maddy

Neuveriteľný feel-good movie a netradičná, ale pritom jednoduchá romanca s postavami, ktoré najprv otravujú - titulnými hrdinami sú totiž drzý americký turista a neplnoletá rebelujúca teenagerka z Kodane, no postupne si získajú také sympatie, že si tento výlet užijete s nimi. Samotná premisa o hľadaní príbuzného v Kodani je na celom film tá najmenej podstatná a slúži iba ako zámienka k postupnému utváraniu vzťahu postáv, ale práve ich zbližovanie je na celom filme to najpodstatnejšie. Vo výsledku tak netradičná love story v krásnom prostredí (aj keď samotná Kodaň u mňa až tak veľkú rolu nehrala a film sa mohol odohrávať v ktoromkoľvek európskom meste a nič by mu to neubralo na atmosfére, samozrejme okrem Bratislavy), so štýlovým soundtrackom a príjemne odľahčenou atmosférou, navyše aj so zakončením, ktoré neotrávi, práve naopak. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Nudná kostýmová dráma podľa nudnej knihy. Ani v literárnej podobe (povinné čítanie na VŠ) Pani Bovaryovú nemám rád. Podľa príbehu o rozmaznanej paničke, ktorá sa doma nudí nemôže vzniknúť nič iné než nudný kostýmový film. Tisíc krát sfilmované a v tomto prípade bez jediného ozvláštnenia. Keď už tieto klasiky znova adaptovať do filmovej podoby tak to chce nejaký nový prístup, ktorý síce plne rešpektuje predlohu, ale zároveň ponúkne niečo iné. No ale nie každý je Jana Eyerová a natočil ju Fukunaga. V tomto prípade to nezachráni ani tá Mia Wasikovska. CELKOVO: 2* (4/10)

Nakoľko fenomén Frozen ide úplne mimo mňa a aj samotný animák považujem iba za priemerný kúsok (3*), tak ani tento kraťas na mňa nijako nezapôsobil a oproti celovečernému filmu musím tým pádom z hodnotenia ešte ubrať. Opäť sa totiž potvrdzuje iba to čo mi vadilo už vo Frozen a teda lacné pesničky a infantilný humor. Ja sa skutočne neviem zasmiať na kýchajúcej princeznej a skákajúcich snehových guliach. Pre deti do sedem rokov určite fajn, no ja som z podobných rozprávok už vyrástol. Oveľa radšej si totiž pustím animák od Pixaru – napríklad taký vynikajúci Up a jemu podobné, než čokoľvek z Frozen sveta. Pretože ani Frozen Fever nie je nič iné než päť minútová nechytľavá pieseň s kýchajúcou princeznou a poskakujúcimi malými snehuliakmi, ergh. Pre mňa bez jediného vtipu, jediného nápadu alebo jedinej zaujímavej scény.

Podľa hlúpej knihy, dobrý film nespravíš. Svet Divergencie totiž nedáva v ničom zmysel. Už prvý film o tom presvedčil a navyše sa v ňom ani nič nedialo. V Insurgent sa už neustále aspoň niečo deje, ale stále to nedáva ani ten najmenší zmysel. Nemám síce žiaden problém s týmito novodobými dystopickými sci-fi sériami pre mládež a mnohé z nich si aj užiť, no bohužiaľ, divergentná séria je z trojice ság, ktoré momentálne okupujú kiná (Hunger Games, The Maze Runner, Divergent) rozhodne tá najmenej zaujímavá. Problém by ani nebol v tom, že všetky sú v jadre na jedno kopyto – pár „vyvolených“ (v prípade Divergencie doslovne) bojuje proti zlej spoločnosti. Taká séria Hunger Games zjednodušuje politické pozadie (vojna s prezidentom Snowom) do maximálnej možnej miery na stranu dobra a zla, The Maze Runner séria vsádza výhradne na dobrodružnú jazdu a v oboch prípadoch to s malými výhradami funguje. Insurgent sa však snaží banálnu zápletku zbytočne prekombinovávať až do takej miery, že v konečnom dôsledku je iba na smiech. Pokúšať sa totiž o hlbšiu myšlienku a zápletku vo svete a príbehu, ktorý nedáva najmenší zmysel pôsobí nanajvýš absurdne. Výsledkom tak je, že divák sa dve hodiny pozerá na film, v ktorom sa síce neustále niečo deje, ale nič z toho nikam nesmeruje. V podstate ani v druhom filme série sa absolútne nič nestane, príbeh sa nikam neposunie