Jordan

silný film. výpoveďou nie nepodobný napr. tenkej červenej. rozprávaný veľmi zvláštne - v podstate viac románovo ako filmovo - retrospektívy, samotné pohnútky alexovho počíňania, sú nám "povedané", myšlienky - povedané (alebo zaspievané!), no akosi to nevadí, na plátne vidíme len poetické ilustrácie myšlienok, no tie sú také pozerateľné a miestami aj invenčne zrežírované, že táto filmovo-literárno-hudobná esej si vás napokon aj napriek prvotnej nedôvere vezme pod svoje krídla a ku koncu si začnete - či už zdieľate nadšenie, názory a "excesy" hlavného hrdinu, alebo nie - uvedomovať výnimočnosť tohto filmu, ktorý netreba hodnotiť podľa klasických kritérií, podľa akých sa hodnotia iné filmy - teda podľa kritérií "príbehu", budovania charakterov a pod. . . . záverečná myšlienka je taká silná, že aj zarytý cynik (a ja k nemu občas nemám ďaleko), musí pocítiť tú silu. a do toho tá hudba . . . niekedy netreba, aby to bol dokonalý "film", niekedy stačí, že to je dokonalé "posolstvo".

niekto tu tuším spomínal "Hmlu" - áno, len ešte o čosi znepokojivejšie, ďalej by sa dalo hovoriť o "Potomkoch ľudí", tento film je oproti nim formálne "svetlejší", no čo sa týka spracovania "apokalyptickej" látky (pričom však Slepota z apokalyptických filmov svojou metaforickosťou a nesci-fickosťou vybočuje k filmom, ktoré majú viac plánov) je zhruba na rovnakej úrovni. film mal podľa mňa nádhernú myšlienku, vydarenú výpravu i bezkonkurenčný casting a mňa chytil za srdce i za oči.

Nemôže sa každému páčiť všetko. Aj film, ktorý je očividne dobrý a kvalitný podľa väčšinového názoru a kritického ohlasu (rovnako ako kasovému úspechu), nemusí sadnúť každému, dokonca ani človeku, ktorý má režiséra filmu, hercov, ktorí v ňom hrali a žánrovo i obsahovo podobné filmy rád. To je presne aj môj prípad vo vzťahu k Miami Vice. Možno je to priveľkými nárokmi, ktoré som voči nemu mal, prílišnými očakávaniami a tým, že som sa na neho priveľmi tešil, že som sa vo výslednom efekte nudil. Vyše dvojhodinová minutáž nie je vyplnená rovnomerne a na prvý pohľad dobré tempo, čo robí čiastočne dynamická kamera a výborný večne prítomný soundtrack (a veľa "odborných" efektných dialógov z lákavého prostredia čierneho obchodu s drogami) nie je natoľko obsahovo vyplnené, aby zaujal. Čo naozaj funguje, je chémia parťákov, ktorí si bez zbytočných slov a emócií rozumejú, pomáhajú, dôverujú a sú dokonale zohratí, rovnako ako aj tímový duch celej miamskej jednotky, čím ich "zásahy" sú vysoko pozerateľné a aj keď jednotlivé scény podriaďujúc sa rozprávačskému princípu filmu (realizmus až realistický minimalizmus) nemajú až takú dávku napätia a akcie, sú tým najlepším vo filme. Formálne zaujímavý krimithriller, ale na mňa tento víťazný vzorec nezafungoval - a verte, že to naozaj ľutujem.

