Tančiareň

Direction musicale et musiques originales VLADIMIR COSMA Kulisy, kostýmy, hudba, účesy a časy se mění, tančírna Le Bal zůstává. (Přesněji řečeno to platilo v letech 1936, 1940, 1944, 1946, 1956, 1968, 1983, odpovídajících jednotlivým zastavením filmu. Bylo by zajímavé pozorovat, jak by si Ettore Scola a jeho divadelní kolegové poradili s novými trendy v taneční hudbě po roce 1990.) Tančírnu ocení spíš milovníci divadla ve filmu než divák, kterému nikdy nepřipal žádný film příliš ukecaný. Fresku napříč epochami obohacují mikrodramata abonentů tančírny v předsálí a na přilehlých hajzlících, jejichž variace zná i méně zkušený clubber. Některá jsou zajímavá - nikdo nechce tancovat s esesákem a nikdo nevyzve během 37 let k tanci krátkozrakou milovnici filmu, jejíž rozkošná ale poněkud tupá postava zastupuje diváka. Tančírna rozkročením mezi formu videoklipu (připomínám, že MTV odstartovala vysílání 1. srpna 1981 písní Video Killed The Radio Star od Buggles) a zkratkovité grotesky trochu dráždí, ale v úzkém prostoru mezi neosobní ilustrací dějin a intimním dramatem svébytně funguje, čímž zahanbuje celý žánr plytkých tanečních filmů počátku milénia. Pozornost uzurpuje edukativní výběr desítek tanečních hitů, počínaje Chopinem a Lili Marleen po polo-francouzskou Michelle The Beatles a disco masakr počátku osmdesátých let. (Plus nedostižný Cosma.) Bavil bych se víc, kdybych nesdílel nečinnost postavy Moniky Scattini a mohl tancovat. (01.01.2022)

...A síce zrovna na tento koprodukčný titul, divák absolútne nepotreboval čítať žiadne (medzi)titulky; čo bolo na jednej strane asi sympatické konštatovanie súčasnej (rozumej: filmovej) situácie, nakoľko sa tým pádom začal vari intenzívnejšie sústrediť len na určité obrazy, no zároveň to, že samotný titul pôsobil snáď ešte oveľa „nemejším dojmom”, než je vôbec práve »Nemý film« sám, tak to už akosi ďalej nepovažujem za najšťastnejšie ["experimentálne"] riešenie zo strany režiséra E. Scolu. • V podstate by sa dalo celkom podotknúť, alebo dokonca i pochváliť, že titulom ma pomerne často sprevádzal i môj najobľúbenejší herec: "Jean Gabin", teda lepšie povedané; v tomto prípade jeho mimoriadne autentický dvojník, ktorý prichádza na scénu oblečený, ako protagonista z titulu: Pépé le Moko, pričom sa ešte zopárkrát následne vyskytol i v ďalších etapových dekádach; začínajúcich od tohto konkrétneho momentu, a končiac až v roku 1983; čiže počas zhruba asi 5.-desaťročí, sa režisér pokúsil zachytiť obdobia rôznych spoločenských nálad; [povedzme napríklad: obdobie II. svetovej vojny]; na čo mimochodom poslúžila len jedna tanečná sál, keď z môjho uhla pohľadu som to najskôr vnímal, ako akési, «divadelné javisko», na ktorom sa vskutku tentoraz vystriedalo asi neúrekom tanečníkov/divadelníkov, ku ktorým som si nielenže nevybudoval žiadny, bližší, citový vzťah či celkové sympatie, ak aspoň nepočítam "Jeana Gabina", ktorého ale nemožno považovať za jednu z ústredných postáv, i keď ho zase rovno môžem považovať za akéhosi sprievodcu naprieč dlhočizným dianím... • Ani častejšie prítomná „Živá hudba” v podaní tu prítomných energických hudobníkov, sa tým celkový môj postoj k danej veci nakoniec nezmení, keďže už podľa konečného (z)hodnotenia tohto titulu, je vari nad slnko úplne jasné, že som pri ňom skrátka pocitovo: pociťoval veľkú únavu, aj keď bol neustále v pohybe. • Už asi nemám ďalšiu potrebu sa viac vyjadrovať k tomuto rozpačitému počinu, v ktorom som i napriek tomu postrehol šikovnejšie poňatú formu spracovania, t.j. počas trvania titulu, totižto nezaznel ani jeden súvislý DIALÓG medzi postavami, a tak namiesto toho sa účinkujúci teda spoliehali iba na svoju "reč tela", ktorou sa ale takmer nikam neposunuli; čo by som na úplný záver prirovnal ku statickému charakteru: dezinfekčného prostriedku, typu DOMESTOS : Let's Dance, à la taliansky spôsob J. Ďurovčíka! (20.09.2023)

