nascendi

Inváziu v roku 1968 som prežil na vlastnej koži, viem teda veľmi dobre, čo jej predchádzalo, ako prebiehala, ako na mňa doľahla, čo bolo neskôr a aké sú jej dozvuky v súčasnosti. Preto mi tento veľmi stručný dokument nepriniesol nič nové. U takýchto dejinných udalostí je možné pomerne jednoducho zmanipulovať pohľad na ne vhodným výberom komentátorov a obrazových záznamov. Ako tak objektívny náhľad na udalosti roku 1968 bude možné získať až v dobe, keď nebudú nažive ich účastníci a nikto nebude pri sledovaní filmu môcť vykríknuť: "Tak to predsa vôbec nebolo!"

Clint Eastwood sa už mnohokrát mnohokrát osvedčil ako výborný herec i nemenej dobrý režisér. Hral a režíroval filmy rôznych žánrov. Tentokrát však odhalil svoju slabinu - rozprávky nakrúcať nevie. Pretože v rozprávke je všetko prispôsobené boju dobra so zlom s vopred určeným víťazom. Tomu sa podriaďuje logika i historická pravda. Ale to, čo tak skvelo funguje v rozprávke, to nefunguje vo filme, ktorý by sme mali brať vážne. A tak v tejto nevydarenej rozprávke o riadení komplikovanej krajiny dlhoročným väzňom, ktorý očakáva rasové zmierenie zo športového kolbiska, mi ako jednoznačný úspech pripadá iba obsadenie Morgana Freemana do hlavnej úlohy. Dosť málo na Clinta.

Pozerateľný film, ktorý je podľa vonkajších znakov westernom a podľa všetkých ostatných filmom, ktorý Clauda Leloucha určite nepreslávi. Viacero vzájomne prepletených motívov vytvára guláš, ktorý síce zasýti, ale stravník si na ňom nepochutná. Zaujímalo by ma, aká doba uplynie, než budem tvrdiť, že som tento film nevidel.

Podľa hodnotenia existuje veľká skupina fanúšikov tohto typu filmov. Ak by sa nachádzali v Ázii a pred pár desiatkami rokov, bolo by to pochopiteľné, ale s tým, aby boli v Strednej Európe a v súčasnosti už mám problém. Na týchto filmoch sa najvypuklejšie prejavuje odlišnosť európskej a ázijskej kultúry. Tieto filmy by mohli byť dobrými komédiami alebo rozprávkami, ako vážne ich nedokážem brať. Ale musím ich hodnotiť, aby postupne zmizli spomedzi dvojstovky najlepších filmov.

Tak som to predsa len zvládol. Príprava spočívajúca v sledovaní japonských filmov a filmov režisérov, ktorým je ľúto nepoužiť všetok nakrútený materiál, sa vyplatila. Dokonca som sa ani nenudil. Priemerné hodnotenie považujem za primerané, pretože som mal trvalý pocit, že som to už v niečom a niekedy videl, ibaže to bolo inak poskladané. Veľa sa píše o digitálnom a veľmi nákladnom omladzovaní protagonistov filmu. Nepovažujem to za nejaký prelomový moment v dejinách filmu, pretože to prinesie prospech iba starnúcim hercom, ktorým to umožní predĺžiť si kariéru. Neprekvapila ma svojim herectvom ani ústredná trojka, pretože po toľkých rokoch je divák oprávnený očakávať od nich špičkové výkony. Som rád, že som Írčana videl, ale ani v opačnom prípade by sa až tak veľa nestalo.

Tento film ma zaujímal najmä preto, že Marianne Faithfull patrí do širšieho výberu mojich obľúbených speváčok a do zužujúceho sa okruhu mojich rovesníčok. Príbeh je jednoduchý, spracovanie plytké a posolstvo žiadne. Najprv sa vytvorí dojímavé expozé s umierajúcim vnukom, pre ktorého záchranu je treba vykonať čokoľvek. Divák by očakával, že na ulicu pôjde milujúca matka, že jej pokrytecký manžel pôjde namiesto chrápania na synovej posteli vylúpiť banku alebo v štýle Raskoľnikova ozbíjať nejakú starú bohatú babu. Nakoniec napriek očividnej plachosti peniaze zoženie babička. Okrem zohnania peňazí si uženie presilený lakeť, nadávku od syna a pokrytecké posmešky kamarátok. Charakteristické je, že ich posmešky ani náhodou nesmerujú k zákazníkom na druhej strane diery.

Zažil som množstvo sklamaní, keď som si film, videný v dávnej minulosti, pustil v dnešnej dobe a pozeral sa naň súčasnými očami. Pravdepodobne týmto fenoménom je možné vysvetliť viaceré vysoké hodnotenia, lebo v niekoľkých komentároch sa skrýva poznámočka o tom, že film videl pred mnohými rokmi. Ak by to nebola pravda, musel by som predpokladať, že na 84 % sa poskladali bývalí členovia Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Ja bez najmenších pochybností považujem Iróniu osudu za hlúpy film, ktorý bol naviac zle zahratý a ešte horšie dabovaný. O komédii sa nedá hovoriť ani náhodou a romantika v reáliách "perioda zastoja" má čudnú pachuť. Moje nepochopenie sa absolútne nedotýka práva každého hodnotiť si tento film podľa svojho dojmu.

Jediným dôvodom, pre ktorý som neskoro večer pozeral tento film bola potreba uvoľniť priestor na preplnenom disku rekordéra. O mojom negatívnom názore na filmy nakrútené podľa komiksových predlôh som už niekoľkokrát písal. Na tom nič nezmenil ani Iron Man. Robert Downey Jr., Jeff Bridges a Gwyneth Paltrow boli veľmi dobre vybraní, ale na to, aby ma zaujali, by museli mať čo hrať. Ani neviem, čo by som mal na filme pochváliť. Asi iba užitočnosť tých niekoľko zdriemnutí, ktoré mi sledovanie nezaujímavého deja umožnilo.

Ak by sa v súčasnosti a v budúcnosti mali nakrúcať iba také filmy, akým je Iron Man, akými sú batmanovky, Sin City, Transformers a ďalšie, ohraničím svoj záujem o film nejakým konkrétnym intervalom rokov a podriadim tomu svoje správanie. Akokoľvek sa snažím pochopiť, v čom vidí neprehliadnuteľné množstvo divákov kvality a príťažlivosť takýchto filmov a zaraďuje ich medzi najlepšie a najobľúbenejšie diela z tých, ktoré videli, nedarí sa mi. Nedarí sa mi ani odhadnúť, či Iron Man 3 je v mojom vnímaní odpadový, jedno alebo dvojhviezdičkový film. A pravdupovediac, je mi to jedno.

Nevidel som prvý diel filmu a po dnešnom zážitku ani netúžim ho vidieť. Ejzenštejn nič nezabudol a v máločom sa poučil. Nezabudol, ako zvládnuť réžiu a strih, ale nepoučil sa z toho, že už nie je rok 1925, keď nakrúcal krížnik, ale rok 1945, kedy už figúrky z panoptika nemého filmu pôsobili viac komicky, než dramaticky. Určite sa však poučil v tom, že ak chce ďalej existovať v dobe vládnutia cára Josifa Vissarionoviča, musí historický epos nakrútiť tak, aby jeho vysokoblahorodie pri sledovaní spokojne pohmkávalo bafkajúc zo svojho čibuku.