Tisícročná včela

„Znášajú med celé tisícročia. Jedna padne, druhá ju nahradí. Všetko ich nivočí. Mráz i my, ľudia. Ale včelstvo je tu stále. Vari večne.“ Juraj Jakubisko je úžasný epický filmár. Extravagantný, excentrický a introvertný zároveň. Mnohé scény môžu pôsobiť absurdne, ale v kontexte celkového príbehu napokon pôsobia fascinujúco. Dokáže stvoriť nenapodobiteľnú, až halucinogénnu atmosféru (bohužiaľ niekedy na úkor scenára, čo tiež nie je dobre). Nanešťastie, akonáhle sa pustí do tragikomického príbehu na priestore niekoľkých hodín, začne sa v parádnom karnevale strácať. Tempo stagnuje a atmosférické scény, snáď ani nepochádzajúce z tohto sveta, sa bolestivo striedajú s normálnymi, obyčajnými. To je i prípad - inak úchvatnej - Tisícročnej včely, nakrútenej podľa (výborného a vtipného) románu Petra Jaroša. Spisovateľ sa podieľal na scenári, filmové finále sa však napriek tomu od knižného veľmi líši. O 11 rokov staršie Červené víno (tiež epická rodinná sága odohrávajúca sa naprieč desaťročiami len s tým rozdielom, že včely vymenila za hrozno) je mi predsa len trochu bližšie, lebo o takej atmosfére, akou disponuje Tisícročná včela, síce môže Červené víno len snívať, ale zas má lepší scenár. Napriek tomu stojí štvorhodinový príbeh rodiny Pichandovcov bez debaty za hriech. Určite to najlepšie, čo slovenský národ natočil. Film som nevidel, ale miniséria je geniálna. Mohlo by sa zdať, že po odchode Krónera (ktorý hrá len v prvých dvoch dieloch zo štyroch) výrazne utrpí, ale ono je to umelecký zámer: z magickej prvej polovice sa v druhej stane temná dráma nevyhnutne smerujúca k takému koncu, k akému smeruje. Keď sa vo finále začne realita preplietať s "predstavami", je to úchvatné. Sranda je, že Jakubisko sa s tým fakt nebabral, u mnohých scén chýba základná logická vnútorno-dramaturgická štruktúra (videl som tento seriál stokrát, ale dodnes sa nájdu scény, u ktorých ani len netuším, či sa odohrávajú pár minút po predchádzajúcej, alebo o rok neskôr), no nielenže to nevadí, ale dokonca to má zásadný podiel na skvelej snovej atmosfére. (09.09.2017)

Tak týmto to začalo. Prvý diel by som prirovnal k puberte: všetci okolo vás sú mladí a plní života, na smrť nikto nemyslí, je to čosi strašne vzdialené, vari akoby to ani neexistovalo a každý nad 40 vám pripadá ukrutne starý.  Áno, na scéne sa raz za čas vyskytnú problémy, ale pôsobia dojmom, že sa dajú poľahky zmiesť chrbtom ruky zo stola a obloha zase bude slnečná, bez jediného oblaku. Múračky, geniálny kasting, zamurovanie sa v pivnici, neskutočná atmosféra á la magický realizmus. Myslím si, že Jakubiskove nápady mohli občas priamo počas natáčania na pľaci niektorým členom štábu (možno i hercom, netuším) pripadať bizarné, nevhodné a pritiahnuté za vlasy, ale skvelé je, že akonáhle sa to správne zostrihalo a ozvučilo, bol výsledok neskutočný (pekným príkladom je samotná tisícročná snová včela, ktorá vyzerá keď sa to tak vezme príšerne, ale natočené je to tak úžasne a „fantazijne“, že vás to dostane do kolien). (31.07.2023)

