Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Komédia
  • Akčný
  • Krátkometrážny
  • Horor

Recenzie (1 956)

plagát

Jej telo (2023) 

aj napriek tomu, že fandím domácej (a za tu považujem filmy tak slovenské, ako aj české, v audiovízii – aj z praxe – je hranica medzi slovenskými a českými filmami veľmi rozmazaná, permeabilná a ťažko nájsť čisto slovenský a čisto český film – a aj keď také existujú, čisto na papieri, stále považujem aj susedné česko s ich kinematografiou za "našu" – v duchu akejsi tradície či, uznávam, že čisto nostalgickej a voči čechom zrejme neférovej, bratskosti/sesterskosti našich národov a kultúr) kinematografii a obzvlášť debutom (sám viem, aké náročné – a zdá sa, že čím ďalej náročnejšie – je u nás debutovať), musím byť zároveň nekompromisný v mene pozdvihnutia úrovne našej kinematografie, ktorá má po stránke kvantitatívnej slušné čísla, no podľa mňa upadá či prinajlepšom stagnuje po stránke kvalitatívnej. pri ambicióznom životopisnom filme JEJÍ TĚLO však konštatujem sklamanie z viacerých dôvodov – a to, že bol "vyplytvaný" tak zaujímavý a naozaj potenciálny životný príbeh je iba špičkou ľadovca mojej nespokojnosti/kritiky. v prvom rade – po stránke (hollywoodskymi pravidlami – možno na nervy lezúcimi, no FUNKČNÝMI) scenáristickej treba povedať, že film nemá jasnú tému, názvom zavádza a ukazuje, že tá téma by mala byť (módne a trendovo) o bodyshamingu, právach žien na to, aby so svojím telom nakladali, ako ony samé uznajú za vhodné a pod., ale to je iba (umne vymyslený) marketing, lebo okolo tejto témy sa tento film ani len vzdialene neobtiera, skôr sa zdá, že kdesi v druhom pláne (a zrejme v niektorej z prvých verzií scenára, prehlušené prepismi alebo realizáciou) bola ambícia vypovedať niečo o vzťahu dvoch sestier, kde každá predstavuje jeden z dvoch opačných protipólov morálky vo vzťahu k sexualite. ani to však do výsledného filmu neprešlo ako jasne akcentovaná téma. ďalej – hlavná hrdinka! tu vidím viacero problémov. hlavný je ten, že pri nej od začiatku až do konca nevidíme motiváciu, nevidíme, po čom túži, nevidíme nejaký cieľ a ani len náznak plánu, ako ten (neexistujúci) cieľ dosiahnuť a navyše nám je neustále nesympatická svojím správaním, svojimi rozhodnutiami a svojí konaním, v druhom rade obsadenie – buď bola natália germani zvolená nevhodne, alebo si s ňou ako herečkou, potrebujúcou jasné a pevné vedenie, nevedela režisérka rady a tak ju nechala celý čas v jednej (osvedčenej) rovine (zvykne sa to nazývať aj "škatuľka"). o scenári by sa dalo rozpisovať a jeho problémy vyratúvať aj dlhšie, no už tak je tento komentár dlhší, než je 90% návštevníkov ČSFD ochotných čítať. tak niečo k realizácii: okrem akejsi generickosti (na úrovni všeobecného zobrazovanie a filmového rozprávania, tak i na rovine ukazovania "tela" a intímnych scén) obzvlášť do očí byla akási nejasná, no každopádne lacno pôsobiaca a neživotná, odkrvená a veľmi neautenticky spracovaná štylizácia tej časti (filmu a filmového univerza), ktorá sa pohybovala a týkala sa pornografie. čo zaráža o to viac, že 1) režisérka je dokumentaristka a 2) vznikajú odvážne záberované, autenticky pôsobiace a smradom čpiace filmy už aj "u nás" (BANGER), nehovoriac o takých peckách, s akými iné kinematografie vyrukovali už pred rokmi (srbský KLIP napr.).

plagát

Všetko, všade, naraz (2022) 

Dosť podobný prípad ako Richard Kelly, ktorý zaujal originálnym, temným a mierne náročnejším Donniem Darkom, aby potom nezvládol očakávania (svoje aj iných), neustriehol mieru a odpálil pokus "povedať všetko o všetkom" v nezvládnutom a preexponovanom Southland Tales, tak aj Danielovia pocítili momentum, aby ho vzápätí absolútne premrhali a po originálnom, vtipnom a milo bizarnom Swiss Army Man vyhoreli v "lacnej" znôške maintreamovej disney+ bizarností a v novodobej nerd-variácii mid-cultu, ktorá sa rozbieha síce veľmi sľubne, ale od zhruba polovice už iba kvantitatívne vŕši monotónne akcie a dekorácie v algoritme, ktorý sa bez obmeny opakuje až do záveru... a potom do druhého záveru... a do tretieho (či koľko ich tento o hodinu dlhší než by mal byť dlhý film má). A pritom sa dá byť uletený, meta, popkultúrny, postmoderný, transcendenálny a aj zábavný, veď sa pozrime na Edgara Wrighta, na Charlieho Kaufmana, na Wesa Andersona či pokojne povedzme aj na Quentina Dupieux. Toto však naozaj nevyšlo tak, ako by mohlo a ako sa dalo očakávať.

plagát

Kate (2021) 

Ženská verzia C.R.A.N.K. odohrávajúca sa v Japonsku. Prekvapivo až plagiátorsky sa držiaca C.R.A.N.K., akurát bez humoru, špiny, šťavy a energie, ktorú má C.R.A.N.K.. Dve vycibrené choreografické bojové scény a charizmatická M.E.W. túto obohratú schému, ktorá je priehľadná a čitateľná ako vyleštená kryštálová guľa nezdvihnú z prachu priemernosti.