a záverečné odhalenie tomu nasadí korunu absurdnosti ešte viac ako prvý film (nezmyselnosť celého tohto diania s divergentnými a artefaktom a celou spoločnosťou sa mi nechce rozoberať, to by vyšlo na samostatný referát). V prvom filme sa to ešte dalo ako tak zniesť, lebo sa ten svet nesnažil ozrejmiť viac ako bolo potrebné, Insurgent však chýba čoby len štipka nadhľadu a počúvať tie smrteľne vážne repliky postáv je občas neznesiteľné. Hlavne v prípade, keď polovica z nich mení znenazdania svoju motiváciu a jednanie. Divergenciu si síce pamätám, ale kým som sa v Insurgent zorientoval ktorá postava je vlastne ktorá, ktorá je nová, ktorá z prvého filmu a prečo ten zradil toho, onen prešiel na druhú stranu a podobne, tak ma to celé vlastne aj prestalo zaujímať. A to vôbec nie je tým, že si Divergencia vyžaduje ktovie akú sústredenosť, ale skôr chabým scenárom, ktorý vychádza z podpriemernej predlohy. Keď niekto čaká, že druhý film aspoň málo objasní celý tento svet a dá mu aspoň nejakú chabú vnútornú logiku je na omyle. O to tu nemá nikto záujem a silne pochybujem, že sa to v ďalšom zbytočne rozdelenom závere na dva film zmení. Divergencia nie je séria, ktorá by chcela dávať aspoň najmenší zmysel. Teda, ono by tá filmová možno aj chcela, ale musí sa držať podpriemernej predlohy. A tak sa tu strieľa, skáče, rúcajú budovy, väčšina z toho vo vizuálne pútavom podaní pri ktorom tvorcovia slušne popustili uzdu svojej fantázie, ale čo z toho keď to sú absolútne nepodstatné snové sekvencie, ktoré len vypĺňajú prázdny príbeh, takže napätie sa nedostavuje ani v najmenšej dávke. A aj keď už má dôjsť k najhoršiemu, tak film ma neustále prichystané zúfalé zvraty na poslednú chvíľu, keď sa tá ktorá postava zrazu zjaví na tom najmenej predpokladanom mieste a celú situáciu zachráni (takto sa to opakuje asi 10x, keď má niekto zomrieť alebo mu minimálne ide aspoň o život, tak v danom momente sa objaví nablízku nejaká z hlavných postáv aj so zbraňou v ruke a situáciu zachráni). Jedine čo tak Insurgent ako tak tiahne sú slušní herci, ktorých sa do tejto série podarilo dostať neviem akým zázrakom. Kate Winslet, Naomi Watts sú herecké istoty a ani mladé osadenstvo nie je vyslovene na zahodenie (hlavne „bubeník“ Miles Teller alebo aj Theo James), akurát čo z toho, keď sa to celé dve hodiny hýbe, ale ani na sekundu nijako nezaujme. CELKOVO: 2* (4/10)

Chápem prečo majú poniektorí s týmto filmom taký problém. Child 44 je totiž veľmi rozporuplný film dvoch vzájomne nesúdržných dejových línií. Ako detektívka zo stalineckého Ruska o pátraní po Čikatilovi nefunguje v podstate vôbec. Jednak je celé vyšetrovanie priam absurdne jednoduché a navyše sa na neho film po väčšinu stopáže ani nesústredí. Samotné vraždy detí ustupujú úplne do pozadia a tým pádom záveru s neprekvapivým dolepením chýba napätý climax moment. Child 44 však namiesto toho solídne funguje ako dusná psychologická dráma o ľuďoch žijúcich v stalinistickom Rusku, kde sa akýkoľvek prehrešok proti systému kruto trestá. Surová dobová atmosféra absolútnej nedôvery jedinca voči spoločnosti, v ktorej nemôže veriť ani týcm najbližším je vykreslená bravúrne. Paranoja, strach, pocit bezmocnosti a svinstvá stalinizmu sú vyobrazené so všetkou špinou ktorú si zaslúžia a pomalé tempo spoločne s dlhšou stopážou umožňujú plne sa zžiť s týmto krutým svetom v 50. rokoch minulého storočia v Rusku. Nezaujímavý, nedotiahnutý dej tak plne kompenzuje paranoidná atmosféra podporená vynikajúcim hudobným doprovodom, skvelou kamerou a silnými hereckými výkonmi. Tom Hardy tu opäť nezlezie po väčšinu času z obrazu a opäť dokazuje, že má charizmu na rozdávanie. Do toho mu sekundujú osvedčené herecké