Nafukovacia panna

On to je de facto klasickej příběh o nefungujícím manželství, kdy ženská cítí odpor ke starýmu a nachází si milence. Akorát s tím rozdílem, že tady je ta ženská nafukovácí panna, což je ventilováno tím, že je trochu míň chápavá, běžné věci jí přijdou fascinující a sem tam potřebuje dofouknout. Film nepřináší nic nového, ač by se to mohlo z námětu zdát, každopádně v něm nacházím určité kouzlo, kterému dopomáhá především roztomilá Du-na Bae a taky podmanivá hudba hrající na pozadí. 60% (10.02.2013)

Na pohled a poslech nádherný film, jenom je dost problém poznat, co jím chtěl básník říci. Vypráví o osamělosti, odcizení, o nutnosti mít (otevřené) srdce, ale kdyby o tom hlavní postava svým vnitřním hlasem občas nemluvila, z filmu to nijak nevyplývá. Jednotlivé scény jsou občas zábavné, občas smutné, ale ve větším celku jaksi bez pointy. Nafukovací panna ožije, začne pracovat ve videopůjčovně, zamiluje se a celé to dosti bizarně skončí. Snímek stejně prázdný jako jeho hlavní hrdinka. (13.01.2012)

Motív nafukovacej panny ako oddanej životnej partnerky, večne mladej, neodvrávajúcej a vždy povoľnej, sa odrazil niekoľkokrát v umení. V literatúre, hudbe a tuná aj vo filme. Každá z variácií, ktorú som mal možnosť vstrebať, bola nejakým spôsobom prínosná. Hirozaku Kore´eda zachádza ešte ďalej a nafukovaciu spoločníčku oživuje. Vkladá do jej chladného a prázdneho tela srdce. Srdce naklonené láske poézii a videopožičovni. Film plný metafor týkajúcich sa partnerstva, životnej prázdnoty, odcudzenia, samoty, narodenín a umelého spôsobu života, ktorý je len náhradou skutočného žitia. Skvelý nápad, podporený humornými momentami, je trocha rozdrobený prílišným tlačením na pílu poetizujúcej stránky, či už sa jedná o jednoduchý obdiv k prírode a životu, filozofujúce myšlienky alebo posmutnelú melanchóliu zániku, kedy duša jednoducho vyfučí z tela. 70%. Poznámka: Top veta z filmu je táto: "Nepodarilo sa mi nafúknuť Juničiho." (09.01.2021)

Koncept pomalého rozprávania podporovaný pomalými jazdami kamerou je zjavný od prvých minút. Nečakajte žiadnu prechádzku ružovým sadom, jedná sa o silnú existenciálnu drámu, kde sa rozpitváva pocit osamelosti a nezdolná túžba po teple ľudského srdca. V tomto zmysle sú azda najsilnejšie scény so starcom. (02.10.2010)

Air Doll od Koreedu pojednáva presne o tom, čoho sa tak strašne bojím. Rutina životov, neschopnosť dosiahnuť šťastie, pretože svet je uponáhlaný, pomýlený a zvrátený. Neschopnosť vytvoriť si puto so živým človekom( tí väčšinou zvyknú sklamať, alebo podviesť) vyúsťuje do meditatívnej odysei oživenej panny snažiacej sa nájsť niečo čím by sa mohla naplniť. A tým nemyslím len semenom a vzduchom. Tam, kde Koreedovi takmer dokumentaristický štýl plný statických záberov funguje - hlavne aj vďaka jeho precíznosti pri vedení postáv a schopnosti vypovedať o rôznych smutnopekných emóciach, tu nepadá na úrodnú pôdu. To je hlavne podporené žánrom. Príchuť fantasy( stretnutie so stvoriteľom považujem za jednu z najlepších scén filmu), si ale meditatívnu atmosféru nezasluhuje, hlavne v prostredí sterilného a urbanistického prostredia. Ostrý strih nesúci nás na nové miesta, do nových situácií nenecháva priestor pre väčšie stotožnenie. Samostatne silné filmové scény( opatrovanie dedka) sú zase zásluhou hereckej vyspelosti a uvedomelosti. Pre mňa niekde na polovice cesty k niečomu nezvyčajnému. Koreeda má osobnejšie a krajšie filmy. (30.08.2015)