Topco

Jeden z vrcholných „vlakových/železničných noirov“. Kasting je chuťovkový (sympaťák Ford a sexi Grahame majú chémiu-repete po Langovej predchádzajúcej pecke The Big Heat a hulvátsky Broderick im parádne sekunduje), dej slušne odsypáva, hudba intenzívne podporuje naráciu (má veľké orchestrálne momenty aj komorné „jazzy“ chvíle) a Guffeyho kamera doručuje tradičnú hĺbku ostrosti, premyslené rakurzy a prácu so zrkadlami. Nejde práve o Zolovu najvernejšiu adaptáciu, pár motívov si berie, iné opúšťa. Škoda, že scenár vypustil ten ústredný – o ľudskej beštii, to mohlo Langovi a jeho povestnej psychologizácii postáv veľmi sadnúť a filmu navyše dodať emotívne finále, ktoré tu absentuje.

Neprávom zabudnutá vecička. Richard Gere (netradične obsadený) vs. Andy Garcia (našťastie neprehráva rolu z 8 Million Ways to Die). Noiristom sa môže páčiť: téma "bad cop" a pekné nasvietenie tvárí v závere. PS: keďže podobné žánrovky z prelomu 80/90´s zvyknem podhodnocovať, tento raz trošku pridám.

Filmársky suverénne, obrazovo čisté, dejovo oddramatizované, herecky civilné, kostýmovo striedme, lokáciami minimalistické a použitím nádhernej hudby odvážne a emotívne. Pasolini je prekvapivo verný predlohe a neorealistickej forme s dokumentarizujúcim presahom. Jeho interpretácia spočíva v tom, že Kristus je vyobrazený ako nekompromisný vodca s radikálnymi postojmi a nie ako láskavý a chápavý dobrák. Pojmy ako Boží syn a kráľovstvo nebeské sú navyše metaforami pre revoltujúcu ideológiu či komunizmus. Spolu s Posledným pokušením Krista pre mňa najzaujímavejšie spracovanie života Ježiša Krista.

Ďalšia Truffautova štúdia sebadeštruktívnej lásky. Prichádzanie a odchádzanie. "Ani spolu, ani bez seba". Fanny Ardant nádherná a uhrančivá, Depardieu výborný.

Ani divadelníci to nemali počas vojny jednoduché... Veľmi príjemné retro, na Truffautove pomery však fádna a nevýrazná réžia a herecky v hl. úlohách za mňa tiež poslabšie (Deneuve odťažitá, Depardieu nevýrazný). Slabšie 4.

Ako sa rodí zločin v malebných uliciach Paríža, kde hojnou pôdou je nezáujem a nepochopenie zo strany rodičov a učiteľov. Veľmi ladná forma; kamera a strih ma veľmi bavili. Minimálne dve mimoriadne scény (detská atrakcia a záverečný útek) musia filmársky naplno vtiahnuť aj súčasného diváka.

S obsahom som mal problém (fungovanie v milostnom trojuholníku, stupňujúce sa vrtochy promiskuitnej ženskej hrdinky), ale formálne brilantné: nápaditá a pestrá hudobná zložka, hravá réžia (použitie dobových záberov, veľmi ladné strihy a premyslené /aj vertikálne/ ťahy kamery, výškové zábery s dôrazom na impresionizmus, lyrizmus). Na pomery francúzskej novej vlny rozhodne nejde o žiadnu „nudu“, tempo je strhujúce; miestami až príliš, niektoré momenty divák nemôže naplno precítiť.

Biblický príbeh podľa Aronofského. Kapitoly o Noemovi nie sú obsiahle, čo režisér využil na svoju interpretáciu a príbeh o Noemovej arche obohacuje o scény ako zo sci-fi (apokalyptický úvod, sekvencia o zrode sveta) a nadprirodzené, fantasy prvky (Kameňožrúti v bitke nemôžu nepripomenúť Pána prsteňov). Nechýba preňho typický psychologický rozmer – motív nepokoja, posadnutosti a nekonečnej dilemy.

Godardova celovečerná prvotina je artovo-európskou evokáciou amerického filmu noir a zároveň štartérom Novej vlny. Belmondo v úlohe túlajúceho sa anarchistického zlodejíčka Michela s neodmysliteľnou cigaretou podáva svoj prelomový výkon. Príbeh je triviálny: elánom nabitý mladík ukradne auto a následne chladnokrvne zastrelí policajta. Z toho, že je hľadaný si nerobí ťažkú hlavu, naopak, snaží sa ohúriť svoju promiskuitnú priateľku – americkú študentku/novinárku Patríciu. Belmondov Michel priamo odkazuje na svoj idol - Humphreyho Bogarta, keď stojac pred plagátom k jeho poslednému filmu vôbec The Harder They Fall (1956) imituje jeho slávne gesto – prechádza si palcom po vrchnej pere. K tomuto gestu sa počas filmu neraz pozérsky vracia, najmä aby zapôsobil na Patríciu. Okrem toho nájdeme aj oveľa nenápadnejšie odkazy na iné filmy noir: Michel rozprávajúc o svojej smole vo výbere dievčat parafrázuje repliku z Maltézskeho sokola (1941) a v kine, kde sa jeho priateľka skrýva pred policajtom, sa zasa premieta Premingerov Whirpool (1949). Godardova filmová reč je jedinečná: chaotická a improvizačná presne ako Michelovo konanie. Godard svojho antihrdinu necharakterizuje ani cez jeho činy ako cez výrazové prostriedky (rušivý diskontinuálny strih známy ako „jump cut“ či kauzálne medzery medzi obrazmi). O gradácii príbehu nemôže byť ani reč, kriminálna zápletka (ľahká kombinácia Gun Crazy a They Live by Night) ho nezaujíma. Namiesto nejakého významného posúvania sa v deji sme svedkami lenivej, konverzačno-romantickej línie s existenciálnymi presahmi (o.i. Faulknerovo „Medzi smútkom a ničím, vyberám si smútok") a mládežníckej bezstarostnosti. Godard tak priniesol nový (umelecký) pohľad (nielen) na film noir.

Chuťovka. Rozprávková retro-štylizácia je krásnym ironickým obalom pre... hmm, túžbu vymaniť sa z farmárskeho života! Uhrančivá Mia Goth si monológom v záverečnej tretine a posledným záberom pýtala oscarovú nomináciu!