom Ceaucesca, alebo nie. Relácia bola trápna, dovtedajší priebeh filmu nudný. Kto pozná Balkán, toho vlastne nemalo čo prekvapiť a tí, ktorí tam ešte nezavítali si ho vedia predstaviť extrapoláciou našich vtedajších pomerov. Dalo by sa mudrovať o tom, aké veľké otázky a pochybnosti film nastavil, ale to by musel byť film iných kvalít, aby som sa s tým stotožnil. Tento bol podľa mňa nevydarený, a mám za to, že aj na rumunské pomery.

Keď ma napadlo nahrať si zopár filmov umiestnených v tisícke najlepších, neuvedomil som si, že neuvidím žiadne skvosty filmového plátna. Napriek tomu som trpezlivo sledoval málo úspešný pokus o cestovanie v čase s Adrienom Brodym a jeho nenahraditeľným trpiteľským výrazom až do kýženého konca. Obsadenie dvoch titulných úloh a reminiscencie na obľúbené dielo Jacka Londona Tulák po hviezdach, to sú bohužiaľ jediné dve pozitíva, ktoré môžem o filme napísať. A o tom zvyšku sa mi nechce strácať slová.

Nemám najmenšie pochybnosti o tom, že Fantomas je hlúpučký a nepodarený film. Stretol sa však s priaznivou odozvou a má dodnes neuveriteľných 85 % od 28 tisíc užívateľov. Dá sa to vysvetliť pohodlnosťou užívateľov, ktorí v mladosti, v iných konkurenčných podmienkach, film videli a pochopiteľne ich zaujal. Po pár desaťročiach sa už k nemu nevrátili a tak tie percentá ostali ako pripomienka inej doby a iných kritérií. Mne ostala iba nezodpovedaná otázka, či Myléne Demongeot mala vo filme tak šikovne ušité šaty alebo sa už v tej dobe odvážila ísť na pľac bez podprsenky. Ale netrvám na odpovedi.

Sú diváci, ktorí filmy Woodyho Allena vyhľadávajú a bavia sa na nich. A okrem nich som ja. Nedokážem racionálne vysvetliť, prečo som dúfal, že sledovaný 21. Allenov film bude iný a lepší, ako bola dvadsiatka filmov pred ním. No nebol. Dopozeral som ho celý, nemám z neho vyrážky  a jediné dobré, čo môžem o ňom prehlásiť, že v ňom občas prebleskly Allenove skvelé hlášky. Nebolo ich veľa, nevyplývali z deja, ale boli implantované a aj tak si ich radšej prečítam. Lebo voči Allenovi, ako literátovi nemám najmenšie námietky.

Tak som videl Stalkera (už druhý a posledný krát) a môžem v pokoji umrieť. Bol to pre mňa strašný zážitok (ostatne, ako každý Tarkovského film). Poviedku Strugackých som kedysi veľmi dávno čítal, ale už nedokážem posúdiť, v čom je s filmom podobná prípadne až zhodná. Ja som sledoval takmer trojhodinovú prehliadku špiny, hrdze, črepín, špinavej vody a rozpadajúcich sa budov s množstvom bordelu v ich interiéri. V tomto prostredí sa brodili traja mužíci a trúsili pritom svoje životné, rádoby filozofické múdrosti. Nude a chvíľkovému zdriemnutiu sa nedalo ubrániť, aj keď som film sledoval počas dňa. Komentáre päťhviezdičkových znalcov som v rámci psychohygieny nečítal. Priznávam každému právo na vlastný názor, ale osobne som rád, že mám Stalkera za sebou a už nikdy sa nebudem snažiť pozrieť si nejaký ďalší Tarkovského film. Nepatrím do publika, pre ktoré svoje diela nakrúcal.

Bolo by poctivé upozorniť diváka, že rovnako znudený výraz, aký má Bill Murray v prvom zábere počas jazdy taxíkom v Tokiu, taký nudný bude celý film. Aby divák vedel, čo ho čaká počas nasledujúcej stovky minút a prípadne si sledovanie filmu odoprel. Keď som dnes kvôli komentáru sledoval film druhý krát, zúfalo som sa snažil na niečo zaujímavé upnúť, aby som sa neunudil k smrti. Nenašiel som nič. Zistenie, že Scarlett spáva v podprsenke mi zahnať nudu nedokázalo.

Považujem Elvisa za najvýraznejšieho speváka mojej generácie a môjho najobľúbenejšieho. Problém mám s tým, že ma iba minimálne zaujíma to, čo sa dialo v spevákovom živote. Takže som zvládol niekoľko strihových dokumentov, ale hraný film, v ktorom sa Kurt Russell snaží čo najvernejšie napodobniť jeho správanie a spev je už nad moje sily. Akceptoval som, že v Anglicku Cliff Richard, vo Francúzsku Johnny Hallyday a v Taliansku Bobby Solo naskočili na vlak, ktorý rozbehol Elvis, ale o napodobenie Elvisa v situácii, keď existuje množstvo audiovizuálnych nahrávok nestojím.

Nemám najmenšiu potrebu predstierať, že ma tento film, ako i ďalšie Antonioniho diela, s výnimkou Zväčšeniny, zaujali, že rozumiem citovým poryvom ich hrdinov a nepociťujem pri ich sledovaní prázdnotu, nudu a pózu. Naozaj som sa snažil, veď v mladosti bol Antonioni jedným z pilierov môjho vzťahu k filmu. Ale odvtedy som sa zmenil, zmenila sa doba, zmenili sa kritériá. Myslím, že v šesťdesiatych rokoch sa žilo o čosi pomalšie. Na všetko bol čas a aj takéto filmy, v ktorých sa hrdinka polovicu času prechádza alebo si niečo obzerá, som dokázal trpezlivo dopozerať do konca bez pocitu premárneného času.

Nemám rád filmy, v ktorých sa celý "tvorivý" kolektív zúfalo snaží, aby ich výsledný produkt bol vtipný. A v tomto filme si ani neviem predstaviť, či mal byť vtipný ten nedomrlý príbeh alebo herci dávno za zenitom. Celý film osciloval medzi nudou a trápnosťou. Ešteže vymysleli rýchloposun. Ten rieši väčšinu problémov.