Na konci umiera kľúčová postava a štvordielna Tisícročná včela sa po danom smutnom, lež nevyhnutnom okamihu, aký raz čaká každého z nás, preklopí do svojej druhej, temnej polovice. Druhá epizóda si však dovtedy plus-mínus uchováva bezstarostnú atmosféru prvej časti, hoc postupne do sveta dedinčanov začína prenikať zákerná politika a ako to už chodí, aj iné veci: ako sa z detí stávajú puberťáci a z tých dospelí muži a ženy, začínajú túžiť (niektorí) po moci a bohatstve, čo ovplyvňuje ich rozhodnutia (takže na „nejakej“ láske nezáleží, dôležitá je svadba z rozumu). Rodičovské slovo už neznamená ani zďaleka toľko, čo kedysi, takže nejeden raz volia životné rozhodnutia, s ktorými by rodičia nikdy nesúhlasili. Ale taký je život. Krásna scéna hrania kariet vo včelíne s velebnými pánmi. Zmrznuté víno, jahody v zime, Zanzibar odletiaci do neba a jeden značne špecifický pohreb. (31.07.2023)

„Otec môj. Čo by ste robili teraz vy?“ Je pravda, že bez Jozefa Kronera to už istým spôsobom nie je ono. Ale tak je to správne. Zmena štýlu, nálady a atmosféry je daná novou dobou, do ktorej čoraz citeľnejšie (a mrazivejšie) preniká politika a vojna. Mohlo by sa zdať, že všetci, ktorí mali rozum, odišli za prácou do Ameriky. Akoby všetko magické odišlo. Deti zostávajú samé, bez svojich rodičov. Sami sa stávajú rodičmi. Uvedomujú si, že oni svojim potomkom svet zanechajú len so smutnou, neúprosnou realitou ťaživo gniaviacou depresívnu slovenskú dušu. Ak sa aj dačo čarovné predsa len objaví, nesie to apokalyptický nádych (invázia netopierov, ničivý ľadovec). Jediným svetlým bodom na konci tunela je prekvapivý návrat verného psa Zanzibara, ktorý synovi zosnulého Martina Pichandu vnukne nápad na podnikanie ohľadom mlyna. Ten je však ako keby zakliaty; všetkým jeho predchádzajúcim majiteľom sa stalo niečo zlé. Neskoční samo Pichanda rovnako, alebo ešte horšie? Pokúša sa zorganizovať rovnaké múračky, ako kedysi jeho otec. Samov prvý pokus však skončí príšerne. „Každý je niečí syn.“ (01.08.2023)

„Aké je to zrazu všetko malé.“ – „Vyrástol si.“ Samovi Pichandovi sa síce podarí naštartovať podnikanie s mlynom, ale všetko mu zmarí vojna, ktorá nenávratným spôsobom zasiahne nielen jeho život, ale život všetkých obyvateľov dediny. Ako ubiehajú roky, všetci umierajú, vrátane (čo je najstrašnejšie) detí. Čo je to za dobu, keď rodičia prežívajú vlastných potomkov? Všetko výstižne charakterizuje hláška „akosi smutnejšie sa teraz žije“. Veru tak, mágia navždy odišla a zostala len drsná realita, ktorá skôr alebo neskôr prevalcuje aj najväčších rojkov. Jakubisko vyhnal na lúku toľko zajacov, že stopercentne nemá šancu všetkých pochytať, čo je čiastočne vidno na nie úplne ukážkovom zakončení osudu Michala Dočolomanského. Ale zas niekedy je menej viac a je pravdou, že jeho cameo na vlakovej stanici hovorí za všetko. Taká bola doba a každá vojna okrem odvahy prináša i kolaborantov, ktorí urobia všetko, čo agresorovi vidia na očiach, len aby sa oni a ich najbližší mali dobre. Pre humor už naozaj niet miesta, ak nerátame výprask socialistov a lovenie rýb granátmi (a smutnosmiešne nakoniec dopadne aj legendárny Oškara). Dvojica farárov nestarne (wtf?) a občas jemne udrú do očí zrejme problémy s rozpočtom, takže scény z vojnového frontu vyzerajú tak, že okolo zákopov a v nich pobehuje cca štrnásť chlapov a mohutná, ničivá explózia tunelu vyzerá skôr ako ohňostroj. Ale OK, aj v tom drieme čaro Jakubiskovho snového štýlu, mne osobne to nevadí, vlastne sa mi to paradoxne páči. Skvelý záver (k tomu, ako sa k sprievodu živých postupne pridávajú mŕtvych sa Jakubisko neskôr vrátil v balade Kytice, ktorú produkoval). (01.08.2023)