Stopy na hrebeni (E06)

Pozerať takýto film v plnom kine v rámci festivalu a v prítomnosti oboch horolezcov, režiséra a viacerých slovenských bývalých horolezeckých kapacít a vypočuť si po filme ich prejavy je úplne iný zážitok, ako na to pozerať doma na gauči. Možno sa to dalo lepšie prestrihať a vypustiť, respektíve nahradiť niektoré komentáre do kamery, ale obsah je tu tak zaujímavý, že je to jedno. Povinnosť pre slovenských patriotov a milovníkov Vysokých tatier. (01.01.2014)

V dokumente zaznelo,že človek uz zabudol,že pochádza zo zvieracej ríši a teda vie lozit po skalach.Ja sa s obdivom staviam k horolezcom i kameramanom,ktorí dokázali spostredkovat uchvatne pohľady z vrcholov štítov našich Tatier.Pre bežného smrtelnika take zábery,ake sú v Barabasovom novom dokumente,nebudú živým okom možné zachytiť určite nikdy. Chce to odvahu,silu.Môj obdiv. (25.03.2014)

Kedysi musel človek veľa spraviť aby sa stal slávnym, alebo hrdinom. Musel zabiť veľkého bojovníka, vyhrať bitku, dobiť krajinu. To len dnes sú všetky celebrity priposrané dievčatá a umelý chalani, ktoré sú náhradou za kultúru a umenie a to nám sprostredkúva televízia na dennej báze. Z debilov sú hrdinova. A tí skutočný hrdinovia sú stratený v anonymite. Alebo teda aspoň boli. Vďaka Paľovi Barabášovi vieme o tých skutočných hrdinoch aj my. Poznáme Valušiaka, Bulíka, Pochylého a teraz aj Kadlečíka a Sabovčíka. Krvopotne prekonávajú nie len svetové rekordy, ale aj tie osobnostné. Veľmi si tento druh príbehov cením. Stopy na hrebeni sú veľmi pekným zakončením Tatranského cyklu. (30.12.2014)

K horolezectvu mám pomerne vlažný vzťah, ale kompenzujem to obdivom k filmom Pavla Barabáša. Ani tentokrát nesklamal, keď divákom priblížil vrcholný horolezecký, ľudský i filmársky zážitok spojený s dvojtýždňovým lezením po hrebeni Tatier. A to v zime. Neboli potrebné žiadne triky na to, aby diváci mohli sledovať, ako obaja mladíci siahajú na dno svojich síl po tom, ako to ten tretí vzdal. A za seba môžem povedať, že pri niektorých záberoch som pociťoval závrať aj keď som bol fixovaný v pohodlnom kresle. (04.12.2019)

Je to údel horolezcov vybrať si najťažšiu trasu, aby bol výstup čo najťažší a najnebezpečnejší. Ak ani to nestačí, tak si vyberú na prechod celého hrebeňa Tatier bez podpory zdola najnevhodnejšiu dobu uprostred zimy. Chlapci mali odvahu a šťastie, takže vznikol tento film. Posledná epizóda seriálu je iná, lebo sa nevenuje histórii štítov, ale súčasnosti. Autentické zábery z pochodu ma nenapĺňali pokojom, či je to šialená víchrica alebo lezenie po hrebeni, kde si chlapci mohli vybrať, či sa zlým krokom zabijú na slovenskú alebo na poľskú stranu. Zvyšok sú oku lahodiace zábery z výšky a výpovede protagonistov. Záver filmu bol trochu narýchlo a trochu nerozumiem, kto ich na niektorých miestach natáčal ako dvojicu, keď tam nikto tretí nebol. –––– Keď nebudeš mať odvahu, tak proste sedíš doma. –––– Potom si to ráno obul, mokré ponožky a na to tie zamrznuté topánky. A si tak necítil, možno dve hoďky, že čo máš na tých nohách, proste ako keby si ich nemal. A potom to začalo, ten prepal, tá bolesť strašná a išiel si. A potom si to rozhýbal išlo to, štyri hodinky trval ten proces. ––––  Proste ideš a dúfaš, že to podrží. To je buď..., alebo... (03.01.2023)