kika1650

Solídny politický thriller, ktorý však paradoxne stojí na vratkých základoch sci-fi a preto nemôže byť braný tak vážne, ako by si to možno zaslúžil. V širšom zmysle, a keď pominieme niektoré prehmaty, však film stále môžme vnímať ako miestami veľmi výstižnú až pálčivú charakteristiku politických mocenských hier, skutočných – ekonomických motivácií zúčastnených, ako aj ich úplnej bezcharakternosti. Kto zas tak veľa nehľadá, bude sa spočiatku musieť premáhať, ale v druhej polovici sa to konečne rozbehne. Washingtonov výkon je priemerný, Liev Schreiber je o poznanie presvedčivejší, no a Meryl Streep vyťažila zo svojej vedľajšej úlohy skutočne maximum a kedykoľvek sa objaví strháva na seba všetku pozornosť, napr. zaujímavé bolo zobrazenie až znepokojivého, priam intímneho rozmeru vzťahu matky a syna.

Nemôžem si pomôcť, musím skonštatovať, že nebyť priveľkých ambícií a monumentality – snahy za každú cenu natočiť epos – dopadlo by to ešte lepšie. Samotnému príbehu paradoxne vôbec neuškodila Jakubiskova nejednoznačnosť – ktorá mnohých tak prekvapila. Dáva divákovi na výber – Obeť alebo Vrah ?! - hoci on sám s Báthoryčkou zjavne sympatizuje. Napriek tejto kontroverznosti a silnému ústrednému motívu však filmu uberajú dva súvisiace problémy - dĺžka a množstvo postáv ( scenár). Bathory totiž nie je ani zďaleka o Krvavej grófke – je tu znateľná snaha o vytvorenie akejsi mohutnej historickej fresky mapujúcej Uhorsko tých čias – so všetkými jeho charakteristikami. A práve toto dostáva celú líniu Čachtickej legendy do úzadia. Zobrazenie bojov s Turkami či Tatármi(?) a zložité životné podmienky a osudy nesmierneho počtu ľudí predsa len trochu škodia, lebo im chýba hĺbka – sú to len náčrty. Obrazy sa mihajú, súvislosti chýbajú a po čase má človek problém sa zorientovať v neprehľadnom zástupe prebytočných postáv a nepodstatných udalostí, ktorých spojenie s Báthoryčkou je minimálne a úplne okrajové. Skrátka, mnohé vedľajšie línie a postavy majú v tejo podobe nevyužitý potenciál. Musím skonštatovať, že film by mohol svoj veľkolepý záber lepšie predstaviť vo filmovej minisérií, ktoré sú v zahraničí bežné a podľa všetkého ho už čoskoro v takejto podobe ( teda v štyroch hodinových snímkach ) uvidíme na STV. Skúsenejšie oko vybadá aj zásahy do scenára, zmeny a skracovanie, ktorých výsledkom je pomerne nekompaktný celok – dych berúce scény neopodstatnene striedajú výjavy úplne inej atmosféry a významu. Sám Jakubisko film komentoval : ,,Vzhľadom na titulky na konci a na začiatku to musíte stihnúť za dve hodiny desať minút. A ja mám natočené skoro štyri hodiny...“ a jedným dychom dodáva : ,,Film treba vidieť viackrát.“

Toto bol krok mimo a nech si vraví, kto chce, čo chce vlastne veľký prešľap ako Daldryho, tak aj akadémie. Pri všetkej úcte, tento film je veľmi povrchný – keďže mu chýba akákoľvek hlbšia pointa a čo je asi ešte tristnejšie – chladný a odťažitý. Ťažil jedine z obsadenia a faktu, že sa priživil na sprofanovanej problematike. Hrá sa na umenie, ale v skutočnosti je dosť ordinárny (viď prvá polovica), hlúpy, prázdny, ... načo mrhať slovami skrátka vykonštruovaná zlátanina. Oscar pre Kate Winslet je pre mňa rozčarovaním - obzvlášť ku koncu filmu, keď ju namaskovali vôbec nepôsobila vierohodne a inak celú prvú hodinu hrala telom. Skutočne tu nepodáva nijak zvlášť výnimočný výkon - pritom Núdzový Východ uznávam. Tým jej ocenenie ospravedlňujú, vraj bol ,, jej rok ", ale aj tak je to skôr podľa zabehaných praktík akadémie.

Vizuálne miestami silný zážitok s veľmi atmosférickými scénami – David Yates úspešne pokračuje v temnom osobitom ráze, ktorý sérií dodal. Chybou je pre mňa však dĺžka filmu, resp. nevyvážený scenár Steva Klovesa, ktorý vyplnil stred tínedžerskou vatou v takej miere, že to neosviežuje, ale robí z filmu veľmi nekompaktný, akoby pozliepaný celok, ktorému niekedy až zúfalo chýba švih a spád, hoci dramatická hudba sa nás zúfalo snaží presvedčiť o opaku – márne.

Baz Luhrmann s bravúrou balancuje na hranici geniality a absurdity. Film je nielen skvostným divadlom hýriacim farbami, ale v podstate aj paródiou žánru a seba samého a to s výnimočným nadhľadom. Vďaka skvelým výkonom ústrednej dvojice, extatickej hudbe a nadupanom finále však z nás dokáže s prehľadom vyžmýkať emócie.

