beso74

Bolo to celkom pozerateľné, myslím tým prvú štvrťhodinu. Nástup osemnohých príšer na scénu bol razantný a impozantný. Potom sa to všetko zvrtlo a zvrhlo. Pavúci, ich počet a veľkosť narastá geometrickým radom, veľká škoda, že ruka v ruke s naivitou, kŕčovitosťou a gýčovitosťou. Takýto druh filmu podľa mňa potrebuje istú dávku čierneho humoru a irónie, nesmie byť, ako je tomu v tomto prípade, braný smrteľne vážne. A to je tomto filme kameň úrazu, pretože 3-4 viac menej nepodarené pokusy o vtip nič neriešia. Úplne tragická je záverečná snaha urobiť z pavúka Godzilu či King Konga. Suma sumárum: Aj napriek obrovským očakávaniam sa zázrak nekoná, mojím najlepším pavúčím filmom nového tisícročia (mimo Spidermana, to ti je vám iný úlet) naďalej ostáva Pavúčí teror (Ellory Elkayem, 2002) a absolútne najlepším Arachnofóbia (Frank Marshall, 1990). Snáď to na budúce bude o niečo lepšie, veď ďalšie projekty sú už v dohľadne...

Nenápaditý scenár + všade prítomný zhluk nepríjemných zvukov pripomínajúci štartujúcu motorovú pílu + jedenástka o všetkých možných variáciách + rádoby nábožensko-filozofická úvaha o viere, hriechu a zmysle života = trápne nudná smrteľne vážne sa tváriaca hlúposť. Mimochodom, číslo 11 už nechcem vidieť ani na futbalovom drese...

Život nájomného vraha je ako každý iný, poučíš sa francúzštinu, zastrelíš jedného, hodíš do seba kávu, zas si strelíš, potom ľahká konverzácia, dobre mierený výstrel, voňavá káva a stále to isté v bludnom kruhu... Nerozmýšľaš či si to niekto zaslúži, či nie, len strieľaš a upratuješ... Jedinou hodnotou, ktorá má pridanú hodnotu je striebro... Aspoň po dobu, keď sa stretneš sám so sebou a zistíš, že vlastne nechceš, to čo chceš a chceš to čo nechceš. To by nejednému z toho hrabalo, preto sa nemožno čudovať, že výsledkom je situácia, keď si sám sebe snažíte nakopať zadok, ale tak, aby staršie JA neublížilo nejako vážne mladšiemu JA, pretože by sa mohlo stáť, že nebude žiadne JA... Podobne aj vo mne sa teraz pri hodnotení tohto snímku búri sci-fi JA proti akčnému JA , pretože po obsahovej stránke to bolo veľmi zaujímavé vykreslenie vzťahu dobra a zla, aj napriek faktu, že logika deja miestami dostala riadne na frak. Ale cestovanie časom, ktoré by bolo logicky homogénne konzistentné, tak také som vo filme ešte nevidel a pravdepodobne ani neuvidím. Problém vidím akurát tak v predvedení akčných scén, tie sa mi zdali dosť odfláknuté a nevýrazné. Mám však také tušenie, že isté veci ostali nedopovedané a tvorcovia sa nám v blízkej budúcnosti pokúsia príbeh uzavrieť, alebo možno práve naopak, otvoriť. Veď budúcnosť je niečo, čo sa mení každým okamihom, jedinou istotou je fakt, že v istom jej okamihu sa s nami už nepočíta...

Nemôžeš dva krát vstúpiť do tej istej rieky. Vedel to starý Pytagoras, a viem to aj ja. Aj keď sa o to pokúsiš, očakávaný výsledok sa pravdepodobne nedostaví. Prvých 96 hodín síce tiež nebolo ukážkovým cvičením z logiky, ale z prižmúrením jedného oka sa vďaka atraktívnemu a rušnému deju dalo veľa prepáčiť. Toto tu je miestami takmer katastrofálne. Zabijaci sú tak primitívni, že keď operujú v dvoch skupinkách, nesynchronizujú svoje konanie a únosy neuskutočnia súčasne, ale namiesto toho k únosu dcéry pristúpia až po neúspechu prvého. v čase keď je slečna už dávno varovaná. Mills si zo zaviazanými očami očividne únos užíva, počúva zvuky, počíta zatáčky, svetové strany a vzdialenosti a presne vie, kde sa nachádza, akurát že nevie akou rýchlosťou auto ide. Že zločinci majú lepšie autá ako poliši, to vie hádam každý, ale že ich majú lepšie aj taxikári a policajti jazdia na autách z múzea, je už trošičku povážlivé. Hádzať granáty v strede mesta, nikomu nič nespraviť, nestáť sa stredobodom pozornosti polície či gangu, to je ale náhoda. Mať kontakt na ex CIA priateľa a zavolať mu takmer pred koncom, ležiac v rozstrieľanom aute pred americkým veľvyslanectvom a veriť že ma stade jeho jediný telefonát dostane, to je tak americký filmové. A aby som nezabudol, dva krát nespraviť vodičák a následne jazdiť úzkymi a krivoľakými uličkami Istambulu ako kuriér v podaní Jasona Stathama, to už je riadna sila. Ale aj tak som ochotný tomuto nesúrodému zlepencu akčných záberov dať 3 hviezdičky, pretože psie oči Liama Neesona ma dostanú rovnako ako Albáncov jeho dobre mierený uder.

