Deti detí (E04)

„Aké je to zrazu všetko malé.“ – „Vyrástol si.“ Samovi Pichandovi sa síce podarí naštartovať podnikanie s mlynom, ale všetko mu zmarí vojna, ktorá nenávratným spôsobom zasiahne nielen jeho život, ale život všetkých obyvateľov dediny. Ako ubiehajú roky, všetci umierajú, vrátane (čo je najstrašnejšie) detí. Čo je to za dobu, keď rodičia prežívajú vlastných potomkov? Všetko výstižne charakterizuje hláška „akosi smutnejšie sa teraz žije“. Veru tak, mágia navždy odišla a zostala len drsná realita, ktorá skôr alebo neskôr prevalcuje aj najväčších rojkov. Jakubisko vyhnal na lúku toľko zajacov, že stopercentne nemá šancu všetkých pochytať, čo je čiastočne vidno na nie úplne ukážkovom zakončení osudu Michala Dočolomanského. Ale zas niekedy je menej viac a je pravdou, že jeho cameo na vlakovej stanici hovorí za všetko. Taká bola doba a každá vojna okrem odvahy prináša i kolaborantov, ktorí urobia všetko, čo agresorovi vidia na očiach, len aby sa oni a ich najbližší mali dobre. Pre humor už naozaj niet miesta, ak nerátame výprask socialistov a lovenie rýb granátmi (a smutnosmiešne nakoniec dopadne aj legendárny Oškara). Dvojica farárov nestarne (wtf?) a občas jemne udrú do očí zrejme problémy s rozpočtom, takže scény z vojnového frontu vyzerajú tak, že okolo zákopov a v nich pobehuje cca štrnásť chlapov a mohutná, ničivá explózia tunelu vyzerá skôr ako ohňostroj. Ale OK, aj v tom drieme čaro Jakubiskovho snového štýlu, mne osobne to nevadí, vlastne sa mi to paradoxne páči. Skvelý záver (k tomu, ako sa k sprievodu živých postupne pridávajú mŕtvych sa Jakubisko neskôr vrátil v balade Kytice, ktorú produkoval). (01.08.2023)