istoty ako Noomi Rapace alebo v menších úlohách tradičné skvelý Gary Oldman alebo Joel Kinnaman. Stále sa síce nemôžem zbaviť pocitu, že tie dve roviny (psychologická dráma o ľuďoch žijúcich v krutom politickom systéme VS detektívka zo stalinického Ruska) by skôr fungovali v samostatnom filme a takto dohromady ani jedna z nich nijako nedopĺňa tú druhú. Film tak vyzerá, že sa snaží zužitkovať príliš mnoho línií súčasne a ani jednu poriadne. Nezaujímavý dej a zmätený scenár s priveľkými, no hlavne nenaplnenými ambíciami však u mňa plnohodnotne nahrádza práve to vynikajúce vykreslenie doby a prostredia Ruska, prvotriedna výprava, kvalitné herecké výkony a hlavne paranoidná atmosféra jedného krutého, nefunkčného systému. Tým pádom prihadzujem aj tú slabú štvrtú hviezdu a v tomto prípade mi nevadí ani slabý príbeh. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Lila & Lila. Neškodný B-éčkový schizofrénny thriller o matke ktorá sa chce pomstiť za smrť svojho syna, akých sa už natočili stovky. „Prekvapivé“ záverečné odhalenie opotrebované vo filmoch už minimálne dvadsať rokov a ktoré je jasné minimálne od polovice, to však celé zráža o úroveň nižšie. Lila & Eve by oveľa viac sedelo keby to bol klasický revenge-flick a nepokúšal sa zbytočne o niečo viac. Takto z tohto jednoduchého thrilleru pre ženy ostatnú pri záverečných titulkoch skôr rozporuplné pocity, než údiv nad tým čo to scenárista vymyslel, resp. opísal od iných. Vďaka silnej dvojici v hlavných úlohách, tradične skvelá Viola Davis a slušná Jennifer Lopez na ktorú sa stále vynikajúco pozerá, pôsobí Lila & Eve o niečo lepšie než s akýmkoľvek iným no-name osadenstvom, takže vo výsledku znesiteľná thrillerová jednohubka, ktorá to však celé kazí zbytočným twistom v závere. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Uznávam, že pre kinematografiu má tento dokument, respektíve zbierka 3-D raritných filmov z minulého storočia veľkú historickú hodnotu. Avšak pozerať sa na nich po celú dobu dvoch a pol hodín nie je až také záživné ako sa môže zdať. Je priam fascinujúce vidieť prvé pokusy o 3D, aj s reklamami na červeno-zelené stereoskopické okuliare z dvadsiatich, tridsiatich až po päťdesiate roky. No väčšinou sú to krátke videá, respektíve iba demonštrácie technológie a tak si v nich akurát niekto hádže loptičku smerom ku kamere alebo nejaký komediant prednáša do kamery svoj prejav a občas do nej niečo hodí, prípadne sa na obraze premietajú rôzne farebné obrazce a podobne. A to platí pre viac ako tri štvrtinu tejto zbierky dvadsiatich dvoch rarít. Určite stálo za to zreštaurovať všetky tieto filmy a vidieť ako sa za tých cca sto rokov kinematografia neskutočným tempom vyvinula, akurát 3-D Rarities je skôr taký demo-disc o pokusoch s 3D technológiou v minulom storočí, než plnohodnotnou „filmovou“ zbierkou, ktorú si budete chcieť púšťať pravidelne. Pre pravých cinofilov to za pozretie určite stojí, ale pre bežného diváka asi nebudu až tak zaujímavé. CELKOVO: 3* (6/10)

Film o skutočnom prípade Amandy Knox v Taliansku, ktorý doposiaľ nie je ukončený. Face of an Angel sa však nevie rozhodnúť čím chce vlastne byť, či vlastnou interpretáciou udalosti, či kritikou médií a toho ako novinári dokážu manipulovať s verejnou mienkou, či kritikou neschopnej talianskej polície a súdu, ktorí sa dopustili mnohých prešľapov a prípad nevedia jednoznačne vyriešiť a uzavrieť. Či chce byť detektívnym thrillerom podľa typického hollywoodskeho vzorca alebo artovou mysterióznou drámou. Každý tento prístup by mohla byť námetom pre samostatný film. Face of an Angel však nijako nevyťažil potenciál ani jedného z nich. Jeho dejové línie sú zbytočne roztrieštené, až