Za málo peňazí prekvapivo veľa muziky. To, že nie je vidieť ako sú trhané telá a fakt, že príšeru poriadne divák neuvidí, nepovažujem za mínusy filmu. Aj keď je po 25 minútach jasné, ako sa to skončí a približne v akom poradí sa zmenia vrieskajúci a pobehujúci hlupáčikovia na beztvarú kopu mäsa zabezpečujúcu starému domu neopakovateľnú undergroundovú výzdobu a konanie postáv stavia na hlavu akúkoľvek logiku, výsledný dojem bol podstatne lepší ako u oveľa väčším balíčkom peňazí zaopatreného vzdialeného bratranca Underworld 4. Tvorcovia sa rozumne rozhodli, že za 20 libier so špeciálnymi efektami do sveta dieru asi nespravia a tak sa sústredili skôr na atmosféru a na prácu so svetlom (no skôr to bola práca s tmou). A aby som nezabudol, anglický humor, je predsa len anglický humor, taký za oceánom určite nerastie...

Znepokojujúci tragi-komický dokument o jednom živočíšnom druhu, ktorý trpí syndrómom sebazničenia, škoda, že ide práve o ten náš...

6 rokov trvalo, kým som sa to odhodlal pozrieť. Bál som sa, že to bude trápne, miestami to fakt bolo až tak trápne ako voda v koši. Bál som sa, že to bude úchylné, Borat ma nesklamal ani tom. Čo som však nečakal, že to bude inteligentné a kritické smerom k našej spoločnosti (nielen tej americkej), kde nie je dôležité čo si kto myslí, ale to čo hovorí. A že ľudská hlúposť nepozná žiadne hranice a ani zľutovanie...

Závažná a atraktívna látka podaná neatraktívnou a nezáživnou formou. Mať takýto námet, očitých svedkov, financie a štáb na natáčanie a vytvoriť dielo takýchto kvalít.... Pre mňa rovnako nepochopiteľné ako počínanie farmára, ktorý mal celý sad sliviek a jeho, na zdesenie celého príbuzenstva, napadlo z nich spraviť jedine tak lekvár....

Príliš divoké tempo nedáva možnosť vychutnať si vizuálnu stránku tohto projektu. Predstaviť na tak malej ploche tak veľa živočíšnych druhov a vychrliť o nich množstvo informácii nebol podľa mňa ten najšťastnejší nápad. Neostáva nič iné, len si to pozrieť zopár krát...

Chudák snežný muž, každá poriadna hororová postava už má nejaký poriadny film, upíri majú Drakulu, Nosferatu, či aspoň Blada, zombies sa preslávili napríklad v sérii Living Dead, vlkodlaci majú svoj Howling, Benicia Del Torro a zopár ďalších kúskov, kdejakí maniákalní vrahovia vlastnia celé série, že, zdravím Jason, Michael a Fredy. len chudák yeti, bratranec Bigfoot a ďalší príbuzní doposiaľ obsiahli len posmech. Filmy o nich točia tvorcovia, ktorých vedľajším pracovným pomerom bude asi testovanie vplyvu demencie na ľudský organizmus, a tie filmy aj potom tak vyzerajú. Ani posledný kúsok z dielne Syfy Channel nie je v tomto smere žiadnou bielou vranou. Skupina ľudí vyzbrojená jedným (!) mobilom sa vydá do hôr, samozrejme s minimálnym vybavením, aby zachránila niekoho, o kom ani netuší kde presne je. A aké nečakané, predstavte si, ich cesty sa pretnú s cestami stvorení, ktoré ako keby vytvoril vývojový tím doktora Moreaua (výsledok: mix King Konga a pirane). A ostáva už len posledný krok, nechať postavy pozomierať, samozrejme, čo najpredvídateľnejšie a najnudnejšie. Tá jedná hviezdička je pre Syfy akurát tak za odvahu zas niečo natočiť o nadrozmerných hominodoch. (Rage of the Yeti - 2011 či Bigfoot - 2011, ktorý ako jediný podľa mňa za niečo stál.)