Film Úplne zatmenie rozpráva príbeh Verlaina a Rimbauda – ich intímneho vzťahu a jeho intenzívneho vnútorného prežívania; hrá sa na akúsi netradičnú romancu s mierne škandalóznym vyznením. Mám tým na mysli hlavne množstvo homosexuálnych scén prísne privátneho/súkromného charakteru, samozrejme však v medziach.... vkusu ? – ťažko, ale keď už nič iné, tak aspoň nesmierne poetické a výsostne umeleckej povahy – tiež ťažko... tak aké teda ? Prízemné, plytké a prvoplánové. Och, a ešte nechutné. Tento pokus o stvárnenie ich života v skutočnosti dokázal len v malej miere naznačiť ideologické východiská ich tvorby a vôbec, dovolím si tvrdiť, že ich dielo ako také tu fakticky nehrá rolu (!).

Famózne.Vynikajúco natočený film, ktorý je v porovnaní s Americkou krásou zreteľne konformnejší, usadlejší – príbeh graduje, je dramatický, možno trochu patetický a teatrálny – čo však dáva značný priestor na realizáciu hereckých ambícií priam ,,veľkolepej“ ústrednej dvojice. Na druhej strane Mendesov prvý stret s tematikou malomestskej depresie bol dravší, v istom zmysle neotesaný a svieži, priam katarzný. Každopádne sa jedná o veľmi výstižné zobrazenie bezvýchodiskovosti banálne všednej situácie, ktorá však miestami môže pôsobiť trochu vyakcelerovane - postavy sú účelovo uväznené v akomsi až absurdnom a surreálnom vákuu svojich predstáv o živote a iných osobných reflexií. V tomto zmysle film akoby bol trochu abstraktný a odťažitý, nadživotný a preexponovaný – neslúži ani tak na zobrazenie reality, ako skôr nejakých vyšších existenciálnych ideí. Btw,Newmanova hudba silne pripomína Glassovu.

90% - Hovoriť o tom, ako dokonale vyvážený, premyslený a efektný je tento film, hádam ani nemá zmysel, o tom ako je všetko logicky podložené a umne poskladané do mozaiky, ako sa na konci všetko spojí, súvislostí vyjdú najavo, osudy sa pretnú... Čo sa hereckých výkonov týka, veľmi konzistentné a vo všeobecnosti na úrovni. Nicole Kidman má síce umelý nos a jej minimalistické poňatie je možno skôr náčrtom, miestami trochu pozérske a strnulé.. Juliane Moore hrá podozrivo podobnú úlohu ako vo Far from Heaven (Oscar – nominácia) a Meryl Streep jednoducho zachytila celý život jednej ženy v jedinom dni a áno, je to vďaka jej technickému prístupu.

Po tomto počine som sa jednoznačne zaradila k skupine tých, ktorí minimálne so záujmom, prihliadajú netradičnému novátorskému štýlu Charlieho Kaufmana. Človek niekedy až žasne nad tým, čo si v záplave narcizmu dovolí; ako sa priam so sebadeštruktívnym zápalom pohybuje na hranici nonsensu. Ešteže sa vo svojich snahách mohol oprieť o tak skúsený a profesionálny herecký tandem.

Priznám sa, že film som si musela pozrieť dvakrát na to, aby som zistila, čo si mám vlastne myslieť o výkone Meryl Streep. Začnem zo široka. Áno, je to konverzačná dráma, a jej javiskový pôvod je statickou réžiou ešte účelovo podčiarknutý. A preto ako každé divadlo stojí tento vizuálne asketický film výlučne na hereckých výkonoch a vynikajúcom scenári. Amy Adams bola presvedčivá, Philip Seymour Hoffman bol absolútne uveriteľný a primerane mätúci, podľa všetkého som však imúnna voči slzám Violy Davis, ktorá to podla mňa prehnala a nemôžem sa u nej zbaviť istého dojmu prvoplánovosti a takého jednosmerného poňatia postavy. Kdesi som čítala, že Streep nekompromisnú mníšku zahrala miestami s dôrazom, razanciou a ,nebojím sa povedať, pátosom, čo je kombinácia skôr typická a tolerovaná u mužov. Pre niektorých zjavne pôsobí trochu rušivo teatrálny spôsob, akým završuje scény fatálnych konverzačných súbojov alebo celkovo intenzita a výlučnosť jej hrania, jej istota, ale podľa mňa jej majstrovstvo tkvie práve v hlboko premyslenom a dobre psychologicky vyargumentovanom uchopení postavy a jej interpretácie. Aké rozmanité odtienky a aké komplikované vnútorné pochody nám je schopná naznačiť ?! Virtuozita v ovládaní mimiky, v rýchlosti s akou dokáže meniť výrazy - jej tvár a spôsob, akým pracuje s intonáciou. Možno sa zdá, že idem príliš do detajlov, ale podľa mňa mala Streep za svoj výkon v tomto filme rozhodne dostať oscara, pretože toto je jej najprecíznejšia a najlepšia práca za roky. Podarilo sa jej tu vytvoriť veľmi subtilný portrét ťažko pochopiteľnej a práve preto zaujímavej ženy. Niečím mi v tomto smere pripomínala Daniela Day-Lewisa v There will be blood.