kika1650

Takto nejak by vyzerala "politickejšia" The Queen. Morganovi sa podarilo, iste trochu skratkovito, no predsa umne reflektovať politickú kultúru ...jednej monarchie, vzdávajúc hold tej tichej konštante Británie, kráľovnej. Nemýľme sa, táto kráľovná nemá o nič bližšie k skutočnej osobe - ide o ľúbivú oslavu jedného kultu, o zobrazenie kráľovnej ako stelesnenia Anglicka samotného - jeho ducha, jeho humoru a jeho ideálov. Po Helen dostane asi aj Peter šľachtický titul za službu Jej Veličenstvu... :) Vyzdvihnúť treba aj výborné výkony všetkých hercov, ktorí si zjavne užívajú stvárňovanie ikonických premiérov, s ich typickými tikmi a catch phrases.

Meryl Streep prekonala samú seba. Pre mňa jej najlepší herecký výkon vôbec - nikdy doteraz sa neponorila tak hlboko do najtmavších zákutí ľudskej duše. Obdivuhodná odvaha tak pravdivo stvárniť to, čo je človeku najnepríjemnejšie na pohľad, čo sa mu najväčšmi hnusí - starobu, chorobu, závislosť, šialenstvo, bezmocnosť. A veľa vypovedá i skutočnosť, že takýto výkon prejde takmer bez povšimnutia Akadémie - možno v niečom zašla priďaleko. Inak výborný kasting, vysoko kvalitné herecké výkony celého ensemblu. Úžasná skoro 20minútová scéna karu. Film však trpí po väčšinu stopáže slabou a neinventívnou réžiou Johna Wellsa, ktorý je jednoznačne najslabším článkom.Slabý je aj soundtrack. Pritom sa Wellsovi dostal do rúk unikátny materiál - ide vlastne o adaptáciu ocenenej divadlenej predlohy Traceyho Lettsa, pokračovateľa tradície klasických amerických hier Tennessee Wiliamsa či Albeeho Kto sa boji Virginie Woolfovej.

Len jedna poznámka. K zásadnému nepochopeniu tohto filmu. The Iron Lady nie je a nemala byť klasickým, otrocky rekapitulujúcim hollywoodskym životopisom. Scenáristický zámer bol úplne iný, úplne vystihnutý už v prvej scéne "výletu do obchodu". 3 dni v živote bežnej, všednej, prehliadnuteľnej starej ženy. Takej tej, nad ktorej nemotornosťou prevraciame očami, alebo ktorá je tak šedivá a bezvýznamná, že o ňu ani nezavadíme pohľadom. A pritom je to bývala premiérka. Žije vo svojom vlastnom pokrútenom paralelnom svete, kde sa úbohosť jej súčasnosti prelína s veľkosťou jej minulého života. Nie flashbacky, ale asociácie, impresie. Čo tú vetchú starenu napadne, keď počuje o bombardovaní a boji s terorizmom ? Že sama sa skoro stala obeťou atentátu. Syn volá, že si nenájde čas, že nepríde ? A koľko synov sa domov nevrátilo, keď... rozpútala vojnu ?! Politika ? Ideológia ? Kontroverzia ? Je to predovšetkým subjektívna výpoveď, a áno, výpoveď chaotická. Lebo chaos a zmätok sa zmocnil tej premoženej mysle. Ktorú nezmohli city, ale... myšlienky. Človeka. S jeho pochybami, výčitkami, spomienkami. Je to film o bezmocnosti, o úpadku, o spomínaní a o odchádzaní. O zmierovaní sa nezmieriťelnej a nekompromisnej. O vyrovnávaní sa s tým, že tá, ktorá ovládala krajinu, nemôže ani opustiť svoj dom. Že ten kto bol „všetkým“ je zrazu nikým. Ale vždy bol sám. Je to film o hodnote osobnej obete, o nevďaku, o nedocenenosti. A v tomto zmysle možno vnímať i druhú úroveň filmu, akýsi „osobný“ kontext Streep – s jej nekonečnými nomináciami a nedôstojnými prehrami a nevyslovenou otázkou, dokedy ešte ...

Vyumelkované ? Istá "umelosť" vyplýva nanajvýš tak zo zámeru - kedy film je vlastne obrazom, mise en scène určitej idey - resp. hlavnej idey fiktívnej Autorovej knihy - lepšia dobrá kópia ako originál (?). Ak najprv sledujeme len možno zdĺhavú diskusiu o (ne)potrebe rozlišovania kópie od originálu, postupne sa začínajú stierať hranice - a zrazu sa otázku autenticity svojím "bytím" reprezentujú, vzťahuje sa na nich. Vzťahuje ?

