Topco

Cinefilská nostalgia a štýlová, zábavná pocta kinematografii 60tych rokov. Muzikálová nálada, tínedžerská detektívka, talianske giallo (Mario Bava, Dario Argento), thrillery Alfreda Hitchcocka, klaustrofobické psychothrillery Romana Polanského a duchárske, zombie či splatter horory. To všetko je na zozname Wrightových inšpirácií a tvorí ingrediencie jeho žánrového guľášu. Brakový námet povyšuje špičková forma: retro štylizácia pulzujúceho Londýna 60´s, obratná kamera a dobový soundtrack. Žiaľ, tento koktejl mi nechutil od začiatku do konca. Hororový záver mi nesadol... 3,5*

Bavilo ma to. V celej svojej pomalosti a postupnom budovaní napätia. Komorný debut, ktorý je variáciou na upírske filmy, pohladí dušu milovníkom indie produkcie. Je kokteilom minimalistickej rodinnej drámy, low-budget hororu a strohej formy (formát rámu 4:3, statická kamera, fajn kompozície). Cena Občana Kanea pre najlepšieho nového režiséra (Sitges Film Festival).

Mysteriózny thriller v dobovom, noirovom kabáte. Scorsese po Taxikárovi opäť vzdáva hold filmu noir (aj keď niektoré „čierne“ elementy sú badateľné aj v rade iných jeho počinov: Špinavé ulice, Po zatváracej dobe, Mys hrôzy, Počítanie mŕtvych). Námet vyšetrovania, nespoľahlivý rozprávač, flashbacky premiešavané s nočnými morami, kamera pracujúca s klaustrofobickými podhľadmi a typická noirová téma prenasledovania traumatizujúcej či temnej minulosti. Scorsese pre navodenie noirovej nálady dokonca pustil svojim hercom jednu z najväčších klasík – Preč od minulosti (Out of the Past, 1947). Vo výsledku namiešal žánrovo atraktívny kokteil hororu, noiru a paranoje typickej pre 50te roky (strach z komunistov a atómovej vojny). Hororovými prvkami môže pripomenúť žánrového kolegu Angel Heart, témou potlačenia nepríjemných spomienok Davida Lyncha (Lost Highway, Mulholland Dr.) a veľkým twistom zasa Nolanove Memento.

Veľká spokojnosť s týmto neskorším noirom! Hlavný hrdina bol veľký sympaťák, vedel by som si ho predstaviť aj ako predstaviteľa Phila Marlowea či Jamesa Bonda. Okrem Cliffa Robertsona ma bavili dobové bizár názvy maloobchodov (Elite Espresso, Fancy Groceries) a pekné expresívne svietenie s pamätnou tieňohrou. PS: záverečná scéna pod agitačným plagátom „Give Your Blood“ bola ironickým zásahom do čierneho!

Absurdná bájka o mobilizácii a zmanipulovateľnosti vojny. Po montážnej stránke Godard zaujme prepájaním hraných a autentických záberov z vojnových žurnálov. Zaujímavá, aj keď ubíjajúca je scéna s úlovkom z vojny - fotografiami, ktorými sa mladíci snažia očariť „svoje“ ženy a obsiahnuť tak akosi celý svet. A cinefilov zasa pobaví scéna s jasným lumiérovským odkazom, v ktorej jeden z prostoduchých protagonistov zájde prvý raz do kina a bojí sa prichádzajúceho vlaku či chce mať kontakt s kúpajúcou sa ženou na plátne.

Prívlastok „nový Dexter“ je presný a podporuje ho aj podobný štýl obliekania a fyzionomické prvky titulného antihrdinu. Najviac ma bavili regulérne komediálne vsuvky a úplná nepredvídateľnosť. Svojím spôsobom jedinečný komediálny krimi seriál s výbornou psychologizáciou postáv.

Skôr „súčasnícke“ než nostalgické. Viac ako Jurský park je to prekombinovaný moderný blokbaster s kopou klišé – mix Indiana Jonesa, bondovky a bourneovky (scéna z Malty). Za nostalgiu tu kope len pôvodný cast a T-Rex. Škoda, lebo námet bol sľubný.

„Film, ktorý po 50 rokoch zosadil z trónu Občana Kanea“ (rebríček najlepších filmov všetkých čias od Sight & Sound). Romantické kulisy ľúbivého kopcovitého San Francisca, snová až hypnotická atmosféra podporená nádhernou hudbou Bernarda Herrmanna a obratnou kamerou, interiéry ladiace s kostýmami postáv a ambivalentný príbeh, ktorý divákovi ponúka minimálne tri interpretácie „ako to bolo“. Vertigo popri svojej mnohovrstevnatosti prinieslo aj kamerový trik, neskôr nazvaný ako „vertigo efekt“, ktorý zvýrazňuje hrdinov panický strach z výšok a jeho závrat (vertigo), keď sa pozrie „tam dole“.

Láskyplný portrét talianskeho malomesta. Pred Malénou a Cinema Paradisom tu bol Amarcord (Amore + ricordo). Spomínanie s láskou je na mieste. Cholerický otec, obetavá matka, neškodný prdiaci dedko, mentálne slabší strýko... a celá rada postavičiek - čo je dôležité – temperamentných, neraz bizarných, no autentických zároveň. Taliansky temperament kam pozrieš! PS: niektoré stmievačky na môj vkus prišli príliš skoro a nedovolili doznieť scénam, z ktorých šli emócie. A že tie emócie šli. V tomto filme Fellini asi najlepšie dokázal uskutočniť fúziu lumiérovského (civilného, pozorovacieho) a méliésovského (štylizovaného, prikrášleného) prístupu.

Je to pecka (ktorá mi však neprirástla k srdcu, ale má kvantum nadsadených a zároveň pravdivých scén). Divadelné predstavenie bolo úspešné po celej krajine, no až filmová verzia urobila z retro muzikálu nesmrteľný kult.  Za totálne 50tky tu kope atmosféra strednej školy, školská tanečná súťaž, rock´n´rollové šialenstvo, tínedžerské gangy, diner Frosty Palace, auto-kino, kožené bundy, džínsy a pomáda vo vlasoch.