Šuplík

Adolf Branald spomína: "Tak všestranný talent, jakým byl Karel Lamač, mohl se narodit – podle podivuhodných přírodních zákonů – právě jen v době, která všestranné talenty potřebovala. Přišel do Excelsioru zařídit laboratoř. Začínal zde v roličce flamendra Jirky v otcově filmu Alois vyhrál los. Skončil jako režisér asi padesáti filmů. Dvě stě dalších je poznamenáno jeho účastí hereckou nebo podnikatelskou."

Obrázok, ktorý má na tričku Barborka (Žaneta Fuchsová), odkazuje na japonsko-nemecký animovaný seriál Heidi (1974), natočený na motívy knižky Johanny Spyri.

Helenka Slavíková (Karolína Textorová) sa cez veľkú prestávku učí z učebnice Zemepisu pre 6. ročník ZŠ, ktorú vydalo Státní pedagogické nakladatelství roku 1981. Učebnica vyšla v českej i slovenskej verzii.

Spomedzi hviezd bojových umení je tu citovaný Bruce Lee.

Do úlohy Lindy (Marjorie Reynolds) bola pôvodne zvažovaná Susan Miller.

Jediný výstup Caryho Granta pred kamerou Otta Hellera.

Jane Powell bola v skutočnosti o tri roky staršia ako Elizabeth Taylor.

Jane Powell tu okrem iného spieva pieseň "Chacun le sait" z opery "La fille du régiment" (1840) od Gaetana Donizettiho.

Voľný prepis opery Gaetana Donizettiho "La fille du regiment" (1840), ktorý spracoval Hans H. Zerlett. Ďalšiu verziu s jeho scenárom natočil roku 1933 režisér Karel Lamač s Anny Ondrákovou v hlavnej úlohe. A to v nemeckej i francúzskej verzii.

Hoci sa príbeh odohráva okolo roku 1880, Molly (Mary Brian) spomína svojho starého otca, ktorý bol zabitý pri masakre v Cherry Valley. Keďže tá sa udiala roku 1778, musel mať Mollin otec pekných pár rôčkov, keď sa jeho dcéra narodila.

Myšlienka poslať rušeň cez ostreľované priestranstvo a prebúrať ním budovu bola už predtým použitá vo filme Vinnetou (1963). V knižnej predlohe Karla Maya sa ale nevyskytuje.

Štefan Hoza vo svojej knihe "Ja svoje srdce dám" spomína: "V tom čase boli v obľube u filmového obecenstva filmy so spevákmi a speváčkami a spievajúcimi tanečníkmi. V Nemecku nakrúcali filmy s poľským tenoristom Janom Kiepurom, s Richardom Tauberom, s Martou Egertovou, Gitou Alpárovou a ďalšími. 2. mája 1933 som odrazu dostal do Milána prekvapujúci list: 'Zamýšlíme vyrobiti film Noc v Benátkách pro naši druhou společnost Slaviafilm, která jest v našem koncernu a hodlali jsme obsaditi hlavní roli s Vámi. - Záleží na Vás, zda byste v tomto filmu chtěl hráti a prosíme Vás, abyste nám láskavě sdělil svůj názor...' List som prijal s neobyčajnou radosťou. Lenže ako to častejšie u mňa v živote bývalo, keď som sa najviac na niečo tešil, vykĺzlo mi šťastie z rúk. Stalo sa tak i v tomto prípade."

Štefan Hoza vo svojej knihe "Ja svoje srdce dám" spomína: "17. júna 1933 sa ozvala listom spoločnosť Slaviafilm a oznamovala mi, že 'v měsíci září t. r. vydáme český film Srdce za písničku v režii Karla Hašlera, přičemž jsme Vám rezervovali hlavní úlohu'. Libreto mi poslali, ale obsah sa mi nepáčil a účasť som odmietol."

