Cappuccino

Narozdiel od mediálne dostupného materiálu som sa pri dokumente Night Stalker dozvedel čosi viac o detektívoch, ktorí išli po krku Richarda Ramireza. Z dvojice ma viac zaujal Frank Salerno zosobňujúci priam filmového vyšetrovateľa zo starej školy. Na dokumentárny seriál sa pozeralo dobre a viac-menej nemal žiadne slabšie momenty. Čiastočne ma však mrzelo, že v ňom tvorcovia nechceli dať väčší priestor samotnému vrahovi, jeho detstvu, pohnútkam, výpovediam po dolapení a v neposlednom rade aj jeho manželstvu z väzenia, ktoré vôbec nespomenuli.

Ak by som mal hodnotiť formu, išlo by o priemer. Navaľnyj rozpráva príliš rýchlo a na diváka, ktorý nepozná pozadie veci, hádže obrovské kvantum informácie. A tie sa jednoducho nedajú na jedno zhliadnutie vstrebať. Pasáž s palácom ale stála za to.

Pri niekoľkých vtipoch som sa z chuti zasmial. Pri ďalších som len krútil hlavou. Tvorcovia navyše zjavne nepočuli, že dvakrát opakovaný vtip nie je vtipom. V Death to 2020 sa schéma humoru u viacerých postáv pritom neustále opakovala.

Pixarovka, ktorú skôr docenia dospelí, než deti. Soul je vizuálne príťažlivý, farebný a divákovi predostiera skutočne originálny svet pred narodením. Sedel mi prakticky v každej rovine až na humor, ktorým ma azda v žiadnej scéne neoslovil. Námetom by sa dal Soul určite prirovnať k Inside Out či Coco. Pri nich som však oveľa výraznejšie prežíval všetky emócie a predovšetkým dojímavý záver.

J.K. Simmons si Oscara a všetky ocenenia, ktoré za Whiplash získal, absolútne zaslúžil. Nenávidel som jeho postavu arogantného dirigenta Fletchera a zároveň obdivoval Simmonsov herecký talent. A dokonca ani Miles Teller, ktorého považujem za nesympatického umelca, mi v snímke vôbec neprekážal. Práve naopak. Priznávam, že mu rola sadla ako ušitá. Dráme Damiena Chazellea nechýbali vyhrotené situácie, napätie a výrazné emócie. Skvelý zážitok. Ihneď si idem pustiť Caravan.

Pozoruhodný príbeh rozporuplného liečiteľa Jana Mikoláška, ktorý mal okrem uzdravovania obrovského množstva pacientov aj svoje tienisté stránky. Stvárnenie Ivana Trojana stálo skutočne za to. Miestami budete jeho postave fandiť a inokedy vo vás vyvolá znechutenie. Zdatne Trojanovi sekundoval aj Juraj Loj a čo sa hercov týka, nemám asi žiadnu výtku. Kritiku by som však chcel smerovať k scenáru. Niektoré scény (predovšetkým s Jurajom Lojom) mi prišli zbytočné, iné tvorcovia príliš oklieštili (súdny proces, pri ktorom som čakal výraznejšie zakončenie). Retrospektívne zábery nám ukázali mladého Mikoláška, jeho trápenia a svojskú povahu, ale nejak bližšie neupresnili, čo sa dialo v jeho vnútri. Isteže, našli by sa viaceré udalosti, ktoré ho mohli ovplyvniť, ale jednoducho som sa túžil o jeho správaní a následnom vykonštruovanom procese dozvedieť viac.

Ako natočiť film o pití alkoholu s výstižným názvom Chlast s tým, aby ste ním príliš nemoralizovali, ale zároveň etanol nestavali na vysoký piedestál? Thomas Vinterberg prišiel s pomerne uspokojivou odpoveďou. S alkoholom sa vo filme narába decentne – tak, aby si ho ľudia užili, ale zároveň nemali pocit, že ho tvorcovia velebia. Mads Mikkelsen bol znova fantastický a všetky jeho eskapády som si vychutnal ako dobre načapovanú Plzeň. Ostatné postavy sú však oproti tej jeho menej výrazné.

Prvá epizóda Mandaloriana, ktorej môžem dať s prehľadom plný počet hviezd. Dôvod je určite každému, kto videl finále, úplne jasný.

Pekný príklad toho, ako spraviť epizódu so side questom a pritom diváka vôbec nenudiť. Tvorcovia vrátili do druhej série Mayfelda, u ktorého nám ukázali jeho zaujímavú minulosť s Impériom. V siedmej časti ma navyše potešil aj efektný súboj s domorodcami.

Pozerať sa dve hodiny na to, ako si privilegované vrstvy v Anglicku užívajú svojho postavenia, a jediné, čo im ich šlachtická krv nezaručuje, je pravá láska, nepovažujem za príliš veľkú zábavu. Úprimne som sa dokonca istú časť filmu výrazne nudil. Na druhej strane si ale cením skvelé kostýmy, dobovú atmosféru a chémiu medzi ústrednou dvojicou – Anyou Taylor-Joy a Johnnym Flynnom.