Niekde medzi Beethowenom a Leonem sa pohybujú filmovými odkazmi napchatí a nesmierne drzo dejiny (filmárske i skutočné) prepisujúci štvorjazyční parchenti na čele s dokonalým Bradom, aj keď najlepší výkon podal Christoph Waltz, ktorý s rovnakým pôžitkom a slizkou záporáckosťou pije pohár mlieka a škrtí ženy (aj keď dokonale nakastovaní boli všetci zo skupinky nazikillerov, potešil ma nesmiernou mierou Myers, oko si majstrovsky zalahodilo na Mélanie Laurent a Hitler bol vyobrazený/zahraný/obsadený najlepšie hneď po Valkýre). Posledná hláška, ktorá z úst Aldo Apača vo filme zaznie, je zároveň Tarantinovým odvážnym súdom do tvárí divákov a ja, sediaci v jednom z predných radov, v katarzickom vytržení zo všetkého, čo som videl a počul, s ním musím súhlasiť. Ako to tento ukecaný Amík, ktorý bez toho, aby natočil JEDINÝ vážny film (no všetky dobré), získal status žijúceho virtuóza vo svojom obore a keď už sa zdá, že dohnal svoju majstrovskosť do krajnej medze, na hranice ad absurdum a hovoríte si, s čím príde ďalej, čo môže nasledovať (pretože to som si hovoril po Kill Billovi - a prišiel Deathproof! a po ňom som si to hovoril tiež - a prišlo TOTO!) a on príde s niečim, čo prekonáva očakávania, aj keď v podstate nikto nevedel, čo má čakať, tak AKO to tento drzý a trochu samoľúby samozvaný borič filmového gýču robí? Neviem, no jedno viem, aj teraz si hovorím po tretí krát to isté - s čím môže prísť tentokrát, no nakoľko neverím na náhody a toto už naozaj nemôže byť náhoda, viem, že to bude ďalší masterpiece a mňa len mrzí, že na neho musím už odteraz aspoň dobré 2 roky čakať . . . no čo, asi si pôjdem ešte raz pozrieť týchto rozkošných bastardov.

filmy wima wendersa majú podivnú atmosféru, no Palermo Shooting svojou podivnosťou čnie aj nad svojich súkmeňovcov, no vyzerá to veľmi dobre a aj keď to možno celé nevstrebete naraz a úplne, tak rozhodne - ak budete pozorní, bdelí a vnímaví, sa spolu s hlavným hrdinom dopracujete k poznaniu právd o smrti a o tom, ako ju vnímame, ako sa vníma sama a ako ju vníma wenders. pre tých "formalistickejšie" založených sa servírujú pekné obrazy sprevádzané výnimočným soundtrackom.

môj obľúbenec rourke bol na a-liste a v hollywoode mal ešte status vareného počeného (ale to je téma príliš komplikovaná, než aby sa začala rozoberať v krátkom komentáre k filmu), de nirovi išla v osemdesiatych karta na záporákov a kto chcel mať vo filme kvalitného zláka, určite pri caste často narážal na jeho meno no a "teraz-už-exmanželka" lennyho kravitza dostala dvojsečnú zbraň v podobe úlohy, s ktorou išla do risku a mala šancu 50 na 50: buď sa z nej stane hviezda a prelomí nálepku seriálovej hviezdičky, alebo za cenu vystúpenia z tieňa svojej televíznej škatuľky sa trochu kontroverznou rolou s pár šokujúcimi scénami pochová - pre nás fajnšmekrov, pre kvalitu filmu a pre kritickú divácku obec sa rozhodla to riziko podstúpiť, no dnes už vieme, že sa odohral scenár B a lisu si môžeme užiť vo filmoch len veľmi málo, o to menej v tých "áčkových". alan parker už tretí krát (po the wall a polnočnom exprese) dokázal, že veľmi blízka je mu ponurá atmoséra a vo vyobrazení rôznych podôb pekla na zemi na filmovom plátne je majster, v adaptácii mysterióznej detektívky "Fallen Ange" Williama Hjortsberga sa dočkáte poctivej filmárčiny po všetkých stránkach, tento film noir - ktorý je "noir" nie preto, že by sa odohrával v temných uličkách a zapadnutých baroch francúzska, ale na "čiernom" a čiernou mágiou zmietanom juhu USA 50. rokov - vás pohltí a miestami nebudete vedieť, či vám má byť spolu s Haroldom Angelom horúco v tropickom ovzduší amerického juhu, alebo vám majú behať zimomriavky po chrbte, keď sa na scéne objaví temný pán deniro. všetko podkresľuje mystický saxofón courtney pinea a tak vznikla jedna z najpozoruhodnejších filmových variácií faustovskej témy.