nakoniec nie je jasné čo chcel vlastne povedať. Na detektívny thriller to je až priveľmi umiernené a samotné pátranie reportéra nezáživné, navyše neustále odbieha k mnohým zbytočným odbočkám, na artovú drámu je celá tá kritika až priveľmi banálna a všetky tie fantazmagorické sny hlavnej postavy pôsobia vyslovene na smiech (hlavne, keď sa v podobnom civilnom filme absolútne z ničoho nič objavia digitálne potvory ako z Ja, Frankenstein?!). Vo výsledku tak film, ktorý sa tvári, že má v sebe nejakú hlbokú myšlienku, ale v skutočnosti sám nevie o čom chce vlastne rozprávať. Dejové línie zväčša nikdy nevedú a na konci ostane iba pocit prázdneho filmu, ktorý vám nič nedal, pretože sa nedozviete nič ani o samotnej vražde, ani o jej možnom riešení, ani o ... v podstate o ničom. CELKOVO: 2* (4/10)

True Story, bro. Skrz naskrz priemerná dráma. Síce nijako neurazí, ale zo skutočného príbehu o vrahovi svojich vlastných troch malých detí a reportérovi, ktorý ho chodí do väzenia spovedať nevytrieskala prakticky nič. Iba rutinne podala tento príbeh, bez nejakej ťaživej atmosféry, nevýrazne po technickej stránke (nezaujímavá kamera, aj hudba) a s priemernými hereckými výkonmi. James Franco je síce štandardne dobrý herec, ale tu mu okrem jedného zachmúreného pohľadu scenár neponúka žiadnu scénu v ktorej by mohol zažiariť, Felicity Jones má pre celé dianie úplne nepodstatnú rolu a Jonah Hill je totálny miscast, ktorý je možno fajn v 21 Jump Street, ale vážnu rolu rozhodne nezvláda. True Story síce ponúka pár znepokojivých scén, ale to sú všetko čisto prvoplánové útoky (úvod s dieťaťom v taške alebo fotografie obetí), no nič z toho nemá oporu v scenári, ktorý divákovi nedovolí na vzťah ústredného dua nahliadnuť bližšie. Keď nakoniec v závere dôjde na odhalenie motivácie toho prečo si vrah zavolal k sebe reportéra, ktorý ho mal naučiť ako slovami apelovať na ľudí, tak práve táto manipulatívna hra mala hrať prím v celom príbehu a byť jeho ústredným motívom. Namiesto toho True Story ponúkne jeden monológ vraha v súdnej miestnosti a do piatich minút je všetko vyriešené. Škoda, toto mohol byť nervy drásajúci thriller o tom ako dokážu byť niektorí ľudia manipulatívne svine a schopný tých najohavnejších skutkov. Namiesto toho to je pomerne obyčajná dráma, v ktorej si Franco s Hillom pár krát pokecajú vo väzení, ale ten ohavný skutočný prípad a manipulatívna povaha skutočného vraha je odsunutá na druhú koľaj. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Sfilmovať divadelnú hru od Strindberga je niečo podobné ako sfilmovať Shakespeara. Tie príbehy sú dôverne známe, už niekoľkokrát sfilmované a pokúšať sa päťdesiaty krát o to isté si žiada v roku 2015 o niečo neotrenejší prístup. To však nie je prípad Miss Julie, ktorý natočila takmer 80-ročná režisérka Liv Ullmann a dopadlo to presne tak ako keď dôchodkyňa adaptuje 100 ročnú divadelnú hru. Príbehu o troch postavách odohrávajúcemu sa v dvoch miestnostiach tak po celých dlhých 133 minút chýba dávka vášne a postavy tak síce prednášajú šlabikárovo presné, kvetnato rozvinuté repliky, ale bez toho, aby ich vzťah mal nejakú osudovosť. Navyše je celé dianie úplne zbytočne situované do Írska čo pre príbeh nemá žiadne opodstatnenie, okrem toho, aby Colin Farrell mohol predviesť svoj írsky akcent. Avšak ako postava zlyháva, pretože režisérka mu nevložila ani kúsok šarmu, pre ktorý by sa mala celá táto hysterická romanca rozpútať. Jessica Chastain síce v druhej polovice predvádza výkon hodný ocenenia, ale to nič nezmení na to, že Miss Julie je iba obyčajnou kostýmovou drámou bez štipky invencie. Klasika natočená príliš „klasicky“ (a nie v tom dobrom slova zmysle). CELKOVO: 2,5* (5/10)