Štefan Hoza vo svojej knihe "Ja svoje srdce dám" spomína: "S ďalším návrhom sa ozval režisér Innemann, že práve dokončieva 'veliký film s Jarmilou Novotnou a jako protějšek chtěl bych vytvořiti veliký film s Vámi'. Pozval ma do Prahy a na Barrandove mi premietol film s Jarmilou Novotnou, ktorým aj ona, 'hlavně zvukovým příjmem byla nadšena'. Film ma prekvapil, lebo árie zneli naozaj krásne. Na jar roku 1934 sa ozvala A-B akciová filmová spoločnosť z Barrandova a Beda Heller film ako spoločné produkcie, že mi posielajú libreto, ktorého dej sa odohráva v umeleckom prostredí. Námet bol od Quida E. Kujala a H. Wintera pod pracovným názvom Svet umelcov, ktorý sa neskôr zmenil na Hudbu srdcí. Štrnásteho apríla 1934 som podpísal svoju prvú skutočnú filmovú zmluvu, podľa ktorej som bol povinný účinkovať v hlavnej úlohe svetového tenoristu Štefana Urbanca spolu s husľovou virtuózkou Bedřiškou Seidlovou, vtedy poslucháčkou husľovej triedy Jindřicha Felda na pražskom konzervatóriu. Réžiu mal Svatopluk Innemann, kameramanom bol Václav Vích, hudbu skomponoval Josef Kumok, texty piesní a dialógov napísal O. Hanuš. Hlavnú áriovú pieseň 'V srdci mojom lásky rudý kvet' som spieval vo filme so sprievodom Českej filharmónie, ktorú dirigoval Jindřich Feld, po slovensky v preklade básnika Janka Smreka. Dej filmu umiestnili scenáristi do starej Prahy, do Písku a do Tatier, kde som pod Veľkým vodopádom spieval vo voľnej prírode zbojnícku pieseň 'Hej, hore háj...'. Väčšia časť tatranských scén sa odohrávala na Štrbskom plese, priamo na jazere a na verande hotela Hviezdoslav. Premiéra filmu bola v Prahe 18. septembra 1934 v kine Fenix. Nezúčastnil som sa jej pre nachladnutie, tým viac ma potešil telegram: 'Za Vaší nepřítomnosti předveden film Hudba srdcí. Ohromný úspěch pro Vás a pro mne. Díky Vám. Beda Heller.' Dňa 12. októbra bola premiéra v Bratislave vo vtedy najväčšom kine Reduta a v kine s najlepšou aparatúrou - Metropol. Ani dnes, po toľkých rokoch nezatajujem, že to nebola náhoda, ale úmysel, že som naše Tatry s ich perlou Štrbským plesom a s ďalšou prírodnou krásou, vodopádom Skok žiadal uplatniť v tomto filme. A myslím si, že sa zaskveli v plnej kráse nie náhodne, ale pevne zakomponované v deji. Film Hudba sŕdc mal veľký úspech i v Nemecku. Berlínska spoločnosť Titanic Film ho synchronizovala. Beda Heller potom film predal do viacerých štátov - Bulharska, Maďarska, Juhoslávie a Poľska. Filmové libreto Q. E. Kujala ešte toho istého roku spracoval autor dievčenských a ľúbostných románov Josef Roden na rozsiahlu románovú fresku, ktorá týždenne vychádzala v časopise 'Pražský ilustrovaný zpravodaj'. Z filmu sa väčšia časť fotografií upotrebila na ilustrácie, čo ešte viac prispelo k jeho i mojej popularite najmä na českom a slovenskom vidieku. Ešte počas premietania filmu v Nemecku dostal som ponuku od Titanic Filmu hrať v nemeckom filme. Radi by boli nakrútili film s námetom, ktorý by sa odohrával na Slovensku s viacerými slovenskými hercami. Tatry urobili na nich veľký dojem, tobôž keď som im rozprával o iných horstvách na Slovensku. Nakoniec z filmovania zišlo pre vnútornú reorganizáciu spoločnosti..."

Štefan Hoza vo svojej knihe "Ja svoje srdce dám" spomína: "Som podnes šťastný, že som mal možnosť byť ako spevák spoluúčastníkom na ozvučení tejto nádhery o slovenskej zemi. Bol som v Miláne, keď mi profesor Plicka poslal svoj prvý list, napísaný 27. apríla 1933: 'Milý příteli, lituji, že jste nám tak ujel, byli bychom uskutečnili Vaši vložku v Zem spieva. Poněvadž jsme získali i Jarmilu Novotnou, orchestr Národního divadla vedle Pražských učitelek a Křížkovského - jsou to nejlepší předpoklady pro nejvyšší úroveň filmu po stránce kumštýřské. Kdybyste byl něco řekl, byli bychom Vaši píseň natočili předem. No snad se vrátíte ještě v červnu, ne? Napište mi o tom, ano! Jak dnes film vypadá, myslím, že z toho bude národní dílo slovenské. Proto mu přinášíme, co nejlepšího máme. Filmem Zem spieva zahajujeme slovenskou - ryze slovenskou - produkci, jak to v září uvidíte na premiéře. (Současně: Paříž, Londýn.) Tuto mezinárodní úroveň uchováme při každém dalším filmu. Zkrátka a dobře: zůstaňte za každou cenu volným. Nebude-li Váš vstup do filmu poprvé nejlepší po všech stránkách, ztrácíte chuti k další práci. To by Vám dosvědčila řádka umělců... Vidím možnosti skutečného slovenského filmu (nikoliv dekóru slovenského!!). Přeji krásných výsledků ve studiu. Šetřte se, jestli můžete, teprve vstupujete v život. Jsem s pozdravy oddaný Vám, K. Plicka.' Držal som sa jeho rád a odmietal som pustiť sa do podpísania zmlúv, ktoré som dostával."

Od MGM dostala roku 1936 ponuku zahrať si vo filme Anny Ondráková, ktorá ale odmietla, pretože bola tehotná. S manželom Maxom Schmelingom už vtedy žila v Nemecku.

Štefan Hoza vo svojej knihe "Ja svoje srdce dám" spomína: "Ak som už pri Hašlerovi, nedá mi nespomenúť na naše stretnutie v Bratislave, keď sa chystalo nakrúcanie filmu Jánošík v réžii Martina Friča a v hlavnej úlohe s Paľom Bielikom. Do Bratislavy prišli vtedy Karel Hašler, Jiří Mahen, podľa jeho divadelnej hry sa mal film nakrúcať, a Karel Plicka ako poradca. Prechádzali sme sa starým mestom - Vydricou, kde hľadali pre film súce exteriéry. Najviac sa im pozdávali staré zemianske domy na Žižkovej ulici. Hašlerovi nesmierne imponovalo, že ho tunajší ľudia poznali, ba aj oslovovali, spomínajúc, v akom filme ho videli. Mahen bol mlčanlivý a ustavične si poťahoval zo svojej cigárky a Karel Plicka kráčal mlčky so svojím 'verným fotoaparátom'."

Vlasta Burian tu spomenie knihy "Syn lovca medveďov" od Karla Maya a "Dobrodružstvá kapitána Korkorána" od Alfreda Assollanta. Tiež bude reč o románe "Päť týždňov v balóne", ktorý napísal Jules Verne.

Autorom medzititulkov je Jozef Cíger-Hronský.

Tango Járu Beneša "Slabá dívka - silný muž" spolu s Věrou Ferbasovou spieva Tino Muff, jeden z najpopulárnejších českých spevákov tridsiatych rokov. Na gramofónových platniach mu vo veľkých nákladoch vychádzali stovky nahrávok.