plagát

Slalom (2020) 

športovo-vzťahová dráma + festivalové comming-of-age + #metoo s jednou z najpresvedčivejších a najmrazivejších scén podvolenia/znásilnenia od dôb posledného tanga v paríži. parádne horské scenárie, subtílna epika, ešte subtílnejšia symbolika (lajtmotív vlka) a mikrosubtílna, akurátna miera "telesnosti" (v súčasnosti vo francúzskej kinematografii veľmi preexponovaná).

plagát

V bublině (2022) odpad!

niektorí ľudia po prekonaní covidu údajne stratili niektorý zo zmyslov – niekto čuch, iní chuť... judd apatow zrejme stratil zmysel pre humor. adept(ow) na najzbytočnejší film roka. nezmyselne dlhé a dlho nezmyselné. príšerne nesympatickí a zle hrajúci cast, ktorý nemá chémiu, nefunguje a irituje. tak neorganická a nasilu zlepená žánrová nevyváženosť tu už dávno nebola. je to začiatok úpadku jedného kedysi uznávaného a talentovaného scenáristu/producenta/režiséra? alebo sa mu po čase zmysel pre humor, vkus a súdnosť vrítia, ako niektorým prípadom ľudí, ktorí prekonali covid, sa vrátili čuch a chuť?

plagát

Red Notice (2021) 

Takmer dve hodiny navŕšených klišé. Akcia bez nápadu a energie. Na akčný film príliš generické a monotónne. Na komédiu jeden vtipný moment na 117 minút nestačí. Na buddy movie – príliš okukané, prvoplánové (policajt a zlodej, naozaj?). Na heist – strašne neinvenčné a naplnené deus ex machinami a zbytočnými technológiami. Bez zvratov a prekvapení. Bez charakterov. Scénografiou a výpravou – gýčové. Po hudobnej stránke: lacná reklamná elevator-music úroveň.

plagát

K zemi hleď! (2021) 

jeden z najpreceňovanejších filmov roka. kríženec oveľa lepších Mars Attack a Melanchólie, ktorý po vydarenej, celkom zábavnej a prekvapivej prvej tretine už potom vyše hodiny nemá čo ponúknuť a čím prekvapiť a nebyť timingu a hviezdneho castu, ľudia by to zrejme obišli. najzarážajúcejší je však záver, ktorým si film sám podpiľuje konár a jeho "satyra" (vôbec nie odvážna, skôr príjemne mainstreamová) sa obracia proti samotnému filmu. nebyť to také dlhé a nemať to tak násilný (v zmysle emočného násilia na diváka) a nevkusne hollywoodsky záver, bol by to príjemný mainstreamový oddych. takto je to niečo, čo sa snaží byť "Jokerom", ale je to skôr trendy fast-food, ktorý dáva všetkým pocit, že tomu rozumejú a môžu si povedať, že pozretím a pochopením tohto filmu urobilo ich osobné minimum pre zlepšenie sveta. filmová verzia starbucks.

plagát

Matky (2021) odpad!

prekvapivo vyzretý debut pojednávajúci komplexne, neprvoplánovo, empaticky a vkusne o téme materstva a ženstva v modernej veľkomestskej spoločnosti. nekonvenčý formálny prístup dokonale dopĺňa precízne štruktúrovaný a s ľahkosťou rozprávaný príbeh štyroch princípov bytia matkou, darí sa mu ísť do hĺbky aj bez straty odstupu, lavírovať medzi psychologickým napätím a inteligentným humorom. to všetko podkresľuje veľmi progresívne dramaturgicky vystavaný soundtrack. no skutočnou osou a piliermi sú herecké výkony na svetovej úrovni, každá zo štyroch hlavných predstaviteliek si zaslúži českého leva.

plagát

Titán (2021) 

provokatívnej artovej eseji o genderi a maskulinite dominujú na hranicu idúce herecké výkony, sugestívny soundtrack, podmanivý vizuál majúci vrcholy v scénach nočného hasenia lesného požiaru alebo pri erotizujúcich scénach, vysoko aktuálna téma riešenia fluidity a komplexnosti pojmov sex, gender, pohlavie, orientácia. (aj európsky festivalový arthouse môže mať svoju podobu midcultu.)

plagát

Seinfeld (1989) (seriál) 

ak si Seinfelda (po prvý krát v živote) pozrie stredoeurópan  v 20-tych rokoch 21. storočia, nezabaví a nenasmeje sa tak schuti, ako Američania na začiatku 90-tych rokov 20. storočia, ale to, že si to pozrie celé, je zrejme postačujúcim dôkazom toho, že aj keď nie je tak kultúro-tvorný a kultový v našich končinách a s odstupom času, ako na druhej strane Atlantiku pred 30 rokmi, má niečo "do seba", to čaro nenútenosti, tú "neznesiteľnú ľahkosť bytia", ktorá sa vám dostane pod kožu a na chvíľu túžite byť súčasťou tej bezproblémovej štvorice kamarátov uprostred bezkonfliktného vibrujúceho new yorčíku... obľúbil som si všetky postavy, prvé miesto má, samozrejme a očakávateľne, kramer, ale aj tak patetické a neobľúbiteľné charaktery, ako George či samotný Seinfeld, sú nejakým zvláštnym (a ktovie, či vôbec zamýšľaným, alebo iba riadením osudu šťastnou náhodou dotvoreným) spôsobom podané tak, že si ich zamilujete. čo je však pre stredoeurópana v roku 2021 asi najzaujímavejším výsledkom sledovania Seinfelda je uvedomenie si, že Friends sú iba plagiát :) vydarený a geniálny, ale plagiát...

Ovládací panel
56. naj používateľ Slovensko
73 bodov