Nepridala by som ani jediné slovo, nezmenila ani jediný záber. Absolútny zážitok. Martha: ,, Do you want to know what's happened, George, do you wanna know what's really happened ? It snapped! Finally. Not, not me, it. The whole arrangement! Well, you can go on for ever and ever, everything is manageable. You make all sorts of excuses... Then one day, one night something happens... and SNAP! It breaks and you just don't give a damn anymore. I tried, baby, I really tried... SNAP! It went SNAP! I'm not gonna try to get through to you any more. There was a second back there, yeah, there was a second, just a second when I could have gotten through to you, when maybe we could have cut through all this, this CRAP. But it's past, and I'm not gonna try."

Oscilujem medzi 4 a 5timi... Ale nedostatky sú neodškriepiteľné - scenár, prílišná snaha postihnúť veľmi široké súvislosti, ale aj relatívne staticky stvárnené charaktery - z mladého donchuana je zrazu askét, ktorý s pokojom nie nepodobným Jozefovmu sprevádza vietnamskú verziu Panny Márie (alebo Johanky z Arcu ako odznelo vo filme), ktorá ešte donedávna bola poslušnou dcérkou, a z ktorej sa v závere náhle stáva presvedčená bojovníčka za práva svojho ľudu. Kedy k tomu došlo? Ako? A statická a sošná je aj napriek behu "filmového času" nestarnúca Deneuve, hoci tu podáva svoj pre mňa doteraz najzainteresovanejší výkon, možno je to dojem, ale vidí sa mi, že tu prekročila limity svojej zvyčajnej polohy chladnej krásy a chvíľami aj "hrá" - v porovnaní s jej zvyčajnou úspornosťou. Pekná je ale metafora za vzťahom dvoch žien - Deneuve (tiež predstavovala model pre francúzsku Marianne) je tu vo svojom "európanstve" z opodiaľ sa prizerajúcim Francúzskom, ktoré stráca svoju adoptovanú Indočínu - navonok poslušnú, ale ktorá sa fatálne mení až nakoniec matka dcéru nespoznáva a táto jej povie: ,, Indočína, ktorú si poznala, tej už viac niet."

,, ...Místo toho našel zbraň, zbraň zapomenutou buhví jak dávno ve starém stolku..... zapomenutou buhví jak dávno v staré neapolské rokokové komodě z 18.století, snad opravené v století 19nástem."

Klasika.

Pseudo-intelektuálne, umelé, vykonštruované.

Iste tu už niekto spomenul hlavný hudobný motív filmu - najprv trochu otravný, tragikomický, ale neskôr vlastne vyslovene iritujúci. A taký je aj film samotný, bohužiaľ. Svižná stopáž ?! - túdle, po tom keď sa dozviete na ČO ste vlastne prišli do kina... Je to tak trochu ako zahryznúť do citróna. Očakávate vtipnú rádoby gay komédiu a namiesto toho dostanete slátaninu "útekového" filmu a la Catch me if you can, s Aids ždímačom emócií, a hocičím čo doterz náležalo hetero romantickým tuctovým (a bezpohlavným) snímkam - ale čo je zároveň TAK beznádejne gay, tak moc až je to neakceptovateľné (a pritom je ten pohľad tak stereotypný!). Neviem, keby to nebolo podľa skutočnej udalosti, čo drží pozornosť... Čiže kľúčový moment - ak ste straight/ale ak aj nie až tak moc!/ budete roniť krvavé slzy. Pritiahli mená Carreyho (,,his best performanec in years" - skôr úlisne najdesivejšia a najúchylnejšia) a McGregora (neviem či ostáva mojím obľúbeným po tom macíkovskom ,,som je...teľný" výkone) Ale pointa je, hoci to bude znieť očividne a obávam sa že nie dosť objavne, že je to gay. Keby nebolo, nik by o to pravdepodobne ani nezakopol, každý by to odsúdil ako plytké a ja neviem aké pozliepané a tisíckrát videné. A TO je na zamyslenie. TO a fakt, že pribúda filmov ako The Kids are all right (,,..vyzretý takmer ukážkový portrét modernej rodiny(?!)). Ja prílišne a v I love you Phillip Morris, príliš úporné/toporné/ násilné, vtieravé, vehementné a strašne snaživé (a prepísknuté - v štýle som Jim Carrey, mám účeš ako Hanks v Da Vincihi kóde a teraz tu v 3minútovej sekvencii budem dávať dolu namazaného svalnáča) seba-exponovanie nekvitujem. Obzvlášť keď je z toho potom taký trapný film.