(2x Jeden podzemný tanečný sál. Prešli ním stovky tanečníkov i obyčajných ľudí, stal sa obľúbeným miestom pre mnohých z nich, bol svedkom mnohých zábavných, osudových i vážnych momentov, priestorom pre vyjadrenie lásky i odporu, cez vojnu poslúžil ako skrýš pred bombardovaním, neskôr v 60. rokoch ako útočisko pre rebelujúcu mládež... TANČÍRNA sprevádza diváka takmer 50 rokmi veľkého diania v tomto priestore, čím mapuje nielen vývoj hudobných a tanečných trendov (okrajo i módneho oblečenia, časopisov a nápojov) od medzivojnového obdobia až do doby vzniku filmu, ale aj samotnej histórie. Aj keď nezaznie jedna hovorená veta a nad spievanými piesňami prevažuje inštrumentálna hudba, bolo rozhodne čo počúvať i na čo sa dívať od samotného vizuálu historického prostredia a kostýmov až po skvele rozohrané siutácie zo života počas tanečných večerov. Jedinečné predvedenie originálneho námetu! Osobne mám výhradu iba k príliš dlhému (a trochu i nudného) úvodu pred samotným "výletom" do histórie, než začala krásna hra umenia a charakterov naprieč históriou. Najmä v momentoch náhleho pokusu o samovraždu jedného z hostí, válečného bombardovania a neskôr oslavy víťazstva má tento osobitý artový film až prekvapivo silnú dramatickú výpoveď... Skvelý film sa obvykle (okrem hercov a réžie) odvíja od dobrého scenáru, o tomto filme možno povedať, že má výborný scenár aj napriek tomu, že v ňom chýbajú dialógy. (95%) (prvýkrát videné v rámci Challenge Tour 2018: 30 dní so svetovou kinematografiou) (27.03.2018)

Poprvé viděno někdy koncem 80. let. Byl to natolik silný zážitek, že i po dalších několika zhlédnutích jsem si přesně pamatovala výrazné typy všech herců - tanečníků a hudbu celého filmu. Úvodní defilé http://www.youtube.com/watch?v=NgVIkli_QlE za zvuků skvělých skladeb J´attendrai od Dalidy http://www.youtube.com/watch?v=kXakHrnsUW8&feature=related a Et maintenant od Gilberta Bécauda http://www.youtube.com/watch?v=p1H_dMrDUNo&feature=related je nezapomenutelné! U tohoto filmu není potřeba slov. Volám BRAVO!!! (12.04.2011)

Nenápadný ale výborně zpracovaný metaforický pohled na historii, od 30. let po léta 80. Film který předčil moje očekávání. Prolínání historických dob a hudby/tance s nimi spojených je pro mě spíše jen kulisou pro plejádu vcelku neznámých herců. Už od prvních vteřin je mezi nimi cítit chemie a všichni dokonale osloví i beze slov. Třeba jen ten začátek, hned se mi vybavily moje taneční a první volenka.. :)) (14.08.2013)