a vďaka internetu aj mimoamerické publikum môže oceniť trefnosť tohto dokonalého remakeu. šot sa zrejme/podľa mňa viaže k filmu punch-drunk love, teda aspoň hoffmanova postava.

pán sommers - komu niet rady, tomu niet pomoci, však? alebo tiež: starého psa novým kúskom nenaučíš. aj keď pod van helsinga sa klesnúť nedá, digitálny "mág" stále kope za tú istú ligu. tu konkrétne som mal pocit, akoby som 2 hodiny sledoval, ako niekto iný hrá počítačovú hru - občas celkom efektnú, no v celku celkom priemernú. ten niekto je v hraní počítačových hier "dobrý" a hral ich asi až tak veľa, že hrať pre neho počítačovú hru je obyčajná rutina - splniť "quest" a humor, originalita a celá zábavu okolo experimentovania a skúšania niečoho nového ide mimo neho a jeho jasný cieľ - dohrať v čo najkratšom čase s čo najväčším skóre. a mňa tento štýl hrania neberie. v rodine céčkových akčných filmov 21. storočia pribudol rovnocenný braček. želajme mu, čo mu patrí: rýchle zapadnutie na spodné regály dvd-požičovní, medzi ostatných členov svojej rodinky. a verme, že "dvojka" tam pôjde rovno a priamou cestou. (jedna hviezdička za siennu a jedna za "snakea" a "rexa")

i napriek tomu, že Sandra je stále krásny kus ženy a neprestáva sa mi páčiť ani v zrelom strednom veku, sa jedná o úplne priemerný kúsok, ktorý však svedomito pláva vo vodách svojho žánru, nevybočuje, neexperimentuje, nemoralizuje, nenaťahuje - a to je niekedy dobre, niekedy to stačí. keď som na "Návrh" bol v kine ja, mne to v danom momente stačilo. bodka.

Ľutujem, tak strašne som sa na to tešil, až som si asi vybudoval v sebe obraz dokonalej megavtipnej komédie s posolstvom, prekračujúcej hranice žánru a našich očakávaní, a tým som odsúdil nový Cohenov počin na to, aby ma sklamal. Deň predtým som čítal na jednom slovenskom servere dosť zdrvujúcu kritiku, "studenú sprchu" pre tento film, a hovoril som si "Pch, niekto mal zlú náladu, nepochopil zámer a tak si teraz vylieva svoje frustrácie a odnáša si to geniálny sacha," lenže dnes musím dať autorovi tej recenzie úplne za pravdu - Bruno nemá ani zďaleka na svojich dvoch predošlých naozaj originálnych, vtipných a vskutku monštrózne geniálnych predchodcov - Ali G. a Borat boli 2 nesmierne zábavné, koncepčne svieže, druhým plánom zaistené a do komplexnej dokonalosti dotiahnuté projekty, kdežto Bruno mi prišiel len násilne túžiaci šokovať, prekročiť medzu a s ničím novým neupgradeujúc schému, formu a "know-how" Borata provokovať, lenže scénky, etudy a skeče, akokoľvek sú bizarné a občas (musím priznať, prečo nie) aj vtipné, sú len prázdna zábava, ktorej chýba niečo viac, niečo, čo Ali a neskôr Kazašský reportér mali. Sacha Baron Cohen je nesporne talentovaný, má zmysel pre humor (i pre humus), odvahu (a gule) a celkom zdravo vyvinutý zmysel pre pozorovanie okolitého sveta so všetkými jeho nešvármi, lenže tuto nejako niečo neustriehol a ono sa mu to nejako vymklo z rúk. A mňa to naozaj mrzí, no nezatracujem, kvôli G-ovi a Boratovi sa nedá inak, ako zbožňovať a čakať, s čím novým zasa príde.